Mazanec, šéf českého Najvyššieho správneho súdu: Ste krok pred Českom

Najvyšší správny súd Českej republiky vznikol už pred viac ako 17 rokmi. Teraz sa rovnakou cestou vydalo aj Slovensko. Aké boli začiatky tohto súdu u našich susedov, čím si získal také dobré renomé, čomu sa správne súdnictvo venuje, ale najmä ako o situácii okolo vzniku samostatného podobného súdu na Slovensku hovorí predseda Najvyššieho správneho súdu Českej republiky Michal Mazanec.

, 27.05.2021 09:00
Michal Mazanec, predseda Najvyššieho správneho... Foto:
Michal Mazanec, predseda Najvyššieho správneho súdu ČR
1

Najvyšší správny súd SR vzniká podľa vzoru českého. Aké boli jeho prvé roky? Bol rozbeh súdu hladký, alebo sa vyskytli nejaké problémy?

Nepovedal by som, že existovali nejaké zásadnejšie problémy. Najvyšší správny súd síce prevzal pol druha tisíca neskončených vecí z vrchných súdov – a to bolo veľké množstvo pre prvých trinásť sudcov – ale tieto kauzy sa podarilo v priebehu dvoch, troch rokov prejednať a rozhodnúť. Istou ťažkosťou bolo počiatočné veľmi skromné personálne obsadenie Najvyššieho správneho súdu ČR, pretože po dobu niekoľkých rokov od jeho vzniku nebol naplnený systemizovaný stav 34 sudcov. Vlastne ani dodnes úplne nie je. Ale aj tento problém sme postupne prekonali výberom vysokokvalifi­kovaných a skúsených sudcov, nie všetci boli sudcovia tzv. kariérni, sudcovský talár bol ponúknutý aj niektorým vynikajúcim administrativistom, ktorí doteraz pracovali mimo justície. Bola to šťastná voľba a som rád, že sme ju s Jozefom Baxom, prvým predsedom správneho súdu, urobili. Rozhodovaciu činnosť sa tak od začiatku darilo stabilizovať a nevznikali neriešiteľné rozpory v rozdielnych právnych názoroch.

Akú povesť si za tých takmer 20 rokov tento súd v Česku získal? Osvedčil sa?

Na takúto otázku by mali skôr odpovedať advokáti, pracovníci správnych úradov, daňoví poradcovia – skrátka právnická verejnosť. Domnievam sa, že Najvyšší správny súd si vybudoval – tak ako jeho medzivojnový predchodca – prestížne a rešpektované postavenie. Podľa mňa sa osvedčil a nemyslím si, že by existovali rozumné hlasy, ktoré by dnes dôvodne požadovali jeho zánik a začlenenie správneho súdnictva späť do všeobecnej súdnej sústavy.

Čo boli základné stavebné kamene jeho úspechu?

V prvom rade sem patrí starostlivý a zodpovedný výber sudcov. Veľký význam mala premyslená koncepcia procesného predpisu, ktorá cez niektoré čiastkové novelizácie (nie vždy plne účelné) nedospela k zásadným zmenám. Najvyšší správny súd za takmer dvadsať rokov svojej práce vytvoril veľmi kvalitnú a teraz už dokonca zadarmo šírenú vybranú judikatúru (Zbierka rozhodnutí). Svoje rozhodnutia tiež všetky umiestňujeme na našich webových stránkach a o svojej činnosti zverejňujeme aj rad ďalších informácií. Tým všetkým poskytujeme právnickej verejnosti dôležitú spätnú väzbu a podklady na odborné diskusie. Nemožno ani dosť zdôrazniť význam toho, že prvých pätnásť rokov stál na čele súdu Josef Baxa ako veľmi výrazná osobnosť s jasnými koncepčnými predstavami a so silnou vôľou ich uskutočňovať.

Oslovili vás aj zo Slovenska so žiadosťou o pomoc a poskytnutie skúseností?

