Bývalý podnikateľ Miroslav žije päť rokov v bdelej kóme

Mozgová príhoda syna obrátila život manželov Tóthovcov naruby. Kedysi silný a spoločensky aktívny Miroslav (50) je už päť rokov v bdelej kóme a tým odkázaný na neustálu starostlivosť svojich rodičov. Rodičia sa o neho starajú s nesmiernou láskou a obetavosťou, no priznávajú, že už „melú“ z posledného. Celoživotné úspory minuli na ozdravovacie pobyty či pomôcky. Potrebovali by špeciálne zariadenia, no zaobstarať ich zo svojich skromných dôchodkov nedokážu. „Každý chorý človek musí doslova žobrať,“ hovoria nešťastne. Júlia Tóthová (67) a jej manžel Miloslav (69) z Veľkej Doliny pri Nitre sú už vo veku, keď by si zaslúžili oddychovať. To si však dovoliť nemôžu. Doma majú syna pripútaného na lôžko a venujú mu všetok svoj čas.

Môže, ale nemusí sa prebrať

„Keď mal štyridsaťpäť rokov, dostal mozgovú príhodu. Predchádzal tomu stresujúci život podnikateľa, ktorý bol stále na cestách. Vedel, že má vysoký tlak, ale čas na lekára si nenašiel,“ hovorí pani Júlia.

V osudný večer pomáhal Miroslav svojmu švagrovi odniesť stôl. Zostalo mu zle a ľahol si. Potom to už malo rýchly spád. Sanitkou ho odviezli do nemocnice, no keďže mu začalo odchádzať srdce, hneď mu hlavu operovať nemohli. Na sálu ho zobrali na druhý deň, ale odvtedy sa už do normálu nedostal. „Lekári nám oznámili, že je v bdelej kóme, z ktorej sa raz môže, ale tiež nemusí prebrať,“ plače zúfalá matka.

V nemocnici sa vraj na jej syna lepili ďalšie problémy – mal infekčný zápal pľúc, otravu krvi aj zápal močových ciest. „Prenasledovali ho tam všetky bacily, dokonca im raz spadol a utrpel zlomeninu štyroch rebier, bedrového kĺbu a kľúčnej kosti. Najviac nás ale bolelo, že neustále od nás pýtali súhlas na darovanie jeho orgánov,“ poznamenali trpko Tóthovci. Pre rodičov, ====

Drahá choroba

Po troch mesiacoch v nemocnici a dvoch týždňoch v hospici si syna zobrali domov. „Musela som prestať pracovať. Predtým som chodievala do Švajčiarska opatrovať staršiu paniu. Všetko, čo som tam zarobila, sme veľmi rýchlo minuli na synove potreby,“ podotkla s tým, že preč sú aj celoživotné úspory, ktoré s manželom mali.

Vyrátala, že to bolo 90-tisíc eur, ktoré pohltili zdravotnícke pomôcky či terapeutické pobyty v Piešťanoch. „Tam sme boli už desaťkrát. Vždy musíme ísť traja, lebo bez manžela si s Mirkom neporadím. Polohovať a prebaľovať 120-kilového chlapa by som sama nezvládla, takže jeden dvojtýždňový pobyt nás vyjde na 5 100 eur,“ objasnila. Ich príjmy sú pritom žalostne malé. „Manžel má penziu 440 eur, ja 328,“ hovorí otvorene. Lieky ich mesačne stoja viac ako 330 eur, za plyn platia 170, elektrina ich vyjde 70 a voda 30 eur. Okrem toho platia 270 eur pôžičku, ktorú si zobrali na jeden z pobytov v Piešťanoch. Dokopy je to 870 eur, čo presahuje obidva ich dôchodky.

Foto: Eva Štenclová, Pravda

Tóthovci, kóma Tóthovci so synom, ktorý je už päť rokov v bdelej kóme.

Miroslav tiež dostáva invalidný dôchodok 440 eur. Z toho ale ide 110 na alimenty a ďalšia stovka na benzín, keď idú po jeho syna na iný koniec republiky. Predtým, ako zostal v kóme, žil totiž s partnerkou. Chlapček Marko sa im narodil štyri mesiace po fatálnej mozgovej príhode. „Denne sme mu synčeka prikladali na ľavú stranu, kde má srdce. Videli sme, že mu to prospieva, no po vyše dvoch rokoch sa malý s mamou odsťahovali a teraz žijú na severe Slovenska. Snažíme sa, aby s otcom nestratil kontakt a raz mesačne ho autom chodievame zobrať,

Vyčerpali limit

Tóthovci sa pri synovi nezastavia cez deň ani v noci. „Kŕmime ho, polohujeme, prebaľujeme, masírujeme, natierame, cvičíme s ním,“ vymenovali denné úkony. Vždy, keď je pekné počasie, berú ho von. „Naložíme ho na vozíček a vyhrieva sa na slniečku, alebo ho dáme do tieňa pod náš krásny orech. My si pritom robíme v záhrade a rozprávame sa s ním,“ spomenuli aspoň nejaké pekné chvíle.

Počas piatich rokov v kóme podľa nich urobil Miroslav pokroky. Pomáhajú mu pobyty v Piešťanoch, ale aj denné cvičenia doma. „Nenechávame ho len tak ležať, čo sa odrazilo aj na výsledkoch. Dokáže hýbať prstami na rukách, keď sa mu niečo páči, zodvihne palec. Všetko vníma a dáva najavo aj svoje emócie. Keď sa teší, usmieva sa a naopak, pri smutných udalostiach mu po tvári tečú slzy,“ povedali s tým, že ich syn je vlastne väzňom vo vlastnom tele, lebo všetkému rozumie a vníma.

Foto: Eva Štenclová, Pravda

Tóthovci, vertikálna posteľ, kóma Miroslav vo vertikálnej posteli počas pobytu v Piešťanoch.

Stále veria, že raz sa z toho dostane, no potrebovali by ďalšie pomôcky, vďaka ktorým by napredoval. „Najviac by mu prospela vertikálna posteľ, kyslík na oxygenoterapiu a motomed, teda špeciálny bicykel, s pomocou ktorého by mohol rozhýbať nohy aj ruky. Minule sme navštívili rodinu, ktorá má tiež syna v bdelej kóme. Všetky tieto veci majú k dispozícii a chlapec im po trinástich rokoch začal v bazéne chodiť,“ tvrdia.

Oni si však také nákladné zariadenia dovoliť nemôžu, veď len vertikálna posteľ stojí zhruba osemtisíc eur. „Poisťovňa nám to nepreplatí, lebo sme si už vyčerpali limit. V minulosti nám poskytli peniaze na vozíček, zdvíhacie zariadenie a polohovaciu posteľ. To bolo nejakých 12-tisíc eur, na viac nemáme nárok,“ uzavreli zničene.