O študentke denník Pravda písal na jar tohto roku, keď potrebovala dať dohromady peniaze na štúdium. Na jeseň nastúpila na prestížnu univerzitu do programu biomedicínske vedy. Jej sen sa stal skutočnosťou vďaka príspevkom dobrodincov, po brexite totiž musí platiť vysoké školné.
Ako sa zmenil váš život od prijímacieho pohovoru na Oxford?
Rozhodnutie o prijatí som dostala v januári, ale proces predtým bol dlhší. Niekedy v októbri 2020 som posielala do Oxfordu svoj životopis, motivačný list, školské výsledky a odporúčanie od učiteľov. Potom som písala test a vlani v decembri som mala tri pohovory s vyučujúcimi na Oxforde. Môj život sa zmenil radikálne. Jedna vec je, že som začala navštevovať túto veľmi dobrú univerzitu. Učenie na Oxforde je určite iné ako učenie na strednej škole, ale keďže som chodila na medzinárodné gymnázium, kde sme mali vyučovanie po anglicky, nebol to až taký veľký šok. Ešte predtým som na vyzbieranie prostriedkov na štúdium spustila verejnú zbierku, takže som začala byť oveľa aktívnejšia na sociálnych sieťach a komunikovať s médiami. Veľký míľnik bol, keď sa mi podarilo vyzbierať dostatok financií. To bolo niekedy v máji, pričom zbierku som spustila vo februári. Veľmi ma to prekvapilo a povzbudilo.
Mladí ľudia z pevninskej Európy po brexite nemajú nárok na študentskú pôžičku od britskej vlády, vám sa však na prvý rok štúdia poskladali dobrodinci. V našom jarnom rozhovore ste s vďakou hovorili o množstve ľudí, ktorí vám pomohli, a po jeho uverejnení sa nám do redakcie ozvala Slovenka, ktorá so svojou rodinou žije v Oxforde, a ponúkla pomoc po príchode. V čom ste pomoc najviac potrebovali?
Ozvalo sa mi viac Slovákov žijúcich v Anglicku, že sa na nich môžem obrátiť, keď budem mať nejaký problém. Jedna pani mi napríklad ponúkla, že ma bude voziť z letiska do Oxfordu. Keď som prvýkrát prišla, ona ma privítala a išla som nastúpiť do jej auta, nasadla som na opačnú stranu. To bol prvý kultúrny šok, ale už som si zvykla na to, že autá aj bicykle v Anglicku jazdia po opačnej strane cesty. Vždy sa pozerám, kade chodia ostatní, aby som nešla v protismere.
Aké je štúdium odboru biomedicína? Naplnili sa vaše očakávania?
Je dosť náročné, ale ja som rada, že máme veľa učiva, rôznych prednášok, tutoriálov a laboratórnych cvičení. Dostávame hodnotu, za ktorú si platíme.
Zodpovedá kvalita výučby školnému 35-tisíc eur ročne?
Je ťažké na vzdelanie pripnúť cenovku. Ale povedala by som, že výučba je hodná tých peňazí. Veľmi sa mi páči prístup učiteľov a to, ako je kurz zostavený. Veci nám prezentujú tak, aby sme ich naozaj pochopili. Hovoria nám, ako boli objavené rôzne veci, o ktorých sa učíme, a zisťujeme, že veľa z nich objavili výskumníci priamo na Oxforde. Myslím si, že je skvelé mať učivo z prvej ruky od ľudí, ktorí na objavoch naozaj pracujú.
Foto: archív PV
Aké rôzne predmety sú súčasťou vášho odboru?
Máme štyri hlavné skupiny predmetov, a to telo a bunky, gény a molekuly, mozog a správanie. Posledná skupina predmetov zahŕňa fyziku, chémiu a štatistiku. Mnohé predmety zasahujú do klasickej medicíny, biochémie, psychológie. My vysvetľujeme správanie človeka z biologického hľadiska.
Viete porovnať, v čom sú prednášky na Oxforde iné ako na slovenských univerzitách?
Máme veľmi veľa prednášajúcich. Niektorí študujú napríklad bunkové delenie, a nám iba prídu dať prednášku o bunkovom delení. Rozdiel oproti slovenským školám je v tom, že na začiatku sme dostali rozvrh na osem týždňov a nie je to tak, že rozvrh sa každý týždeň opakuje. Z tridsiatich prednášajúcich sme sa s jedným stretli raz, s iným trikrát… Po každej prednáške sa tlieska, lebo prednášajúci sú skutoční odborníci na dané oblasti. Dopytujú sa nás, aby zistili, či rozumieme, a opravujú naše eseje.