So slovenským správnymi kolegami úzko spolupracujeme už od samotného zániku federácie a nepochybne to tak bude aj naďalej. Máme k sebe veľmi blízko, máme bežné pracovné aj spoločenské kontakty, organizujeme spoločné odborné stretnutia, striedavo u nás aj na Slovensku. V súčasnej covidovej dobe už druhýkrát pripravujeme vlani odloženú veľkú konferenciu a dúfame, že tento rok už sa uskutoční. Sám som sa pred niekoľkými týždňami zúčastnil videokonferencie so slovenskými správnymi sudcami na tému prípravy vzniku slovenského Najvyššieho správneho súdu. Dá sa k tomu dodať len to, že na vzájomné stretnutie sa vždy veľmi tešíme. Sú to stretnutia nielen profesijných kolegov, ale predovšetkým dobrých priateľov.

Sledujete situáciu na Slovensku? Potrebuje samostatne vyčlenené správne súdnictvo?

To je vždy v prvom rade, bohužiaľ, politická otázka. Zriadenie Najvyššieho správneho súdu, resp. sústavy správnych súdov vyčlenenej zo všeobecnej justície je v demokratických právnych štátoch rozumným pravidlom, ale nie ústavnou nevyhnutnosťou. Podľa môjho názoru je však takéto riešenie v mnohých ohľadoch výhodné.

Správni sudcovia by nemali tvoriť uzavretý klub, ale musia sa otvárať aj ďalším právnickým profesiám. Posilňuje to aj legitimitu justície.

Ukázalo sa správne, keď si do senátov správneho súdu sadli nielen sudcovia, ale aj advokáti či akademici?

Rozhodne áno. Vo všeobecnej justícii to nie je obvyklá prax, ale mali sme s bývalým predsedom zhodne jasno v tom, že je to správna a progresívne cesta, a dokonca jeden z najdôležitejších prvkov, ktoré vytvárajú kvalitnú administratívnu justíciu. Sudcov na Najvyšší správny súd vyberá vedenie súdu veľmi prísnym procesom. Spolu v súčinnosti celého pléna. Vo vedení kladieme dôraz na odbornú spôsobilosť, na dlhoročnú skúsenosť so správnym právom a veľmi dôsledne aj na ľudské kvality a osobnú integritu kandidátov. Z ničoho nevyplýva, že by takéto požiadavky nutne spĺňali len tí, ktorí si od začiatku praxe obliekajú sudcovský talár. Je však pochopiteľné, že kariérnych sudcov bude v sudcovskom zbore zrejme zreteľná väčšina.

Vítaný je tiež „presah“, teda napríklad vzdelanie aj v ďalšom odbore, zahraničné skúsenosti, publikačná činnosť, široký kultúrny rozhľad a podobne. V súčasnej dobe je situácia už oveľa lepšia ako v časoch začiatkov. Najvyšší správny súd je dnes vnímaný ako špičkové justičné pracovisko, ktoré si môže naozaj vyberať najlepších z najlepších. Prispieva k tomu aj to, že môžeme do výberu zahrnúť aj našich asistentov z čias vzniku súdu, ktorí za desať alebo pätnásť rokov už prešli praxou na krajských súdoch, a tí najkvalifikovanejší z nich sa oprávnene uchádzajú o sudcovské miesto na našom súde. Od samého začiatku sa medzi našich sudcov zaraďujú tiež špičkoví úradníci, advokáti, daňoví poradcovia a akademici. To považujem za veľmi dôležitý prvok, ktorý prispieva k pestrosti názorov, prenášaniu skúseností a nakoniec aj k súdržnosti celého kolektívu. Správni sudcovia by nemali tvoriť uzavretý klub, ale musia sa otvárať aj ďalším právnickým profesiám. Posilňuje to aj legitimitu justície.

Prečo práve správne súdnictvo by malo byť takto samostatne vyčlenené? V čom je iné, špecifické?

