Generálny prokurátor, hlava štátu alebo poslanci Národnej rady by preto podľa neho mali núdzový stav opäť napadnúť na Ústavnom súde.
Napriek stále sa zlepšujúcej pandemickej situácii vláda na svojom pondelkovom rokovaní rozhodla o predĺžení núdzového stavu, ktorý sa mal končiť 28. apríla, o ďalších 30 dní. Je v súčasnej dobe predĺženie núdzového stavu podľa ústavy dôvodné, opodstatnené a primerané?
Treba vychádzať z toho, čo už povedal Ústavný súd. Ten povedal, že za bezpečnostnú situáciu v štáte je primárne zodpovedná vláda, nie súdna moc, ktorá má kontrolovať hlavne excesy či možné zneužitia. Základný problém však vidím v tom, že pri predĺžení núdzového stavu sa zároveň preberá aj faktický zákaz zhromažďovacieho práva. To obmedzenie je síce do šesť osôb, ale môžeme ho považovať za faktický zákaz. Zákaz sa ale týka hlavne politických zhromaždení, pretože zhromažďovanie právo je najmä politickým právom. V súlade s prijatým uznesením vlády sa teda nemôžu robiť politické zhromaždenia. To je jeden, ale veľmi významný aspekt, ktorý treba brať do úvahy. Keď sa otvárajú prevádzky, mali by sa umožniť aj politické demonštrácie a manifestácie, ktoré však treba robiť civilizovaným spôsobom.
Čítajte viac Zavretí od októbra. Slovensko je už 210 dní v núdzovom stave
Mnohým ľuďom prekáža skôr zákaz vychádzania, a to bol aj jediný ústupok vlády, že sa zákaz vychádzania posunie o hodinu neskôr a bude sa tak začínať až o deviatej večer. Prečo vnímate práve zákaz zhromažďovania ako problematickejší z pohľadu ústavy?
Je tam viacero obmedzení základných práv. Významne je dnes obmedzené aj napríklad právo slobody pohybu a pobytu. Človeka určite obmedzuje, keď si nemôže ísť zabehať po deviatej večer napríklad do prázdneho vinohradu. Rovnako je obmedzený aj človek, ktorý by chcel ísť na zahraničnú dovolenku. Je to však omnoho menší zásah do základného práva, ako keď sa fakticky zakáže zhromažďovanie. Obe tieto práva sú veľmi dôležité a medzi základnými právami nemožno robiť hierarchiu dôležitosti. Len zásah do zhromažďovacieho práva je fakticky úplný, kým právo pohybu je obmedzené iba čiastočne.
Prečo je to taký problém?
Je to problematické najmä z toho hľadiska, že je to základný stavebný kameň demokratickej spoločnosti, že občania môžu vyjsť na verejnosť a prejaviť nesúhlas s tým, ako vláda riadi štát. Toto je v každom demokratickom štáte veľmi výsostné základné právo. V súčasnosti prichádzajú rôzne uvoľňovacie opatrenia, otvárajú sa mnohé prevádzky, ale stále nie je možné usporiadať na verejnosti politické zhromaždenie. Preto vidím základný problém v proporcionalite takéhoto obmedzenia základného práva. Pri zhromaždeniach je určite dôležité, koľko ľudí na ne prišlo. Zhromaždenie šiestich ľudí má úplne inú razanciu a je inak vnímané, ako keby tam boli stovky ľudí.
Pri výročí 17. novembra sme však videli, že mnoho ľudí nebolo ochotných dodržiavať pandemické opatrenia…
Keby sa teraz pravidlá pre zhromaždenia uvoľnili, neznamená to, že by sme tu mali hneď skúsenosť ako z 17. novembra. Naozaj nebolo v poriadku, ako sa to zhromaždenie v hlavnom meste konalo. Práve to dalo za pravdu tým, ktorí hovoria, že sa takéto zhromaždenie nedá urobiť tak, aby to neviedlo k riziku nákazy. Naozaj sa dá takéto protestné zhromaždenie urobiť aj slušným a civilizovaným spôsobom. Ľudia tam môžu dodržiavať základné hygienické opatrenia a respiračnú etiketu, teda dodržiavať rozostupy, používať respirátory a nedotýkať sa. Je preto neprimerané, keď sa kontinuálne toto zhromažďovacie práva takýmto spôsobom potláča. Vláda má navyše podľa ústavného zákona o bezpečnosti štátu počas núdzového stavu možnosť podmieniť zhromaždenie povolením. Mohlo by sa teda vydávať povolenie s takýmito podmienkami: maximálny počet účastníkov 100 a každý by mal respirátor, dodržiavať odstupy.