Čo bolo pri príchode do Veľkej Británie najťažšie?
Letela som tam 1. októbra a obávala som sa ani nie tak začiatku štúdia, ale najmä prechádzania hraníc, lebo s covidom a brexitom je to všetko zložité. Treba mať rôzne testy, a keď už Británia nie je v Európskej únii, potrebujem aj víza. Ich vybavovanie bolo dosť náročné aj dosť drahé (študentské víza stoja približne 350 libier, teda asi 410 eur, pozn. red.). Moje štúdium je štvorročné a myslím, že víza by mali platiť počas celého štúdia.
Aké boli prvé týždne v inej krajine, na novej škole?
Keď som prišla na St. Hildas College, teda do oxfordského kolégia, kde študujem a bývam, hneď som sa zoznámila s množstvom spolubývajúcich z okolitých izieb. Všetci boli medzinárodní študenti a všetci boli veľmi milí. Tiež medzi ľuďmi, ktorí sa ozvali, že mi pomôžu, bol jeden Slovák, ktorý chodil do môjho kolégia. Minulý rok doštudoval a nechal mi dosť veľa svojich vecí, ktoré mi pomohli. Napríklad sušiak. Jedno dievča, dokonca z Partizánskeho ako ja, ktoré už dávnejšie študovalo na Oxforde, mi nechalo svoju akademickú róbu a štvorhranný klobúk, ktoré sa používajú počas skúšok.
Čo teda bolo pri adaptácii vo Veľkej Británii najnáročnejšie a čo vám, naopak, šlo ľahko?
Zložité pre mňa bolo napríklad naučiť sa používať libry, mince doteraz neviem na pohľad od seba rozoznať. Pred začiatkom štúdia som si musela kupovať veľa vecí a napríklad riad mi tam prišiel veľmi drahý. Za jeden príbor som zaplatila možno 12 libier, teda 14 eur. Na začiatku roka sme na univerzite mali naplánované napríklad aj školenia, ako sa správať k ľuďom, ktorí majú nejaké fyzické alebo mentálne znevýhodnenie.
Je na univerzite veľa zdravotne znevýhodnených študentov?
Áno, Oxford je dosť inkluzívna univerzita. Mnohí ľudia majú rôzne znevýhodnenia alebo pochádzajú z rozličných socioekonomických skupín, národností, náboženstiev či majú inú sexuálnu orientáciu.
Čo Slováka môže v Británii zaskočiť a čo príjemne prekvapiť?
Neviem, či moja oxfordská skúsenosť reprezentuje život v krajine celkovo, ale mne naozaj všetci spolužiaci, učitelia aj ľudia, s ktorými som sa stretla napríklad v obchode, prišli veľmi milí. Napríklad v obchodoch ale pracuje len málo originál Britov, všade je veľa prisťahovalcov. Pre Slováka to môže byť zvláštne, lebo na Slovensku je dosť homogénna spoločnosť a v Británii bolo všade, kam som prišla, veľa ľudí rôznych národností a kultúr.
Foto: archív PV
Momentálne trávite Vianoce doma v Partizánskom…
Áno, prišla som už začiatkom decembra. Akademický rok na Oxforde je rozdelený na trimestre a jeden trimester trvá iba deväť týždňov. Druhý sa začína v polovici januára a končí v marci, takže v apríli máme voľno. V máji a v júni je opäť škola.
Spomenuli ste, že okrem prednášok sú súčasťou výučby tutoriály. Ako fungujú tie?
Poskytujú osobnejší kontakt s odborníkmi z nášho kolégia. Sme na nich väčšinou dvaja študenti s jedným tútorom, a najskôr som si nevedela predstaviť, či to nebude trápne. No vyučujúci sú veľmi milí. Vnímam, že na Slovensku je veľký odstup medzi učiteľom a študentom, zamestnancom a zamestnávateľom. Úctu k autoritám značí napríklad vykanie. Keď sa rozprávam s profesorom na Oxforde, nemám pocit, že on je viac a ja som menej. Pomáha mi, aby som na niečo viac naučila, a zároveň cítim, že jeho alebo ju to učenie baví. Na konci trimestra sme mali aj stretnutie s tútormi, kde sme im dávali spätnú väzbu a oni podľa toho kurz každý rok upravujú.
Tútori vás v hodnoteniach na konci prvého trimestra chválili za kvalitné eseje a zapájanie sa do tutoriálov. Aké techniky učenia ste si museli osvojiť?
