Vstup Slovenska do EÚ znamená jednoznačný prínos z geopolitického aj ekonomického hľadiska. Stačí sa pozrieť, kde sú dnes krajiny ako Srbsko, Moldavsko či Severné Macedónsko, a kde sme my. Dá sa odhadnúť, ako by sa vyvíjala slovenská ekonomika, keby sme neboli členmi EÚ?
Neprirovnávala by som slovenskú ekonomiku k štátom, ktoré uvádzate. Už na začiatku transformačného procesu, nehovoriac o roku 2004, sme mali výrazne lepšie východiskové podmienky. Štúdia Ekonomického ústavu SAV spred niekoľkých rokov ukazuje, že SR v prvých desiatich rokoch členstva v EÚ predbehla v konvergenčnom procese, t. j. v znižovaní rozdielu medzi HDP na obyvateľa v porovnaní s priemerom s EÚ-15 Českú republiku i Slovinsko. Neplatí to však v mnohých iných ukazovateľoch, ako sú napríklad mzdy, miera nezamestnanosti a pod.
Po vstupe do EÚ sa dynamika rastu HDP v SR zvyšovala až po rok 2009. Prepad v tomto roku bol dôsledkom globálnej finančnej krízy 2007/2008. Nasledujúce obdobie bolo v EÚ obdobím tzv. dvojitej recesie, ktorá sa odrazila i na nízkom raste u nás. O koľko presne by bol rast v predkrízových rokoch nižší a prepad, resp. spomalenie hospodárskeho rastu v pokrízových rokoch väčšie, za predpokladu, že by SR nebola členom EÚ, sa možno iba dohadovať. Nie sú mi známe hodnoverné analýzy. Isté však je, že bez vstupu do únie by slovenské hospodárstvo pred krízou rástlo oveľa pomalšie.
Už príprava na členstvo v EÚ urýchľovala niektoré reformné kroky, ktoré by sa inak odďaľovali alebo by sa vôbec neuskutočnili a ktoré pomáhali priamo či nepriamo urýchľovať hospodársky rast. Uzavretie asociačnej dohody s Európskymi spoločenstvami umožnilo postupne nahradiť stratu exportu do štátov bývalého socialistického tábora exportom do západnej Európy. Na pokrízovej strate rastu sa bohužiaľ nepriaznivo odrazila európska politika. Medzivládna zmluva známa ako fiškálny pakt, ktorú iniciovali kancelárka Angela Merkelová a bývalý prezident Nicolas Sarkozy, zaväzovala štáty k tzv. austerity policy, t. j. k politike rozpočtových škrtov v čase, keď sa európska ekonomika ešte dostatočne nespamätala z dvoch kríz: globálnej krízy a krízy eura. Napriek tomu sa slovenské hospodárstva vyhlo takým poklesom hospodárskeho rastu, aké zaznamenali napríklad v Maďarsku, Rumunsku či v pobaltských štátoch.
Aký vplyv na rast ekonomiky mal fakt, že od roku 2009 sme súčasťou eurozóny?
Národná banka Slovenska odhaduje, že priemerný rast HDP po vstupe do eurozóny sa zvýšil o 0,17 percentuálneho bodu ročne a rast produktivity práce takmer o jedno percento. Pre podnikateľský sektor vstup do eurozóny a obchodovanie v eurách znamenali likvidáciu kurzových rizík a nulové transakčné náklady. Oboje podporilo zvýšenie zahraničného obchodu SR. Politika Slovenska usilujúceho sa o skorý vstup do eurozóny bola signálom pre vstup zahraničných investorov ešte pred rokom 2009.
Na druhej strane, vstup do eurozóny znamenal obmedzenie „manévrovacích“ schopností vlády iba na fiškálnu a čiastočne mzdovú politiku. Okrem toho nedostatočná reálna konvergencia členských štátov eurozóny a jej nedokončená architektúra spôsobujú v eurozóne turbulencie, za ktoré nielenže treba platiť, no ktoré ohrozujú existenciu eurozóny. Zažili sme to iba pred niekoľkými rokmi.
Je preto z dlhodobého hľadiska možné udržať spoločnú menu bez fiškálnej a politickej únie?
Euro sa presadilo ako politický projekt na prelome 80. a 90. rokov. Pokiaľ bude politická vôľa, bude euro existovať, napriek tomu, že bude opakovane vystavované rizikám. Otcovia eura pôvodne okrem väčšej konvergencie členov eurozóny a väčšej koordinácie ich hospodárskych politík predpokladali i kroky k politickej únii, no tento predpoklad pre nedostatok konsenzu vypustili. Bez fiškálnej únie, ktorej súčasťou by bola i tzv. transferová únia, bude eurozóna opäť v „smrteľnom“ nebezpečenstve, ak by sa vyskytla nová kríza, akou bola tá spred desiatich rokov.
