VIDEO: Pozrite si rozhovor s otcom Jána Kuciaka, Jozefom Kuciakom.
Aké máte pocity tesne pred začiatkom hlavného procesu?
Zatiaľ zmiešané. Trochu mám strach z toho, ako dlho to celé potrvá a čo vymyslia obhajcovia obžalovaných. Bude to pre nás veľmi ťažké.
Plánujete cestovať na každé pojednávanie?
S manželkou ešte nie sme úplne rozhodnutí. Pôvodne sme mysleli, že pôjdeme len na tento začiatok a potom až na vynesenie rozsudku. No keďže Zlatica, pani Kušnírová, sa chce zúčastniť každého pojednávania, asi ju v tom nenecháme samu.
Prvýkrát ste obžalovaných videli naživo počas prijatia obžaloby, v decembri. Stretli sa vám pohľady?
Nie, všetci štyria uhýbali. Napriek tomu, že ja som sa o ten očný kontakt snažil.
Kto z nich na vás pôsobil najhoršie?
Pán Kočner. Tá jeho arogancia bije do očí každému. Stále chce pôsobiť dojmom, že jemu sa nič nemôže stať.
Ako vnímate Alenu Zsuzsovú?
Neviem, čo si mám o nej myslieť – ako o žene a matke.
V decembri bola na súde očividne spustnutá. Majú podľa vás ona a jej kumpáni výčitky svedomia?
Nie som si istý, či vôbec nejaké majú. Ich aktuálny zjav určite nesúvisí so svedomím. Veď ona a Kočner svoju vinu stále popierajú.
V utorok má vypovedať pani Kušnírová. Čaká to aj vás?
Áno, na ten istý deň sme dostali pozvanie na svedeckú výpoveď tiež ja, náš syn a dcéra.
Na ako dlho celý proces odhadujete?
Naši právnici hovorili, že dokazovanie by malo prebiehať pomerne rýchlo. Veríme, že sa to skončí deviatimi sedeniami, ktoré sú vytýčené, aj vynesením rozsudku. Keby sa to naťahovalo, len by to predlžovalo naše utrpenie.
Pre vás by bol najprijateľnejší aký rozsudok?
Ťažko povedať, či to bude doživotie, alebo 25 rokov. Pri veku väčšiny obžalovaných je to v podstate jedno. Pri doživotí je ale asi iný spôsob možnosti požiadať, po určitých rokoch, o prepustenie na slobodu. Takže očakávam, aspoň u objednávateľa a priameho vykonávateľa, doživotie.
Vy aj pani Kušnírová žiadate odškodné milión eur. Nie je to za mladé životy málo?
Navrhli nám to právnici, tak sme to urobili. Žiadne peniaze ľudský život nevyvážia a naše deti nám nevrátia. Preto ich, ak ich získame, nechceme použiť pre seba.
Ako by ste s nimi naložili?
Určite pôjdu na charitu. Možno podporíme detské domovy alebo také niečo. Zatiaľ to nemáme poriadne premyslené. Isté je, že pre ľudí typu Kočnera je najhoršie, keď prídu o peniaze, ktoré hromadia celý život a sú schopní kvôli nim aj vraždiť.
Proces sa začína necelé dva roky od vraždy. Očakávali ste, že to príde tak skoro?
Zo začiatku som neveril, že sa to vôbec niekedy vyšetrí. Zvlášť, keď sa narobilo toľko chýb pri prvotných úkonoch. Keď sme sa asi po dvoch mesiacoch od vraždy prvýkrát stretli s vyšetrovacím tímom, veľmi sme mu neverili. Išlo o mladých ľudí a pomyslel som si, že asi zámerne nasadili neskúsených. Som preto rád, že nás prekvapili. Možno bolo nakoniec dobre, že sú to mladí a ešte neskorumpovaní profesionáli.
S pani Kušnírovou ste sa viackrát vyjadrili, že podľa vás nejde o konečný počet ľudí, ktorí sú do vraždy vašich detí zapletení. Môžete to vysvetliť?
Páchatelia sú jasní – tí, ktorí to vykonali, aj kto to objednal. Nemyslím si však, že Kočner sa rozhodol sám. Ak s ním aj niekto na tej príprave nespolupracoval, určite to s niekým aspoň prekonzultoval. Podľa mňa o tom museli vedieť ešte minimálne jeden, dvaja ľudia.
Máte aj konkrétne podozrenie?
Nepoznám každého, s kým sa stýkal, ale zrejme ide o ľudí z niektorých finančných skupín, či osoby, ktoré sa pohybujú v blízkosti politikov.
Vaša rodina bola vždy súdržná. Zomkla vás táto tragédia ešte viac?
Všetko prežívame spoločne, každý sám by to asi prekonával úplne inak. Navzájom sa podporujeme aj s pani Kušnírovou, veď z nás mala byť rodina. Namiesto svadby sme nakoniec robili pohreb, ale keďže naši mladí sa predtým stali krstnými rodičmi dieťaťa Martinkinho brata, tou rodinou sme sa stali. Veľmi ma mrzia útoky na Zlaticu, ktorá je taká akčná. Ona ale bojuje za naše deti.
Je bolesť z ich straty po dvoch rokoch menšia? Dá sa to vôbec?
Niekedy sa zdá, že je menšia, ale sú chvíle, keď sa to všetko znova vráti. Synovi chodievame na hrob denne zapáliť sviečku. Je to už taký náš rituál.
Ako si na neho spomínate?
Len v dobrom. Janko bol chlapec, ktorého som v živote nepočul zvýšiť hlas. Bol to taký filozof.
Mali ste po tej tragédii niekedy strach aj o vlastný život?
Nie, veď nič horšie sa mi potom už stať nemohlo. Pre mňa by to bolo skôr vykúpenie, lebo pochovať vlastné dieťa je to najstrašnejšie, čo sa človeku môže prihodiť.