Myslím si, že som mala výhodu v tom, že som predtým chodila na slovenskú školu (gymnázium v Partizánskom) aj na medzinárodnú školu (IB diploma program na gymnáziu v Bratislave), takže už na strednej škole som vyskúšala rôzne metódy učenia. V biomedicíne sa treba veľmi veľa vecí o ľudskom tele naučiť naspamäť. Ale zároveň treba vedieť logicky rozmýšľať a vysvetľovať veci v esejach. To ma naučili v programe IB diploma, učenie sa naspamäť zase v slovenských školách. Takže si myslím, že som mala veľmi dobrú prípravu na Oxford, možno lepšiu ako väčšina Britov. V Británii maturujú, myslím, z troch predmetov, na ktoré sa sústredia počas celého štúdia, a o ostatných predmetoch skoro nič nevedia. Na Slovensku stredoškoláci idú dosť do hĺbky aj v predmetoch, na ktoré nie sú nijako zvlášť zameraní.
Čo je na štúdiu na Oxforde najťažšie?
Možno zvládať ho časovo, lebo je toho dosť veľa, zvlášť keď chce človek mať aj voľný čas.
Z akých rôznych krajín sú študenti vášho odboru?
Možno 70 percent študentov biomedicíny sú ženy, neviem prečo. Čo sa týka národností, celkovo je v Oxforde veľa ľudí zo zahraničia. Mám pocit, že najviac prichádza z krajín ako Singapur, Čína, Japonsko a celkovo krajín Východnej Ázie. Tiež je tam veľa ľudí z Turecka, Indie a Ameriky. Európski študenti sú väčšinou z Nemecka a bola som prekvapená, že som stretla aj veľa ľudí z Rumunska. V mojom ani inom odbore som nezaznamenala žiadneho iného prváka Slováka. Bola som na stretnutí Čechov a Slovákov študujúcich na Oxforde, a všetci boli starší.
V čom sa štúdium odlišuje pre Britov a pre ľudí z iných krajín?
Zahraniční študenti, nielen z môjho odboru, sú mimoriadne odhodlaní. Spolužiak zo Singapuru, ktorý býva v mojom kolégiu, sa často učí celú noc a aby nezaspal, sprchuje sa každú hodinu studenou vodou. Spolubývajúca z Kambodže vstáva každé ráno o štvrtej, aby sa pripravila na prednášky. Ďalšia spolubývajúca z Ameriky zase prečítala svoje učebnice ešte predtým, ako prišla na Oxford. Vnímam, že veľa Britov je tam ani nie preto, aby sa veľa naučili, ale jednoducho preto, že je to Oxford. Spoločenský život, veľa rôznych aktivít, spolkov a diskusných klubov… Podľa mňa to nie je zlá motivácia a študentský život nemá byť len o prednáškach a tutoriáloch. Ale veľa Britov chodí po baroch, nočných kluboch a myslím, že medzinárodní študenti sú viac zameraní na učenie, pretože musia platiť vyššie školné a viac si vážia, že sa dostali na túto univerzitu.
Aké sú teda najpotrebnejšie vlastnosti na štúdium na Oxforde? Kto by o ňom nemal ani rozmýšľať?
Štúdium na Oxforde určite nie je pre nikoho lenivého. Niekto môže byť šikovný a inteligentný, ale veľmi sa mu nechce a radšej by sa zameral na niečo iné ako na učenie. Povedala by som, že taký človek sa na Oxford nehodí, treba mať odhodlanie a motiváciu učiť sa.
Máte už konkrétnejšiu predstavu o tom, kde by ste sa v budúcnosti chceli uplatniť? Zmenili sa nejako vaše plány, odkedy ste na Oxford prišli?
Utvrdila som sa v tom, že by som chcela pracovať na vývoji nových liekov v oblasti epigenetickej terapie, teda cielenia na zmeny v štruktúre DNA pri liečbe ochorení.
Chcete sa po skončení štúdia vrátiť na Slovensko, ostať vo Veľkej Británii alebo odísť niekam inam?
