Utrpenie v tábore sa skončilo, keď vypuklo Povstanie. „Zo Serede sme odišli s prázdnymi rukami – len v tom, čo sme mali oblečené, a s modlitebnými knižkami mojej babičky. Nič viac,“ spomína Kleinová.
Narodila sa 9. marca 1944, v rovnaký deň esesáci likvidovali v Auschwitzi takzvaný rodinný tábor, v ktorom boli ženy, deti. Všetky, niekoľko tisíc, poslali na smrť do plynových komôr. „Možno z detí, ktoré zabili v deň, keď som prišla na svet, by boli skvelí lekári, vedci, učitelia. Uvedomila som si, že som tu vlastne namiesto nich. A mojou úlohou je pracovať a splniť aspoň malú časť toho, čo by dokázali, keby zostali nažive,“ prízvukuje Kleinová.
Dlhé roky pracovala ako lekárka v nitrianskej nemocnici, od roku 1993 žije v Izraeli, kde sa naďalej venuje zdravotníctvu.
Po odchode zo Slovenska osem rokov robila v ambulancii so zameraním na rakovinu prsníka, tri roky chodila na geriatriu, dva roky navštevovala univerzitu, kde sa učila o paliatívnej liečbe. „Nemám deti, ale pacienti, o ktorých som sa začala starať, sa stali vlastne mojou rodinou,“ podčiarkla.
„Každý človek má právo na to, aby zomrel v pokoji,“ pokračovala. Keď prednáša študentom, začína slovami, že v živote sú dve veci veľmi dôležité. Narodenie a smrť. „Kto sa narodí, ten aj zomrie. Čo je naša úloha? Aby cesta na koniec bola čo najpríjemnejšia. Aby zomierajúci nebol sám a aby odchádzal v pokoji. To je naša úloha. Aby nemal bolesti. Vyliečiť ho nedokážeme, ale môžeme zabezpečiť, aby jeho cesta bola čo najmenej bolestná,“ povedala doktorka Kleinová vo veľkom rozhovore, ktorý si prečítajte tento pondelok v denníku Pravda.