Správne súdnictvo – so zreteľom na počet sudcov, ktorí sa mu venujú – už od roku 1992, keď bolo obnovené, je a zrejme ešte dlho zostane akousi justičnou popoluškou. V súčasnej dobe tvoria správni sudcovia v Českej republike iba štyri percentá. Štátnu správu justície u nás vykonáva ministerstvo spravodlivosti, a nie Najvyššia rada súdnictva (obdoba slovenskej Súdnej rady, pozn. red.), ktoré sa prednostne zaoberá otázkami iných – väčších – úsekov a pre odbor správneho súdnictva nemá, myslím, ani dosť kvalifikovaných odborníkov, ktorí by sa mu natrvalo a koncepčne venovali, na rozdiel od odborov civilného či trestného práva. Nepríjemným dôsledkom je, že správne súdnictvo je personálne poddimenzované a nikto nerieši jeho špecifické potreby, ktoré sa akosi „riedia“ v problémoch celého rezortu. Pretože ani vytvorenie orgánu typu najvyššej rady taký problém samo osebe nevyrieši, je potrebné čeliť nebezpečenstvu potláčania problematiky správneho súdnictva tým, že bude podporený vznik samostatnej sústavy správnych súdov.

Česká republika je teraz v polovici cesty, pretože Najvyšší správny súd nemá – okrem väzby čisto procesne inštančnej – k špecializovaným senátom krajských súdov iné – napríklad organizačné či personálne – väzby. Pre vytvorenie ucelenej a vnútorne spätej sústavy správnych súdov nie je nakoniec bez významu ani tradícia. Správne súdnictvo na našom území bolo od roku 1876 pojmovo spojené s inštitúciou Najvyššieho správneho súdu (ako československého nástupcu Správneho súdneho dvora vo Viedni pre Predlitavsko). Kvalita rozhodovacej činnosti pražského súdu mala európsky rozmer. Úplne iné usporiadanie správneho súdnictva starého Uhorska je podľa môjho názoru pre Slovenskú republiku úplne nemoderné a dnes už neobnoviteľné.

Môžete priblížiť, čomu sa venuje správne súdnictvo? Aké rôzne spory rozhoduje a medzi akými procesnými stranami?

V civilnom (občianskom) súdnictve stoja proti sebe typicky dve súkromné osoby a žiadajú, aby súd ako predstaviteľ štátnej moci rozhodol ich vzájomný spor o právo. V trestnom súdnictve sa zas uplatňuje štátna moc ako trestajúci prvok voči obvinenému alebo obžalovanému. V správnom súdnictve však vstupuje fyzická alebo právnická osoba do sporu priamo so štátom (presnejšie so správnym orgánom) ako rovný s rovným. Správny súd, hoci aj on je štátnym orgánom, tu má inú úlohu: poskytuje ochranu pred verejnou mocou samotnou. Inými slovami – súd vykonáva štátnu (súdnu) moc preto, aby inú štátnu (výkonnú) moc kontroloval. Žalobca aj orgán výkonnej moci majú pred správnym súdom rovnaké postavenie. Spravidla je účastníkom sporu niektorý orgán výkonnej moci (úrad, obec) a ten je žalovaný osobou (buď fyzickou, alebo právnickou – napríklad obchodnou spoločnosťou), ktorá sa domáha zrušenia rozhodnutia úradu. Žalovaný úrad svoje nadradené postavenie pred súdom stráca a nemôže už – ako v konaní, ktoré so žalobcom predtým viedol – stanovovať žalobcovi jeho práva alebo ukladať povinnosti. Ak je žalobca úspešný, súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, spravidla mu súčasne vec vráti na nové rozhodovanie a zaviaže ho svojím právnym názorom na spornú právnu otázku.

Správny súd môže okrem zrušenia rozhodnutia tiež vysloviť nezákonnosť nejakého zásahu štátneho orgánu voči žalobcovi (napríklad nezákonne vykonávané daňové kontroly) alebo prikázať, aby doteraz nečinný správny orgán konal (napríklad aby rozhodol o žiadosti o stavebné povolenie, o ktorej v zákonnej lehote rozhodnuté nebolo).