To ešte vôbec neviem. Mám pocit, že zostať vo Veľkej Británii po skončení štúdia by bolo ťažké, pretože nie sú v Európskej únii a potrebovala by som pracovné víza. So svojimi študentskými vízami teraz počas štúdia nemôžem vo Veľkej Británii pracovať, preto si privyrábam tak, že on-line doučujem Slovákov rôzne predmety. Veľmi rada by som si po štyroch rokoch štúdia ešte spravila doktorát. Avšak na Oxforde zaň treba platiť, pričom na väčšine európskych univerzít sa za doktorandské štúdium neplatí. Ak by som na Oxforde nezískala štipendium, prešla by som na nejakú univerzitu v únii. Chcela by som pokračovať vo výskume, možno aj vyučovať – uvidím. Čo sa týka práce, výskum liekov je dosť finančne náročný a často sa nerobí na univerzitách, ale v súkromných spoločnostiach. Ak by som dostala ponuku z nejakej farmaceutickej spoločnosti na výskum, ktorý ma zaujme, asi by som do toho išla. Na Slovensku neviem o žiadnom takomto výskume. Nevylučujem, že sa vrátim, ale predtým by som chcela pobudnúť nejaký čas v zahraničí a získať skúsenosti. Nechcem sa na Slovensku tváriť tak, že som študovala na Oxforde, tak viem všetko. Aj keď vyštudujem, ešte sa budem musieť veľa naučiť.
Plánujete teda získať skúsenosti v nejakej farmaceutickej spoločnosti v Európskej únii?
Cez prázdniny by som chcela absolvovať stáž v nejakej takejto spoločnosti. Je však o to dosť veľký záujem.
Čo by ste označili za najdôležitejšie objavy v biomedicíne v ostatnom čase? Ako tento odbor ovplyvnila pandémia koronavírusu?
Zaujímavé je, že niekedy nám na prednáške spomenú niečo, na čo sa prišlo pred dvoma týždňami. Vyučovanie je teda veľmi aktuálne. Tiež nám v škole odporúčali, že sa nemáme učiť z ničoho staršieho ako z roku 2010. Poznatky sa totiž stále obnovujú. Myslím, že biomedicínsky výskum sa dosť začal zameriavať na veci spojené s COVID-19. Tým sa spopularizoval a neobjavuje sa už len vo vedeckých žurnáloch, ale o vede sa začalo viac hovoriť aj v médiách určených pre širokú verejnosť. Možno aj to je dôvod, prečo moju zbierku podporilo toľko ľudí – chápu, aké dôležité je pracovať na výskume nových liekov. Za najvýznamnejší míľnik v ostatnom čase by som označila rýchly vývoj vakcín proti covidu, ktorý naozaj ukazuje, ako veda pokročila.
Ako sa v podmienkach pandémie študuje?
Skoro všetko vyučovanie v našom programe je prezenčné. Jedno laboratórne cvičenie sme mali on-line, lebo ústav, v ktorom sa realizovalo, mal veľmi prísne opatrenia a nemohlo byť veľa ľudí pokope. Ešte štatistiku máme on-line, lebo zistili, že je to efektívnejšie. Každé oddelenie na univerzite si opatrenia určuje samo. Niektoré programy majú vyučovanie iba on-line.
A ako pandémia ovplyvňuje život vo Veľkej Británii? Dokážete to porovnať so situáciou na Slovensku?
V Británii je vysoká zaočkovanosť (približne 70 percent, pozn. red.), takže si môžu dovoliť mať miernejšie opatrenia. Často som mala pocit, akoby covid ani nebol. Teraz majú v Británii problémy s omikronom, tak myslím, že rúška sú vnútri opäť povinné, ale predtým boli len odporúčané. Na prednáškach sme ich nosili, lebo univerzita si sama určila, že chce rúška. Keď som niekomu rozprávala, že na Slovensku bolo všetko okrem obchodov s topánkami zavreté, nechápali, prečo práve obchody s topánkami.
V Británii sa napríklad do obchodu predtým dalo chodiť aj bez rúška?
Každá inštitúcia sa rozhodla sama, či je v nej rúško povinné. Tam, kde nebolo, som ho niekedy nosila a niekedy nie, no neskôr som si povedala, že by bolo lepšie, keby som ho nosila stále. Nedostala som covid, ale dostala som nejakú chrípku. Chcela som sa pre istotu dať otestovať PCR testom a nevedela som nájsť testovacie miesto, keďže to bol môj prvý týždeň v Oxforde a ešte som sa tam nevyznala. Zablúdila som do knižnice, ktorá sa volala podobne ako to miesto, a zachrípnutým hlasom som sa ich pýtala na cestu. Mala som rúško, ale pani mi prikázala, nech odtiaľ okamžite odídem. Vyšla za mnou von a začala mi hovoriť, aká som nezodpovedná, že som vošla do verejného priestoru a ohrozila ju aj všetkých ľudí v budove. Bolo to dosť nepríjemné. Myslím, že takéto obavy sú aj na Slovensku, ale inak je to v Británii v porovnaní so Slovenskom voľnejšie.