Predpokladom transferovej únie je aspoň určitá forma politickej únie. Dnešný vývoj narastania tendencií za vystúpenie z EÚ v štátoch eurozóny odráža klesajúcu politickú vôľu na jej zachovanie a je do určitej miery odrazom nespokojnosti s jej doterajším fungovaním. Banková únia, ktorá dodnes ešte nie je dokončená, je iba jedným z krokov správnym smerom. Kríza eurozóny a dvojitá recesia ukázali, že by bol potrebný aj dodatok k Európskej zmluve, ktorý by upravil kompetencie a ciele Európskej centrálnej banky. Banka zachránila euro, ale musela balansovať na okraji zákonnosti.
Napriek hospodárskemu rastu a klesajúcej nezamestnanosti majú mnohí Slováci pocit, že sú stále Európanmi druhej kategórie. Aj keď produktivita práce u nás rastie, o európskych platoch môžeme iba snívať. Existuje priestor na razantnejší rast platov?
Podľa štatistiky OECD bol za ostatných 20 rokov ročný priemerný prírastok produktivity práce v stálych cenách v SR o niečo viac ako 7 percent, t. j. za celé obdobie produktivita práce vzrástla 3,8-krát. Priemerná mzda vyjadrená v parite kúpnej sily však vzrástla iba 1,6-krát. O kopírovaní rastu produktivity práce sa nedá teda vôbec hovoriť. Nízka mzdová úroveň bola najdôležitejším lákadlom pre vstup zahraničných investorov. Nízke daňové zaťaženie, daňové prázdniny, investičné stimuly a pod. boli prídavkom, ktorý zvyšoval atraktivitu ich investovania.
Tlak na mzdy treba chápať aj ako tlak na podnikateľskú sféru, aby prechádzala na sofistikovanejšiu produkciu, za ktorú dosiahne vyššiu cenu. Znamená to však, že priestor na výrazný mzdový nárast v odvetviach založených na nízkokvalifikovanej práci sa zužuje. Takáto výroba sa najskôr „vysťahuje“ do štátov s ešte nižšou mzdovou úrovňou. Brániť tomu nemá zmysel. Bola by to krátkozraká politika. Hovoriť o tzv. knowledge based economy, t. j. o hospodárstve založenom na poznatkoch, bolo pred desiatimi rokmi módou. Poznatková ekonomika už vypadla z nášho slovníka, no politiky, ktoré ju podporujú, by vypadnúť z arzenálu vládnych politík nemali.
Nie je to aj chyba odborov, že nedokázali vyrokovať vyššie mzdy?
Podiel miezd v štruktúre príjmov domácností napriek rastu miezd a nižšej miere nezamestnanosti vzrástol od roku 2004 iba o málo. O niečo viac vzrástli príjmy z podnikania a o niečo poklesli sociálne príjmy. Dôvodov je zrejme viac. Jedným z nich je sila odborov daná nízkou organizovanosťou v nich. Konfederácia odborových zväzov uvádza, že tam, kde sú odbory, sú mzdy takmer o 20 percent vyššie. Porovnajme napríklad organizovanosť a priemernú mzdu v bratislavskom Volkswagene a v trnavskom Peugeote. Výška mzdy je priamo úmerná úrovni organizovanosti v odboroch. To, že sa Volkswagen rozhodol prepúšťať a vraj zvažuje presunúť výrobu do Srbska, aby ušetril na mzdách, je snahou, ako kompenzovať pokuty za „Dieselgate“.
Štruktúra ekonomiky, meniace sa formy zamestnávania a podobne si zrejme vyžadujú aj nové formy organizovania sa v odboroch. Odbory si to začínajú uvedomovať, nižší je stupeň uvedomenia u zamestnancov. Na škodu veci. Mzdy neporastú samy od seba a štát ich nemôže večne priamo či nepriamo dotovať.
Na druhej strane, keď si porovnáme paritu kúpnej sily, tak rozdiely už nie také priepastné ako pred 15 rokmi (napr. oproti roku 2005, keď príslušný príjem v Rakúsku predstavoval viac ako štvornásobok toho slovenského, bol v roku 2017 rakúsky medián len 2,2-krát vyšší ako slovenský). Nie je to aj problém uhla pohľadu – či je pohár poloplný, alebo poloprázdny?
Okrem hľadania ekonomických dôvodov sa podaktorí uchyľujú aj k ideologizovaniu a tvrdia, že nízke mzdy sú dôsledkom minulého režimu. Mzdová úroveň pred rokom 1989 odpovedala inej cenovej úrovni a úrovni tzv. spoločenskej spotreby, ktorá aspoň čiastočne dorovnávala nízke mzdy. Pri cenovej liberalizácii začiatkom 90. rokov sa v bývalej ČSFR zvolil iný model ako napríklad v Slovinsku, kde sa rozhodlo mzdy indexovať podľa miery inflácie. V ČSFR boli občania po skokovom zvýšení cien o viac ako 60 percent v dôsledku ich liberalizácie jednorazovo „kompenzovaní“ zo štátneho rozpočtu, mzdy sa však skokovo nezvýšili. Táto strata kúpnej sily miezd bola ďalej zvýšená stanovením výmenného kurzu koruny oproti západným menám „na trhovej úrovni“. Dedičstvo z obdobia začiatkov transformácie sa prekonáva zdĺhavo.