Aké sú najčastejšie spory, ktoré Najvyšší správny súd rozhoduje?

Najvyšší správny súd je okrem výnimiek súd kasačný. Rozhoduje teda v druhom stupni o mimoriadnom opravnom prostriedku – kasačnej sťažnosti – proti rozhodnutiam krajských súdov. Okrem toho rozhoduje aj o volebných sťažnostiach a rieši niektoré prípady kompetenčných sporov, keď sa úrady alebo orgány samosprávy nemôžu dohodnúť, ktorý z nich má právomoc o nejakej veci rozhodovať, alebo obaja rozhodnúť odmietajú. Najvyšší správny súd je tiež jediný disciplinárny súd pre sudcov, prokurátorov a súdnych exekútorov.

Ktorá agenda je rozsahom najväčšia?

O niečo viac ako štvrtinu prejednávaných vecí tvoria už niekoľko rokov tie s cudzím prvkom (žiadosti o azyl, pobyt cudzincov). Pätnásť až dvadsať percent tvoria rovnako stabilne veci verejných financií (dane, poplatky, dotácie, clá a pod.). Podiel vecí týkajúcich sa sociálnych práv (dôchodky invalidné a starobné, sociálne dávky, zamestnanosť) v posledných rokoch stále klesá, v súčasnosti sa pohybuje okolo siedmich percent. Zvyšok, čo je približne polovica prichádzajúcich vecí, sú ostatné veci z veľmi širokej palety rôznych odborov verejnej správy (veci dopravné, stavebné, energetické, vodného či odpadového hospodárstva, telekomunikácií atď.). V posledných týždňoch nás potom veľmi zaťažuje nová právomoc Najvyššieho správneho súdu – rozhodovať ako súd prvého a posledného stupňa o návrhoch na zrušenie mimoriadnych pandemických opatrení ministerstva zdravotníctva.

Aké sú najčastejšie spory, kvôli ktorým sa na správny súd ako strana sporu dostane obyčajný človek, teda fyzická osoba?

Je trochu ťažké nájsť najpočetnejšie agendu týkajúcu sa práve fyzických osôb. Tento údaj nemá veľký zmysel sledovať, mal by zmysel skôr pre právnych sociológov. Odhadujem, že zhruba 90 až 95 percent českého práva (právnych predpisov) patrí do niektorého z odborov štátnej alebo verejnej správy – a porušenie tohto pestrého množstva predpisov je tiež v konaniach namietané. Nemožno preto bezpečne povedať, ktoré z nich tvoria väčšinu, a návrhy fyzických osôb sú už zo svojej povahy tie najrozmanitejšie. Povedal by som, že väčšinu návrhov, ktoré prichádzajú ku krajským súdom (a v druhom stupni potom na Najvyšší správny súd), podávajú skôr osoby právnické, či už sú to podnikateľské subjekty v najširšom slova zmysle, rôzne spolky, či tzv. mimovládne organizácie, alebo aj obce.

Výhradne fyzické osoby podávajú žaloby, ktoré sa týkajú cudzineckých a sociálnych vecí. Fyzické osoby sa tiež často dovolávajú ochrany vo veciach priestupkových (najmä dopravné priestupky), vo veciach stavebných (úrad je žalovaný obvykle buď stavebníkom, alebo jeho susedom) alebo vo veciach územného plánovania (ľudia nie sú spokojní, že územný plán zaradil ich pozemky do nezastaviteľného územia, alebo, naopak, určil na zástavbu tie pozemky, ktoré susedia s ich vlastným bývaním). V ostatných agendách však prevládajú skôr osoby právnické.

Všeobecnú kontrolu verejnej správy mala zabezpečiť prokuratúra, o ktorej nezávislosti sa už ale vôbec nedalo hovoriť.

