Benkove diela sa nachádzajú v jeho martinskom dome, kde nechýba ani pôvodný nábytok a osobné veci majstra. Po jeho smrti tam vzniklo múzeum. Minimálne rok tam však nebudú mať návštevníci prístup, čaká ho kompletná rekonštrukcia.
Dom projektovaný martinským architektom Ivanom Kleinom postavili Benkovi v roku 1959. Odvtedy tam nerobili žiadne úpravy. Maliar v ňom prežil posledné roky svojho života, no už počas neho slúžil aj širokej verejnosti. „Vestibul s galériou sprístupnil dvakrát do týždňa školám, Martinčanom, komukoľvek, kto mal záujem vidieť jeho diela. Keď mal čas, dokonca ich sám sprevádzal,“ hovorí Monika Váleková, kurátorka zbierky Martina Benku.
Maliar okrem vzácnych diel zanechal v testamente štátu aj svoj dom so súkromnými izbami, ateliérom a galériou, ktorý slúži ako múzeum už takmer polstoročie. Každoročne ho navštívi vyše 1 500 ľudí, no jeho technický stav už nie je najlepší. Zle sú na tom strecha, kotolňa, vnútorné rozvody aj omietky. Slovenské národné múzeum, pod ktorého správu patrí, získalo na obnovu dotáciu od ministerstva kultúry. Jej sumu však pred súťažou nezverejní.
V múzeu rozšíria a vylepšia tiež depozitárne priestory, vonkajšiu fasádu, pribudnú nové toalety a šatne. Tie vzniknú v bývalom domovníckom byte na prízemí, v ktorom žila rodina starajúca sa o maliara. V čase nasťahovania mal už totiž 71 rokov a potreboval opateru. Domáca pani mu varila, upratovala a prala. Jej manžel sa popri svojej práci staral o celý areál, dvor a v prípade potreby šoféroval Benkovi auto, čo však umelec využíval minimálne.
„Tento objekt je kultúrnou pamiatkou, preto sa rekonštrukcia povedie citlivo. Aby sa zachovali pôvodné prvky a zároveň autenticita,“ vysvetlila kurátorka s tým, že všetky predmety presunú do náhradných priestorov. Majstrove osobné veci, medzi nimi cenné obrazy, maliarske štetce, paleta, stojany, plášť, vlastnoručne vyrobené husle aj nadčasový nábytok, tak jeho fanúšikovia uvidia až po obnove celého domu.
Benka sa narodil v roku 1888 v záhoráckej obci Kostolište. Bol najmladší zo šiestich detí. V rokoch 1909 až 1939 žil v Prahe, kam odišiel kvôli štúdiu u českého krajinára a impresionistu Aloisa Kalvodu. Vytvoril si tam ateliér, ale od roku 1919 pravidelne navštevoval Slovensko, kde zbieral bohaté inšpirácie. Jeho najobľúbenejším regiónom bol Liptov, často chodieval aj na Horehronie či Oravu. Sever Slovenska s jeho archaickou formou života, rázovitosťou a pochmúrnosťou ho fascinoval. Svojím rozsiahlym dielom vyznal lásku, úctu a obdiv k Slovensku a jeho prírode. Dôraz kládol na vzťah k tradíciám, rád zobrazoval ľudí na poliach, lúkach, rúbaniskách a v horách. „Bol striedmym človekom. Niektorí si túto jeho vlastnosť mýlia s lakomosťou, ale keďže poznám jeho korešpondenciu a myšlienky, rozhodne by som to považovala skôr za skromnosť,“ povedala Váleková. Pripomenula, že Benka sa venoval aj grafike a ilustrátorstvu. Známe sú jeho obálky kníh, ktorým okrem kresieb dával svoju pečať aj písmom, ktoré sám vytváral. Rád už od detstva, hrával na husliach a inšpirovaný slovenskou ľudovou ornamentikou, zároveň tiež kubizmom, niekoľko kusov vyrobil. V júni 1971 zomrel v Malackách, pochovaný je v hrobke na Národnom cintoríne v Martine.
Keďže nemal potomkov a jeho súrodenci žili v zahraničí, všetko daroval štátu. Zanechal mu aj finančnú hotovosť, ktorú vrátane autorských práv spravuje Komisia pre správu pozostalosti Martina Benku pri Fonde výtvarných umení. Z týchto peňazí je v súlade s jeho želaním aj každoročne odovzdávaná Cena Martina Benku, ktorú udeľujú štyrom ľuďom. Z toho dvom výtvarným umelcom a dvom teoretikom umenia.