Tento krásny kút slovenskej prírody sa premenil na významnú križovatku viacerých partizánskych jednotiek a neskôr i nemeckých nacistov a domácich zradcov z Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy. Živo však bolo v miestnom amfiteátri aj v sobotu. Tradične sa tam odohrávali krajské oslavy SNP, hoci sa trnavský župan Jozef Viskupič napriek očakávaniam nedostavil.
Spravodajská partizánska skupina Jermak Amurci, bojové jednotky Jána Reptu, Miloša Uhera, Vladimira Vitkovského-Železnova, jazdecký oddiel Anatolija Snežinského a napokon Druhá československá partizánska brigáda J. V. Stalina, ktorej velenie po tragickej smrti Iľju Dibrovu 13. októbra 1944 prevzal Jozef Brunovský, v 50. rokoch odsúdený na základe vykonštruovaných obvinení.
V pamätnej izbe generálov syn Štefan Brunovský ukazuje na faksimile historických fotografií a vysvetľuje: „Viacerí absolventi výcviku v škole Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia vedeného Nikitom Chruščovom, ktorých vysadili v polovici septembra 1944 pri Žabokrekoch neďaleko Martina, dostali za úlohu presunúť sa na západné Slovensko. Tam mali zakladať početné ozbrojené skupiny a znemožniť Nemcom, aby na slovensko-moravskom pomedzí vytvorili čosi také ako pri Dukle na sťaženie postupu Červenej armády na západ.“
Foto: Martin Krno, Pravda
To sa im aj podarilo. Slovenskí a sovietski partizáni operovali od bratislavskej Rače až po Makov na Kysuciach a nacistom a ich domácim prisluhovačom riadne znepríjemňovali život. Ako sa táto situácia odvíjala v praxi, priblížilo rozprávanie Alžbety Zollerovej, alebo ako ju tu volajú, babky Betky, jednej z dvoch ešte žijúcich účastníkov protifašistického odboja v okolí Prašníka.
„Jedni partizáni odchádzali, druhí prichádzali,“ hovorí bodrá starenka, ktorá nedávno oslávila 90. narodeniny, „piekli sme im chlieb, delili sa o posledné jedlo. Tým, čo spali v zemľankách nad dedinou, sme dávali hrubé deky. A keď to šlo, prichýlili sme ich na niekoľko nocí do našich chalúp.“
Od polovice januára 1945 až do oslobodenia obce 6. apríla tu Nemci robili prepady. Keď nenašli partizánov, mstili sa na civilnom obyvateľstve. V marci podpálili viacero domov aj letohrádok Barónku. Do štyridsať ľudí odvliekli do väzenia v Trenčíne, kde ich kruto vypočúvali. V Pustej Vsi sa však nenašiel zradca.
Troch sovietskych partizánov nacisti predsa len pri razii našli a zavraždili. K ich spoločnému hrobu na miestnom cintoríne v sobotu účastníci osláv položili vence. Potom sa rozbehol kultúrny program, v ktorom dostali slovo miestne folklórne súbory a členovia klubov vojenskej histórie, ktorí prítomným na ukážkach partizánskych bojov priblížili dianie pred 74 rokmi.
„Hneď po vypuknutí Povstania,“ spomína si babka Betka, „sem priviezli partizánov z Liptova. Medzi nimi bol aj jeden, volal sa Janko, drobnejšej postavy, ale jeho oči žiarili úprimným, láskavým pohľadom.“
V okolí Pustej Vsi sa podieľal na bojoch proti nemeckým okupantom a prežil tam aj prechod frontu. Po vojne sa vrátil a už nikdy neodišiel.
„Zobrali sme sa v roku 1946,“ pokračuje starká. „Mal podlomené zdravie. Rok čo rok pri oslavách SNP sedel v amfiteátri v hornom rade a veľmi smútil. Spomínal si na druhov, ktorí padli alebo neskôr zomreli. Teraz leží Janko na cintoríne vedľa nich…“
„Aj môj otec, inak pôvodom zo Záhoria,“ usmieva sa Štefan Brunovský, „si tu našiel manželku, moju mamu – učiteľku Annu Borovú. Jej rodičia vedeli, že ktosi za ňou chodí, no netušili, že ide o partizánskeho kapitána.“
Povstanie nebolo iba o živote a smrti, ale aj o láske.