Slovensko a konkrétne Bratislava mali skúsenosť s Najvyšším správnym súdom ČSR so sídlom v Bratislave. Ako k tomu došlo a prečo bol na prelome rokov 1952 a 1953 zrušený?

Likvidácia medzivojnového správneho súdnictva sa vlastne začala už rokom 1939 po vzniku Protektorátu Čechy a Morava. V Slovenskom štáte vznikol nový správny súd a na území Protektorátu pokračovala činnosť prvorepublikového Najvyššieho správneho súdu (na obmedzenom území, s obmedzenými kompetenciami, menším sudcovským zborom a vzápätí už ani nie v pôvodnom rozsahu právomocí). Po vojne bola síce činnosť Najvyššieho správneho súdu obnovená, ale podľa tzv. Pražských dohôd z rokov 1945 – 1946 vzniklo nejasné „dvojvládie“, pretože súd český a súd slovenský rozhodovali viac-menej nezávisle od seba a zostalo nejasné, kto je vlastne pokračovateľom a nástupcom Najvyššieho správneho súdu vzniknutého v roku 1918. Ústava 9. mája z roku 1948 síce formálne predpokladala existenciu jediného Správneho súdu (nie už najvyššieho), ale po februárovom prevrate už bolo jasné, že nová politická moc jeho obnovenie v skutočnosti nepripustí. Inštitút nezávislej súdnej kontroly verejnej moci bol totiž po Februári nemysliteľný – autoritárske a totalitné štáty správne súdnictvo likvidujú a obmedzujú.

Najvyšší správny súd už v období po vojne, a najmä potom po roku 1948, prakticky nebol personálne doplňovaný, rad demokraticky zmýšľajúcich sudcov bol zbavený mandátu (vtedajším politickým slangom „vyakčnený“) a v polovici roka 1949 bolo sídlo súdu formálne prenesené do Bratislavy. Tam už však prešiel len jeden alebo dvaja sudcovia z pražského súdu. V roku 1952 boli potom zákonom o prokuratúre definitívne zrušené všetky predpisy o správnom súde a tým bolo nezávislé správne súdnictvo v Československu zlikvidované. Fakticky z neho zostal nepatrný pozostatok, totiž preskúmavanie rozhodnutí o dôchodkoch formou osobitného konania podľa Občianskeho súdneho poriadku. Všeobecnú kontrolu verejnej správy mala zabezpečiť prokuratúra, o ktorej nezávislosti sa už ale vôbec nedalo hovoriť. Napokon ani právomoci, ktoré mala na úseku tzv. všeobecného dozoru, k takejto úlohe neboli určené a nemohli stačiť.

Český Najvyšší správny súd začal opäť fungovať v roku 2003. Jeho vznik predpokladala už ústava z roku 1993. Prečo to trvalo takmer desať rokov?

Je potrebné zdôrazniť, že bezprostredne po Novembri bolo jasné, že medzi prvé úlohy parlamentu – vtedy ešte Federálneho zhromaždenia – bude patriť okamžitá obnova nezávislej súdnej kontroly výkonnej moci štátu. Tá počas štyridsiatich rokov neexistovala. Najprv bolo prijaté rýchle a do istej miery provizórne riešenie, správne súdnictvo bolo upravené v Občianskom súdnom poriadku. Táto úprava potom platila v rokoch 1992 až 2002.

Prvým dôvodom pre vznik úplne novej úpravy bola potreba vytvoriť moderný právny predpis, ktorý by najmä ústavou predpokladaný Najvyšší správny súd zriadil, a umožnil mu efektívne fungovanie. To znamenalo upraviť jeho postavenie vo vnútri štátneho mechanizmu, jeho vzťahy k ostatným inštitúciám, vnútorné usporiadanie, právomoci, výber a postavenie jeho sudcov atď., takpovediac stavbu na zelenej lúke. Ďalej bolo treba vytvoriť úplne nová procesné pravidlá a inštitúty, teda v akých veciach bude súd rozhodovať a ako bude riadenie prebiehať. Zásady tohto zákona boli najskôr pripravené už v rokoch 1993–1994, ale do ďalšieho legislatívneho procesu ich ministerstvo spravodlivosti nepredložilo.

