Tohtoročné slávenie Vianoc, podobne ako vlani, poznačilo ochorenie COVID-19. Počas konania bohoslužieb sa musí obmedziť kapacita v kostoloch.
V gréckokatolíckej cirkvi je nedeľný sviatok nazývaný Zhromaždenie (Zbor) k Presvätej Bohorodičke. Sviatok svätého prvomučeníka Štefana budú sláviť až v pondelok 27. decembra.
Katolícki veriaci slávia v nedeľu zároveň aj sviatok Svätej rodiny – Ježiša, Márie a Jozefa. Tento sviatok sa tradične slávi buď v nedeľu nasledujúcu po Narodení Pána, alebo 30. decembra v situácii, že slávnosť Narodenia Pána pripadne na nedeľu.
Vo sviatok Svätej rodiny si duchovní a veriaci pripomínajú počas sv. omší biblické udalosti týkajúce sa Ježiša, jeho matky Márie a Jozefa. Kňazi v tento deň zdôrazňujú význam rodiny v súčasnosti, vyzdvihujú nezastupiteľnú úlohu matiek, ale i otcov v rodinách, význam dobrých vzťahov a vzájomnej úcty medzi rodičmi a deťmi. Povzbudzujú otcov a matky, aby venovali výchove detí a mladých ľudí potrebnú pozornosť.
Čítajte viac Tri dni vianočných sviatkov. Kedysi býval Štedrý deň pracovný
Súčasťou sv. omší v tento sviatok sú modlitby za duchovnú obnovu a upevňovanie rodín a ich ochranu pred rozvratom.
Kult Svätej rodiny (Ježiš, Mária a Jozef) má svoje korene v stredoveku, ale do kresťanskej verejnosti prenikol až začiatkom 17. storočia. Jedným z jeho horlivých šíriteľov bol sv. František Saleský (1575 – 1622), ktorý predstavoval tri osoby Svätej rodiny ako zemský obraz nebeskej Najsvätejšej Trojice. Jezuiti vo Francúzsku dávali Svätú rodinu ako vzor kresťanských rodín.
Medzi podporovateľov kultu Svätej rodiny patrili aj pápeži Pius IX. (1846 – 1878) a Lev XIII. (1878 – 1903), ale až Benedikt XV. v roku 1921 nariadil slávenie tohto sviatku pre celú cirkev. Pôvodne sa slávil na prvú nedeľu po Zjavení Pána – Troch kráľov, ale od reformy cirkevného kalendára v roku 1969 sa slávi v nedeľu po Narodení Pána, obvykle v poslednú nedeľu roka.
Na sv. Štefana boli typické návštevy i zábavy
Druhý sviatok vianočný sa v minulosti niesol v duchu návštev, obchôdzok či ľudových zábav. Ako pre TASR povedala etnologička Klaudia Buganová, sviatok sv. Štefana ľudia prežívali v uvoľnenej atmosfére.
„Začali sa viac zabávať, navštevovať. V mestách v chrámoch vystupovali orchestre, spievali chrámové zbory. Na námestiach sa hrávali biblické hry,“ povedala s tým, že ich hrávali potulní herci a niekedy aj deti. Bolo citeľné, že sa spoločenský život rozprúdil.
Predtým ako sa rodiny vybrali na návštevu, často robili obchôdzky. „V mestách, napríklad v Košiciach, sa chodili do jednotlivých chrámov pozrieť na betlehem, ale tiež na stromček,“ vysvetlila.
V dávnejšej minulosti bolo podľa nej známe príslovie „Na Štefana nie je pána“. Súviselo to s paholkami, ktorí slúžili u gazdov. Práve v tento deň sa im končila služba, dostávali takzvanú výslužku. „Čeľadník ju dostal v podobe vianočných koláčov, chlebov či mäsových pokrmov. Najskôr v naturáliách, neskôr už viac v peniazoch,“ uviedla Buganová s tým, že po výslužke mali voľno do Nového roka alebo do Troch kráľov. Buď sa vrátili k pôvodným gazdom, alebo odišli slúžiť inde.
Mládež, prevažne v obciach, na sv. Štefana organizovala v krčmách či vtedajších obecných domoch ľudové zábavy, kde tancovala, spievala a hostila sa. „V rámci toho sa často konalo aj prijímanie chlapcov do mládeneckého stavu. Do spolku mládeže prijímali tak 16-ročných chlapcov. Vykonávali to obradne v sprievode viacerých zvykov, keď prechádzali rôznymi skúškami. Potom už daný chlapec mohol chodiť k dievčaťu na vohľady, a to aj po poslednom večernom zvonení,“ povedala.
Najtypickejšie počas sviatku sv. Štefana boli návštevy. „Tam sa mohlo ukázať, čo sa na Vianoce nachystalo – možno aj nové jedlá, zákusky. Bola tiež veľmi utkvelá predstava o tom, že do domu má prísť zavinšovať nejaký koledník,“ doplnila s tým, že najideálnejšie bolo, ak išlo o chlapca, ktorý rástol a bol tak v plnej sile. Koledníci mávali pripravené vinše, koledy. „V dávnejších časoch nosili takzvané šťastie či šťastíčko. Išlo o malú vetvičku vyzdobenú medovníčkami alebo aspoň farebnými stužkami,“ dodala. Keď s vetvičkami prišli viacerí, vešali si ich nad dvere. V iných oblastiach nosievali ako takzvané šťastíčko iné predmety.