A vidíte riešenie tejto neprimeranosti?
Dobrá správa je, že sa to môže napadnúť na Ústavnom súde. Oprávnené subjekty to môžu dať preskúmať. Oprávnené subjekty sú tri – hlava štátu, generálny prokurátor a skupina 30 poslancov Národnej rady. Nie je to teda tak, že by sa s tým nedalo nič robiť. Myslím si, že by nebolo na škodu mať k tomu vyjadrenie Ústavného súdu, ktorý navyše rozhoduje v tejto veci rýchlo. Musí rozhodnúť do 10 dní od doručenia toho návrhu.
Diskutovalo sa aj o tom, aby sa novelizoval zákon o hospodárskej mobilizácii. Ten by mohol zahŕňať zákaz vývozu zdravotníckeho materiálu či povolávanie zdravotníkov. Ako vnímate takúto alternatívu?
Museli by sme si počkať na paragrafové znenie takéhoto návrhu. Dôležitý je ale rozdiel v súdnej kontrole obmedzovania základných práv. Ak sa obmedzujú podľa ústavného zákona o bezpečnosti štátu, do piatich dní od publikovania sa dá návrh napadnúť a do 10 dní Ústavný súd rozhodne. Za dva týždne teda máme súdne rozhodnutie o ústavnosti. Ak by sa však obmedzovali podľa zákona o hospodárskej mobilizácii, mám obavu, že by tam nemusel byť vytvorený priestor na takúto rýchlu a efektívnu súdnu kontrolu obmedzenia základných práv. Ak dostanete odpoveď o rok či o dva, asi to nie je pre občana dosť účinný prostriedok. Kľúčový aspekt, na ktorý by sa malo pri prípadnom novom zákone pamätať, je neopomenúť dôslednú možnosť súdnej kontroly, ktorá musí byť rýchla a efektívna.
Ústavný súd sa v posledných mesiacoch už núdzovým stavom zaoberal dvakrát. Priniesli tieto rozhodnutia zlepšenie vo vzťahu k budúcemu využívaniu núdzového stavu?
Jednoznačne to pomohlo, keďže úlohou Ústavného súdu je odstraňovať stav právnej neistoty. Mali sme tu dve rozhodnutia, z októbra 2020 a konca marca 2021, ktoré priniesli viacero záverov zlepšujúcich právnu istotu náš všetkých. Diskutovalo sa napríklad o tom, či môže vláda v rámci núdzového stavu priamo ukladať povinnosti fyzickým a právnickým osobám iba uznesením. Boli názory, že len uznesením sa to robiť nemôže, ale len nariadením. Ústavný súd to dvakrát veľmi jasne vyvrátil. V októbri Ústavný súd povedal, že sa to dá robiť uznesením len počas núdzového stavu. Toto zopakoval aj v rozhodnutí spred niekoľkých týždňov. Či už ste zástanca, alebo oponent tohto názoru, je to veľmi obohacujúca informácia. Ďalším významným aspektom je tiež stanovenie mantinelov vláde. Ústavný súd v poslednom rozhodnutí nezasiahol proti obmedzeniam vlády proti slobode pobytu a pohybu ako proti neproporcionálnym, ale povedal, že vláda má manévrovací priestor, pretože ona je primárne zodpovedná za bezpečnostnú situáciu v štáte a nesie za svoje konanie či nekonanie politickú zodpovednosť. Obe rozhodnutia nám teda veľmi pomohli ako každé rozhodnutie, v ktorom sa Ústavný súd venuje núdzovému stavu, pretože ich máme veľmi málo.
Je teda podľa vás žiaduce, aby sme mali rozhodnutie Ústavného súdu aj o primeranosti zákazu zhromažďovania?
Určite. Pochybnosť o faktickom zákaze zhromažďovacieho práva je jedna z veľkých tém, ktorá by ešte mala Ústavný súd zaujímať. Ja hovorím, že rozhodnutí týkajúcich sa núdzového stavu je veľmi málo a potrebovali by sme osloviť Ústavný súd a nechať ho to preskúmať.