Ďalší neúspešný pokus je datovaný rokom 1997. Parlament nakoniec prijal až tretiu podobu zákona z rokov 2000–2001 ako dnes známy zákon: súdny poriadok správny. Dôvodom bola teda jednak zložitosť úpravy, ktorá mala byť do zákona vtelená, jednak tiež nevôľa politickej reprezentácie a výkonnej moci, ktoré sa z prirodzených dôvodov nijako neponáhľali, aby vybudovali efektívny kontrolný mechanizmus a inštitúciu, ktorých hlavnou úlohou bolo verejnú správu obmedziť. K prijatiu zákona významne prispelo, že provizórnu úpravu správneho súdnictva z roku 1991 nakoniec pre neústavnosť zrušil Ústavný súd. Prijatie nového zákona sa stalo nevyhnutnosťou a tiež skutočnosťou.

Z čoho praktického vyplynula potreba zriadiť tento súd?

K tomu, čo bolo práve povedané, možno dodať: správne súdnictvo po roku 1989 bolo obnovené v roku 1991 v inštitu­cionálnej podobe špeciálnych senátov na krajských súdoch, časť kompetencií bola prenesená na vrchné súdy. Toto provizórne riešenie nebolo praktické a vyhovujúce. Existovalo rozptýlené rozhodovanie v jednotlivých krajoch, jednotná personálna politika v správnom súdnictve neexistovala, správne súdnictvo tiež netvorilo jednotnú sústavu, ale pri absencii opravných prostriedkov prepájajúcich kraje s vrchnými súdmi existovalo skôr osem krajských sústav nedostatočne zjednotených a rozhodujúcich často nejednotne. Aj procesný predpis, ktorým bol Občiansky súdny poriadok so zvláštnou časťou o správnom súdnictve, v mnohých smeroch nevyhovoval. Navyše sa v priebehu času dostal do rozporu predovšetkým s medzinárodnými záväzkami Českej republiky v oblasti ochrany ľudských práv.

To, čo tu bude rozhodovať, je jednoznačne kvalita sudcov, ktorí budú na novovznikajúcich správnych súdoch pôsobiť, ich schopnosť a ochota premýšľať a presadzovať nové pracovné postupy – a tiež istý entuziazmus, teda zápal pre vec.

Najvyšší správny súd SR by mal byť odvolacím súdom pre tri správne súdy v Žiline, Košiciach a Nitre. Je lepšie mať tri prvostupňové správne súdy, než aby boli v každom kraji?

Myslím, že Slovensko sa vydá veľmi správnou cestou. V rozhovoroch so slovenskými kolegami sme napokon túto otázku mnohokrát preberali. Menší počet súdov prvého stupňa umožní vznik väčších kolektívov sudcov, ideálne aj špecializáciu na jednotlivé úseky, lepšiu personálnu prácu a efektívnejšie zvyšovanie odbornosti. Ostatne aj súčasné zámery novelizácie správneho poriadku v Českej republike mieria rovnakým smerom. Nie je ale zatiaľ jasné, či a kedy sa tieto zámery podarí presadiť. Z môjho pohľadu sú teraz slovenskí kolegovia o krok napred a ich prvé skúsenosti budem so svojimi spolupracovníkmi so záujmom očakávať.

Slovenský Najvyšší správny súd má mať okrem správnej agendy na starosti aj disciplinárne stíhanie sudcov, prokurátorov, prípadne ďalších právnických povolaní. V ČR sa tak stalo až po siedmich rokoch od začiatku fungovania. Prečo to trvalo tak dlho?

