Tento obhajca ľudských práv nedal so sebou nikdy manipulovať, mal vlastný názor a nebál sa ísť proti prúdu. Svojím osobným postojom to preukázal v časoch hlbokej normalizácie i divokého mečiarizmu.
Narodil sa v r. 1931 do komunistickej rodiny a sám bol v mladosti presvedčený komunista. Vysokoškolské štúdiá absolvoval na Filozofickej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe v r. 1954. Krátko po Stalinovej smrti začal pochybovať o komunizme. Viedol s kolegami vášnivé diskusie, no stále veril, že marxizmus sa dá zlepšiť. „Bola to myšlienka návratu k pravému, mladému Marxovi, ktorá nebola nejakým študentským vynálezom, v tom čase totiž išlo o svetový trend – hlásili sa k nej aj svetovo známi francúzski filozofi – komunisti.“ povedal v rozhovore s Tinou Čornou.
Po návrate do Bratislavy pôsobil na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a v roku 1967 sa stal najmladším profesorom filozofie v Československu. Hoci prednášal marxistickú filozofiu, nebol žiadny dogmatik, a tak sa postupne dostával do konfliktu s oficiálnou straníckou líniou.
Ako predstaviteľ tzv. reformného komunizmu patril v r. 1968 k zástancom Alexandra Dubčeka. Po invázii vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy do Československa sa stal vedúcim ideologického oddelenia ÚV KSS, no v tejto funkcii zotrval len veľmi krátko. V rámci straníckych čistiek bol v roku 1970 z KSS vylúčený a štátna moc mu zakázala pedagogickú činnosť.
Zoznam slovenských signatárov Charty 77 nie je dlhý, a tých, čo ju podpísali hneď prvý rok, možno spočítať na prstoch oboch rúk. Popri Dominikovi Tatarkovi a Jánovi Mlynárikovi bol medzi nimi aj Miroslav Kusý. Po jej podpise ho na hodinu vyhodili z Univerzitnej knižnice, kde dovtedy pracoval ako dokumentarista, a perzekúcie voči jeho osobe sa začali stupňovať. Nasledovali domové prehliadky, výsluchy a obmedzovanie osobnej slobody.
Ako sa však hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. „Disent iste nebol na zahodenie. Na jednej strane sme síce trpeli represáliami a žili sme v hmotnej biede, ale na druhej strane som sa po prvýkrát mohol cítiť ako slobodný človek,“ spomína Kusý. Známy bol aj tým, že si k 50. narodeninám „daroval“ klasickú vinársku pivnicu s klenbou, ktorú si sám vykopal.
V auguste 1989 ho ako člena tzv. Bratislavskej päťky uväznili. Proces proti Bratislavskej päťke však ukončili demonštrácie počas nežnej revolúcie v novembri 1989.
V roku 1990 pôsobil krátko vo funkcii rektora Univerzity Komenského v Bratislave. Miroslav Kusý sa však do dejín slovenskej vedy zapíše najmä ako zakladateľ modernej slovenskej politológie. Mnohí študenti politológie si navždy budú pamätať jeho prednášky o ľudských právach. Tejto téme sa na pôde Slovenského helsinského výboru a Nadácie Milana Šimečku venoval až do konca života.
„Na Miroslava Kusého si spomínam ako na človeka dialógu, človeka, ktorý dokázal odlíšiť ideologicky či osobne motivované „podpásovky“ od vedeckých argumentov. Hoci po roku 1989 sa sám už k ľavici nehlásil, vo svojich prácach o ľudských právach písal o potrebe venovať sa sociálnym právam i právam marginalizovaných skupín obyvateľstva. Preto by sa pod tieto jeho texty mohli mnohí ľavicovo zmýšľajúci ľudia podpísať, hovorí politológ Juraj Marušiak.
Vďaka jeho kolegovi Norbertovi Kmeťovi sa podarilo vydať monotematické číslo časopisu Studia Politica Slovaca, ktoré obsahuje príspevky viacerých autorov, prezentované na jeho 85. narodeniny. Žiaľ, v písomnej podobe uzreli svetlo sveta len krátko pred jeho smrťou.
Aký človek bol však Miroslav Kusý naozaj, azda najlepšie ilustruje spomienka Ľubomíra Feldeka. V roku 1990, keď VPN vyhrala voľby, v Mozartovom dome prebehlo „výberové konanie“ na premiéra. Mal sa ním stať Miroslav Kusý: „A Kusého nikde. Volali mu, prečo neprišiel – Kusý odkázal, aby sme mu dali pokoj, že pracuje na záhrade. Kusý sa zachoval ako nemanipulovateľný človek, ktorý sám rozhoduje o sebe.“
Kusý na margo toho povedal: „Úlohou politológov, filozofov je kontrolovať a obmedzovať moc a politikom pripomínať, že treba dodržiavať základné princípy občianskej spoločnosti a mravný zákon.“