Silná štefánikovská tradícia sa v Predmieri pri Bytči zrodila hneď po správe o generálovej tragickej smrti. Prispeli k tomu najmä vojaci 18. pešieho pluku z Hradca Králové, ktorí tam prišli vykonávať strážnu hliadkovú službu. „Po okolí sa vtedy túlali zvyšky maďarských vojakov. Oni to tu preto kontrolovali až smerom do Žiliny. Ochraňovali obyvateľov pred rabovaním, ale aj cesty a železničnú trať,“ hovorí kronikárka obce Jolana Letríková. „Pridávali sa k nim legionári vracajúci sa z frontu, aj miestni vojaci. Spoločnými silami, na jar 1919, odstránili pamätník s bustou uhorskej kráľovnej Alžbety, ktorá stála v parku ako symbol maďarskej moci. Z lásky k Štefánikovi tam hneď po jeho smrti postavili mohylu, aby mu vyjadrili svoju veľkú úctu,“ vysvetlila kronikárka s tým, že plastika legendárnej Sisi sa nezachovala a nikto nevie, kam sa podela.
Socha generála na druhý pokus
O jedenásť rokov neskôr, v októbri 1930, postavili na tom mieste Štefánikovu sochu v životnej veľkosti. Do podstavca vložili mramorovú dosku z prvej mohyly. Na dielo sa robila finančná zbierka, pričom vraj veľkou sumou prispel správca rímskokatolíckej ľudovej školy v Predmieri Gejza Štelcer. Oslovili tiež viacero vplyvných ľudí, medzi nimi prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka, ministra zahraničných vecí Edvarda Beneša či evanjelického biskupa Samuela Štefana Osuského, ktorý bol Štefánikov spolužiak a dobrý priateľ.
Foto: Archív obce Predmier
Okrem členov vlády sa s prosbou o peniaze obrátili aj na poslancov, verejných činiteľov, rôzne spolky a podnikateľov. Masaryk žiadosť odmietol s tým, že on podporuje živých a nie mŕtvych. Beneš poslal 300 korún československých, Krajský výbor v Bratislave 8-tisíc. Zoznam ostatných darcov sa nezachoval. Na slávnostnom odhalení sa však predalo viac ako tisíc odznakov s podobizňou velikána, z ktorých zisk tiež putoval na dielo z kvalitného pieskovca. Jeho autorom je akademický sochár Pavol Bán, ktorý na ňom pracoval asi dva roky.
Súrodenci Štefánika, sestra Elena a brat Mirko, mu poskytli fotografie zo súkromného archívu, aby zachytil čo najvernejšiu podobu ich Milana. Keď Bán určenému výboru odovzdával dielo v hodnote 15-tisíc korún prvýkrát, členovia ho neprijali. Zdalo sa im, že generál vytesaný do kameňa sa na seba nepodobá a podstavec je nízky. „Sochu mu vrátili a on ju prerobil. Na námestí teda stojí jej druhá, veľmi autentická, verzia,“ podotkla Letríková.
Na odhalenie pamätníka pozvali množstvo významných osobností verejného života, legionárov, zástupcov telovýchovných spolkov. Prišli tiež Štefánikovi súrodenci a ľudia zo širokého okolia. Nechýbala dychovka či salvy z pušiek vojakov. Bolo to asi najslávnejšie obdobie v dovtedajšej histórii obce. Potom však nastali tvrdé časy. Po roku 1948 chcela štátna správa niekoľkokrát sochu odstrániť. „Nepáčilo sa im, že Štefánik sa pričinil o založenie legionárov v Rusku, ktorí bojovali proti Červenej armáde. Preto sa nespomínal ani v školských učebniciach,“ objasnila kronikárka. Na našom území vtedy likvidovali všetky jeho pamätníky, no v Predmieri sa im to nikdy nepodarilo.
Foto: Archív obce Predmier
Čo sa nepodarilo režimu, urobila víchrica
„Sme hrdí, že jedine u nás zostala generálova socha na svojom mieste. Ľudia ju tu strážili vo dne v noci a zostala nedotknutá,“ pripomína obetavosť miestnych. Snahy odstrániť ju pokračovali aj po roku 1968, no bez úspechu. Nepretržite dominovala námestiu až do júna 1998, čiže dlhých 68 rokov. Potom však prišla katastrofa. „Čo sa nepodarilo vláde, vykonala víchrica. Počas búrky vyvrátila aj s koreňmi dvestoročnú lipu stojacu neďaleko vzácnej pamiatky. Zasiahli ju mohutné konáre a rozbili na márne kúsky. Zostal len podstavec,“ spomína udalosť, na ktorú nikdy nezabudne.
„Keď som sa to dozvedela, zaplavil ma veľký smútok. Hneď som tam išla a naskytol sa mi hrozný pohľad. Hasiči práve pílili konáre obrovskej lipy, ktoré to tam celé zatarasili. Do vriec zbierali kusy sochy a odložili ich v budove obecného úradu,“ povedala. Zničené časti neskôr putovali k reštaurátorovi, ktorý ich zložil a chýbajúce kúsky dorobil. Oprava našťastie netrvala dlho, už po roku sochu znovu odhalili. „Samozrejme, obec na to nemala peniaze, ale zo svojho fondu prispeli na rekonštrukciu vtedajší minister kultúry Milan Kňažko, premiér Mikuláš Dzurinda aj krajský úrad. Unikátna národná kultúrna pamiatka tak u nás stojí dodnes,“ uzavrela hrdo kronikárka.
O tom, že úcta k Štefánikovi má v obci hlboké korene, svedčí aj to, že v roku 2000 tam vznikol jeho spolok. Organizoval rôzne spomienkové slávnosti, zájazdy do Košarísk aj na Bradlo. V marci 2001 spolupracoval na putovnej výstave s názvom Generál Štefánik – astronóm, vojak a diplomat. Predmier bol jedinou dedinou medzi mestami, v ktorej ju ľudia mohli vidieť. Pri príležitosti 70. výročia odhalenia sochy vydal spolok publikáciu o živote a význame Štefánika a v roku 2009 ďalšiu pod názvom V generačných vlnách času.
„Neustále sa vraciame k tomuto slovenskému Ikarovi, ktorý svojimi činmi vstúpil do celého sveta a vesmíru. Pri príležitosti stého výročia jeho tragickej smrti pripravujeme 4. mája spomienkovú slávnosť, aby nám nikdy nezmizol medzi hviezdami,“ povedala s úsmevom Letríková.