Funkcia disciplinárneho súdu nie je ani doktrinálne, ani prakticky nijako nutne zviazaná s pôsobnosťou Najvyššieho správneho súdu. Riešenie z roku 2008 teda bolo rýdzo pragmatické, pretože dovtedajšia úprava disciplinárneho súdnictva bola neuspokojivá a jej praktické výsledky tiež tak. Najvyšší správny súd sa stal jediným kárnym súdom podľa môjho názoru predovšetkým pre svoju dobrú povesť a efektivitu práce, nie preto, že by bol na disciplinárne konania nejako špeciálne prispôsobený. Debaty a spory o tom, ako bude usporiadané disciplinárne súdnictvo, trvali aj pred reformou v roku 2008 niekoľko mesiacov a rovnaké debaty sa uskutočňujú aj dnes, keď sa pripravuje ďalšia veľká novelizácia disciplinárneho zákona z roku 2002. Tá je však nutná, pretože usporiadanie, podľa ktorého je Najvyšší správny súd súdom prvej a poslednej kárnej inštancie bez možnosti opravných prostriedkov, je dnes aj predmetom kritiky i zo zahraničia.

Aké sú s týmito disciplinárnymi konaniami skúsenosti?

Predovšetkým treba povedať, že sme disciplinárnym súdom nie pre všetky právnické povolania, ale len pre sudcov, štátnych zástupcov (prokurátorov) a pre súdnych exekútorov. Presun disciplinárneho konania s exekútormi na Najvyšší správny súd malo svoj hlboký význam v dobe vážnych porúch v činnosti Komory exekútorov pred viac ako desiatimi rokmi. Vnútorné disciplinárne konanie v tejto komore fungovalo zle, a preto s istou anomáliou bolo disciplinárne konanie v roku 2008 vložené do právomoci Najvyššieho správneho súdu. V priebehu rokov z môjho pohľadu už došlo k náprave a dnes už nevidím žiadny vážny dôvod na to, aby disciplinárna právomoc nemohla Komore exekútorov byť zase zákonom vrátená, čo by vo všeobecnosti mal byť pravidelný stav vecí. Prokurátori z povahy veci žiadnu komoru nemajú a u advokátov či notárov vykonávajú disciplinárne právomoci bez viditeľných problémov priamo ich komory.

Takmer po trinástich rokoch už skutočnosť, že Najvyšší správny súd je súdom disciplinárnym, „vrástla“ do českého právneho poriadku. Z môjho pohľadu disciplinárne konanie beží uspokojivo a darí sa zabezpečiť aj komplikovanejšiu logistiku spojenú s tým, že disciplinárne senáty sú skladané z príslušníkov viacerých profesií z rôznych miest na území celého štátu. Tento prvok „namixovaných“ senátov (sudcovia, advokáti, prokurátori, exekútori, akademici) má pre disciplinárne konanie veľmi dôležitú legitimizačnú funkciu, ale nemožno zastierať, že Najvyšší správny súd je disciplinárnou agendou značne zaťažený, pretože je jediný, kto túto právomoc má. Začína to pôsobiť dosť negatívne na dĺžku konaní v našich hlavných agendách – počty podávaných kasačných sťažností sa stále zvyšujú a okrem toho nám pribúdajú ďalšie kompetencie.

Slovenský Najvyšší správny súd vznikol zákonom len 1. januára 2021 a už od 1. augusta by mal začať fungovať. Je to dostatočne dlhý čas alebo sa dá zo začiatku očakávať nejaké natiahnutie či oneskorenie rozsudkov?

S trochou zveličenia sa dá povedať, že žiadny čas nie je dostatočne dlhý na to, aby sa dokonale pripravila činnosť akéhokoľvek novovznikajúceho orgánu verejnej moci. To, čo tu bude rozhodovať, je jednoznačne kvalita sudcov, ktorí budú na novovznikajúcich správnych súdoch pôsobiť, ich schopnosť a ochota premýšľať a presadzovať nové pracovné postupy – a tiež istý entuziazmus, teda zápal pre vec. Nemyslím si, že by sám počiatok fungovanie nového Najvyššieho správneho súdu v Slovenskej republike predstavoval nejako zvlášť významný negatívny faktor.