Hoci EÚ kladie veľký dôraz na regionálnu politiku kohézie, regionálne rozdiely na Slovensku sa nedarí zmenšovať. Kde robí vláda a samospráva chybu? Prečo sme lepšie nedokázali využiť príležitosť, ktorú nám EÚ ponúka?
Jedným z dôsledkov transformačného procesu bol rozpad podnikov, ktoré boli v minulom režime alokované i do vzdialených okresov so zámerom zabezpečiť zamestnanosť. Alokácia investícií v trhovom prostredí je podriadená iným kritériám. Dôsledkom toho nielenže vznikajú regionálne rozdiely, ale je ťažké ich aj odstraňovať. Zmierňovanie regionálnych rozdielov vyžaduje finančné prerozdeľovanie domácich rozpočtových a efektívne použitie európskych zdrojov. Je chybou sa nazdávať, že treba podporovať iba podnikateľskú sféru. Ak sa kvôli šetreniu verejných zdrojov zatvárajú školy, ktoré by mali plniť i kultúrnu, nielen vzdelávaciu funkciu, ak sa pripustí zatváranie oddelení v nemocniciach, lebo sú „neefektívne“, ak sa výdavky vo zvýšenej miere presúvajú na domácnosti, reakciou je hľadanie nových príležitostí v úspešnejších regiónoch s vyššími mzdami. Niektoré mikroregióny majú nielen dvojcifernú mieru nezamestnanosti, ale aj vymierajú.
Od 90. rokov sa zakorenilo, že štát, mestá a obce nesmú podnikať. A tak samospráva väčšinou čaká iba na pomoc zvonka. Lokálna ekonomika, o ktorej rozvoj by sa mali postarať, je popoluškou. Podpora sociálnych podnikov by mohla byť jednou z príležitostí, ako si pomôcť. Najnovšie je „neriešiteľná“ likvidácia kuchynského odpadu po zavedení bezplatných obedov v školách od začiatku budúceho školského roku. Naozaj?
Pri ohliadnutí sa za uplynulými 15 rokmi, aké sú najväčšie pozitíva našej hospodárskej politiky a kde sú naše najväčšie rezervy?
Podarilo sa znížiť mieru nezamestnanosti. Otvorenie trhu práce v Spojenom kráľovstve a postupne migrácia za prácou do iných štátov EÚ ako Česka a Rakúska pomohli redukovať mieru nezamestnanosti už krátko po našom vstupe do EÚ. Na druhej strane, ochudobnili slovenské hospodárstvo a spoločnosť o vzdelaných mladých ľudí. Chýbajú už takmer v každom obore – v nemocniciach, vo vede, v opatrovníctve a podobne. Týmto mladým ľuďom ich rodičia požičali groš ako v rozprávke O troch grošoch. Vrátenia groša, keď budú starí, sa však nedočkajú. Aj to je a bude jeden z dôvodov nedostatku finančných zdrojov v Sociálnej poisťovni.
Za najrizikovejšiu pokladám štruktúru nášho hospodárstva, v ktorej dominujú dve odvetvia a niekoľko finančných korporácií, klesajúcu vzdelanostnú úroveň a nedostatok zdravej podnikavosti. Ladom leží nevyužitý potenciál – ľudský: napríklad Rómovia, prírodný: napríklad obnoviteľné zdroje. Rizikom je aj pomalý, ale trvalý rast miery nerovnosti, ktorý môže postupne ohroziť demokratický vývoj spoločnosti.
Liberáli majú na všetko jednoduchý recept – liberalizáciu. Aký je však sociálnodemokratický recept na udržateľný hospodársky rast v únii?
Liberalizácia nemôže zabezpečiť udržateľný rast. Trh sám osebe k nemu nekonverguje, treba ho k tomu „donútiť“. Vláda izolovaného štátu to už dnes nemôže dokázať; únia má na to oveľa lepšie predpoklady, pokiaľ chce. Aby tieto predpoklady mohla využiť, treba, aby sa na tom dohodla kvalifikovaná väčšina a v prípade ešte prežívajúceho anachronizmu – práva veta v daňovej a sociálnej politike, všetky štáty. Aj preto je pokrok v EÚ a v eurozóne taký pomalý.
Sociálnodemokratický scenár odmieta, aby sa spoločnosť podriadila trhu, stala sa trhovou spoločnosťou. Euroskeptici sa boja diktátu Bruselu a ignorujú diktát trhu. Trh treba „osedlať“. Boj proti klimatickým zmenám, sociálna kohézia a pod. musia mať prednosť pred krátkodobým ziskom. Načo by bola únia konkurencieschopná, keby v tomto boji zlyhala?
VIDEO: Čo sme premárnili počas pätnástich rokov členstva v Európskej únii? Prečo politici nevyužili všetky príležitosti? Budeme pre Brusel zaujímaví, aj keď sme vyčerpali zdroje lacnej pracovnej sily? Čo nové ponúkneme únii? Pozrite si rozhovor TV Pravda s analytikom portálu Euractiv.sk Radovanom Geistom, v ktorom sa dozviete, čím si Slovensko v EÚ prešlo a čo nás ešte čaká.