Stredajšie rozhodnutie Ústavného súdu o neústavnosti pripravovaného referenda o skrátení volebného obdobia Národnej rady ho preto neprekvapilo. Z takéhoto záveru môže byť nešťastný len ten, kto nie je fanúšikom priamej demokracie, tvrdí Bujňák.
Ako hodnotíte nález Ústavného súdu vo vzťahu k neústavnosti pripravovaného referenda o skrátení volebného obdobia Národnej rady? Ústavný súd vám dal vlastne za pravdu, keď ste aj v našich novinách upozorňovali na problematickosť tejto referendovej otázky…
Ústavný súd po druhý raz v našej histórii vyslovil protiústavnosť referendovej otázky. Prvýkrát sa tak stalo v roku 2014 v súvislosti s petíciou Aliancie za rodinu, ktorú podpísalo 400-tisíc občanov. Ústavný súd vtedy jednu z otázok nepripustil. Čo sa týka výsledku, náš Ústavný súd rozhodol v stredu rovnako ako maďarský ústavný súd o takomto referende ešte v roku 1993, čiže ani z komparatívneho hľadiska nie je jeho rozhodnutie prekvapením. Teším sa, že si Ústavný súd neosvojil názory niektorých ústavných právnikov, ktorých si veľmi vážim, no ktorí hovorili o potrebe rozhodnúť v štýle „mačkopsa“: referendum je prípustné, ale je právne nezáväzné, a preto je len drahým prieskumom verejnej mienky. Toto by inštitút referenda pochovalo, a Ústavný súd rozhodol presne naopak – v referende môžu občania prijímať všeobecne záväzné pravidlá správania s právnou silou ústavného zákona. Ak poslanci odmietnu zmeniť napríklad zákon, ktorý odporuje výsledku platného referenda, takýto zákon bude môcť byť ústavným súdom vyhlásený za protiústavný, pretože odporuje právnej norme vyššej právnej sily. Z takéhoto záveru môže byť nešťastný len ten, kto nie je fanúšikom priamej demokracie.
Čo je kľúčovým argumentom, na ktorom súd postavil svoje rozhodnutie?
Referendum sa nachádza v piatej hlave našej ústavy, ktorá je nazvaná zákonodarná moc. Zákonodarná moc má prijímať všeobecne záväzné pravidlá správania, a nie akty týkajúce sa jedinej a konkrétnej situácie. Ústavný súd odkázal aj na známeho akademika Viktora Knappa, podľa ktorého právna norma nikdy nemôže riešiť určitý konkrétny prípad. Takto to chápe aj naša ústava, ktorá výslovne hovorí, že výsledok referenda môže Národná rada zmeniť alebo zrušiť svojím ústavným zákonom po uplynutí troch rokov od jeho účinnosti. Referendová otázka v znení, ako ju naformuloval petičný výbor, nevytvárala všeobecne záväzné pravidlo správania, a ak by bolo referendum platné, po skrátení volebného obdobia by sa vyčerpala. Po troch rokoch by v rozpore so znením ústavy nebolo nič, čo by bolo možné zmeniť alebo zrušiť tak, aby to vyvolávalo účinok. Tento argument bol jeden zo štyroch, ku ktorým som sa hlásil ešte pred rozhodnutím Ústavného súdu.
Vidíte v rozhodnutí a jeho odôvodnení nejaké možné problémy?
Ak si ho bude čítať bežný občan, možno by pomohlo, ak by Ústavný súd aspoň v niekoľkých odsekoch spomenul, aký je právny stav v iných európskych štátoch. Keď v roku 2019 vyhlásil časť ústavy za protiústavnú, neváhal v odôvodnení uviesť, aký je právny stav v Indii, s ktorou máme pramálo spoločného. Faktom totiž je, že možnosť ľudového hlasovania o odvolaní celoštátneho parlamentu z iniciatívy časti občanov existuje pri 47 členoch Rady Európy len v Lichtenštajnsku a Lotyšsku, pričom oba štáty to majú výslovne a podrobne uvedené v ústave. V jednom z bodov spomína štandard v členských štátoch Európskej únie a možno bolo na zváženie rozvitie tejto časti.
Vyjadril sa podľa vás Ústavný súd dostatočne k problematike takejto referendovej otázky vo vzťahu k zastupiteľskej demokracii? Nezdá sa vám, že Ústavný súd túto problematiku odignoroval? Je niečo, čo vás v zdôvodnení prekvapilo?