Niektorí aj veľmi kvalitní sudcovia či iní právnici sa predovšetkým z osobných dôvodov budú zdráhať presídliť do iného mesta.

Od čoho najmä bude záležať úspech rozbehu tohto súdu? Ako, podľa čoho, budeme môcť vôbec potom zhodnotiť, či bol úspešný?

Sú to presne tie faktory, o ktorých som práve hovoril, teda vzdelanosť, schopnosti, skúsenosti a zápal pre vec nových administratívnych sudcov. Kvalita a objektívna nespochybniteľnosť ich výberu budú určujúce. Kritériá úspešnosti súdu nie sú len v obvyklých ukazovateľoch, to znamená v počte prejednaných a rozhodnutých vecí či v dĺžke konania. Osobne považujem za dôležité kritérium ohlas u právnickej verejnosti (ktorý je však dosť zle merateľný). Takáto spätná väzba dokáže spravidla veľmi dobre zhodnotiť kvalitu a presvedčivosť rozhodnutí nových súdov. Na tom bude záležať najviac, ale je potrebné právnickú verejnosť aj počúvať.

Slovenský Najvyšší správny súd by sa mal obsadzovať výberovými konaniami, čo spochybňoval aj Najvyšší súd, najmä samotní sudcovia jeho správneho kolégia. Bolo to takto aj v ČR? Je to podľa vás vhodné?

Začnem od konca: v Českej republike v januári 2003 prešlo na Najvyšší správny súd trinásť dovtedajších správnych sudcov, ktorí vytvorili prvé obsadenie. Túto možnosť mali aj mnohí ďalší sudcovia z vtedajších správnych úsekov vrchných súdov, to však nevyužili najmä pražskí sudcovia. Preto v prvých mesiacoch po štarte sme museli veľmi starostlivo a bezodkladne vyberať ďalších sudcov. Bolo to spôsobené predovšetkým tým, že podľa vládneho návrhu mal Najvyšší správny súd vzniknúť v Prahe, ale Parlament presunul jeho sídlo v poslednej chvíli do Brna. Formálne výberové konanie zaštítené zo strany štátnej správy sa teda nekonalo.

Nových sudcov sme tak predvybrali s vtedajším predsedom Jozefom Baxom sami a predstúpili sme s týmito kandidátmi pred ostatných sudcov. Tento prístup sa nakoniec ukázal ako úspešný. Bolo to, myslím, aj preto, že do nášho výberu nezasahovali politické vplyvy. Netrúfam si hodnotiť, ako výber ovplyvní personálne zloženie slovenských správnych súdov, ale našim slovenským kolegom by som prial, aby bol výber rovnako efektívny, ako to bolo pred takmer dvadsiatimi rokmi u nás.

K otázke pripravovaných či prebiehajúcich výberových konaní na Slovensku sa netrúfam vyjadrovať. Slovenská situácia je úplne iná, rýchlo sa vyvíja a v niektorých ohľadoch je pre mňa zle čitateľná, pretože nemám dosť informácií.

Je pri výbere dôležité zachovať aj rovnomerné geografické zastúpenie sudcov?

Nemyslím, že by to bol rozhodujúci faktor, ktorý by mal výber zásadne ovplyvniť. V samotnom počiatku sa však môžu tiež kolegovia na Slovensku stretnúť s tým, že niektorí aj veľmi kvalitní sudcovia či iní právnici sa predovšetkým z osobných dôvodov budú zdráhať presídliť do iného mesta. Možno rovnaký problém bude čakať aj českých správnych sudcov, ak sa podarí presadiť myšlienku ich sústredenia k trom alebo štyrom súdom namiesto dnešných ôsmich.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
1 debata chyba
Viac na túto tému: #Najvyšší správny súd