Pozitívne ma prekvapil rozsah a hĺbka argumentácie vzhľadom na šibeničnú lehotu 60 dní, počas ktorej musel Ústavný súd ešte žiadať vyjadrenia (napríklad Národnej rady, petičného výboru), pričom nemohol teraz počas 60 dní odložiť všetky ďalšie prípady, ktoré mal na stole. Sudcovia musia denne riešiť desiatky ústavných sťažností, čiže aj počas tohto konania pracovali paralelne aj na iných prípadoch. Pre zaujímavosť, americký najvyšší súd rozhoduje priemerne o 76 prípadoch ročne, náš Ústavný súd rieši tisíce prípadov len z jedného konania, ktorým sú ústavné sťažnosti fyzických a právnických osôb.
Ak by bolo toto referendum teoreticky úspešné a niekto by sa na Ústavný súd obrátil aj potom, mohol by Ústavný súd aj zrušiť výsledky a zastaviť následky toho referenda?
V prvom rade platí, že bez tohto rozhodnutia by sme mali stále ešte pomerne hmlisté predstavy o tom, ako vníma súčasný Ústavný súd účinky platného referenda. Áno, existovalo tu rozhodnutie z roku 2014, pred ním však boli vydané viaceré iné rozhodnutia, ktoré smerovali skôr k referendu ako k nezáväznému prieskumu verejnej mienky. Nebolo by zrejmé, či by po platnom referende malo dôjsť ešte k prijatiu osobitného ústavného zákona, ako to hovorila časť právnej doktríny, alebo by predseda Národnej rady rovno vyhlásil nové voľby. Odpoveď preto závisí od toho, ako by bez rozhodnutia Ústavného súdu postupovala Národná rada.
Ako hodnotíte reakciu niektorých politických strán, ktoré avizovali, že chcú kvôli referendu ešte teraz v lete meniť ústavu? Je to namieste, tak narýchlo novelizovať ústavu?
Súhlasím s tým, čo povedal v minulosti ústavný právnik Marián Giba. Viac než zmenu textu naša ústava potrebuje zmenu prístupu k nej. Už raz bola ústava nedôstojne zmenená za 12 hodín, a to v roku 2011, navyše s chybami, na ktoré opakovane upozorňujú viacerí akademici. Ak chceme ústavu zmeniť, má sa tak robiť štandardným spôsobom. Nech ministerstvo spravodlivosti pripraví návrh, nech je tento návrh predložený do pripomienkového konania, kde sa k nemu môže vyjadriť odborná aj laická verejnosť, a potom nech je takýto návrh predložený na rokovanie Národnej rady. Obávam sa však, že bez zmeny zákona o rokovacom poriadku môže byť návrh zmeny ústavy predložený až v decembri, pretože parlament pred niekoľkými dňami návrh ústavného zákona v tej istej veci neschválil, a zákon vtedy hovorí o šesťmesačnej pauze. Po zmene ústavy by sa ľudové hlasovanie o odvolaní parlamentu mohlo konať približne v marci, lebo potrebujete napríklad zabezpečiť možnosť hlasovania občanom v zahraničí. Existuje však aj iný, lepší spôsob, ktorý nadväzuje na rozhodnutie Ústavného súdu.
Aký?
Ak bola referendová otázka naformulovaná zle, nič nebráni naformulovať ju dobre, napríklad štýlom, ako to urobili v Lotyšsku: „Súhlasíte s tým, aby mohla 1/10 voličov alebo nadpolovičná väčšina všetkých poslancov Národnej rady požiadať prezidenta o vyhlásenie ľudového hlasovania o rozpustení Národnej rady, pričom prezident takéto ľudové hlasovanie vyhlási do 60 dní od doručenia žiadosti, a prezident takéto ľudové hlasovanie nevyhlási, ak bola žiadosť doručená v období jedného roka od ustanovujúcej schôdze Národnej rady alebo v období jedného roka pred riadnym uplynutím volebného obdobia?“
Nie je potrebné zbierať podpisy pod petíciu nanovo, pretože uznesenie so žiadosťou o jeho vyhlásenie je možné prijať nadpolovičnou väčšinou uznášaniaschopnej Národnej rady (pri 150 prítomných poslancoch to znamená 76 poslancov, zatiaľ čo na zmenu ústavy potrebujete 90). Táto otázka by bola v poriadku, lebo sa ňou chce zaviesť všeobecné pravidlo. Referendum by sa mohlo konať v septembri, a ak by si ľudia zavedenie tohto všeobecného pravidla odhlasovali, tak v novembri by sa konal záver – ľudové hlasovanie o odvolaní terajšej Národnej rady, na podklade zavedeného ústavného pravidla. Pozor, medzi ľudovým hlasovaním a referendom je právne rozdiel, pri ňom by už nebol problém s potrebou všeobecnosti. Každý si môže zodpovedať, či je lepšie finále v novembri, alebo v marci budúceho roku.