Čo hovoríte na mimoškolské aktivity a spoločenské vyžitie na Oxforde? Myslíte si, že študentský život tam sa významne odlišuje od toho na Slovensku?
Nepoznám študentský život na Slovensku, no predpokladám, že sa odlišuje. Napríklad Bratislava je v porovnaní s Oxfordom veľmi veľké mesto a študent tam stále prichádza do kontaktu s ľuďmi, ktorí nemajú s univerzitou nič spoločné. V Oxforde aj keď odíde z prednášky alebo tutoriálu, stále sú okolo neho ďalší študenti. Je tam veľmi veľa možností, ako stráviť voľný čas, a veľmi veľa športov. Typické pre Oxford je veslovanie, aj ja chodím veslovať a veľmi ma to baví. No niektorí študenti chodia aj do nočných klubov alebo do barov. Ako som hovorila, domáci študenti skôr ako zahraniční prídu na Oxford kvôli spoločenskému vyžitiu.
Foto: archív PV
Ako na Oxforde fungujú študentské spolky?
Je ich veľmi veľa, okolo 400. Na začiatku štúdia sa nám tieto spolky prezentovali a ja som bola na podujatiach organizovaných Spolkom C. S. Lewisa, spisovateľa, ktorý žil v Oxforde a napísal Narniu. Napríklad na vianočnej párty v jeho dome, to bol naozaj zážitok. Okrem toho som bola na prehliadke Oxfordu organizovanej Spolkom J. R. R. Tolkiena, ktorý napísal Pána prsteňov. Vysvetlili nám, kde žil a pracoval. Aj v tom veslárskom klube sú nejaké spoločenské podujatia, mali sme vianočnú večeru. Na Oxforde sú spolky azda na všetko. Jeden sa volá Spolok nájomných vrahov. Súťažia, kto prvý „zabije“ nejakých ľudí napríklad papierovým mečom. Potom existujú aj neoficiálne kluby pre ľudí, ktorí prichádzajú zo súkromných škôl a z bohatých rodín. Spájajú sa tam ľudia, ktorí si môžu dovoliť platiť tisícky za členstvo. Väčšinou ide o čisto mužské a veľmi exkluzívne kluby. Niekedy sa o nich píše aj v bulvári. V oficiálnych kluboch sa neplatí, prípadne sú tam len nejaké symbolické poplatky. Exkluzivita ľudí z vyššej triedy je jednou z odvrátených tvárí Oxfordu. Napríklad tam chodili ich rodičia, starí aj prastarí rodičia, tak aj oni musia pokračovať v rodinnej tradícii.
Aké sú ďalšie odvrátené stránky Oxfordu?
Myslím, že v Anglicku sú v ľuďoch stále vžité triedne rozdiely. Väčšina oxfordských študentov prichádza z verejných škôl. Ale pomer je stále možno 60 percent ku 40 percentám a v Anglicku je pritom omnoho menej súkromných škôl ako verejných. Niektoré súkromné školy sú veľmi drahé a fakt pripravia človeka na prijímacie pohovory tak, aby nimi prešiel. Skoro všetci študenti odtiaľ potom idú na Oxford alebo Cambridge. Sú aj konkrétne kolégiá, kam chodia najradšej. Títo študenti sa dajú rozoznať napríklad podľa toho, ako rozprávajú či ako sa obliekajú.
Nosíte v škole uniformy? Sú všetky rovnaké alebo sa líšia medzi kolégiami?
Oficiálne sa to oblečenie volá sub-fusc a na vyučovanie ho nosiť nemusíme. Musíme ho nosiť iba na skúšky a slávnostné večere. Uniformy nezávisia od konkrétneho kolégia, ale niekedy od toho, čo človek študuje alebo od študijných úspechov. Všetci prváci teda majú rovnaké uniformy a tí, ktorí mali veľmi dobré výsledky, v druhom ročníku majú právo na inú uniformu ako ostatní. Potom tí na vyšších stupňoch štúdia už majú iné uniformy, rôzne farebné stuhy a podobne.
Keď študent s lepšími výsledkami dostane inú uniformu, neprehlbuje to rozdiely medzi študentmi?
Skôr by to malo byť motivačné. Okrem toho človek s dobrými výsledkami dostane asi 100 libier. Ale tá uniforma samotná stojí asi 80 libier. Takže ak si ju chce človek kúpiť, ostane mu z odmeny 20 libier a niektorí si ju ani nekúpia. Nie je to povinné, stačí mať základnú uniformu, ale títo ľudia majú právo na tú lepšiu uniformu.
Spomínali ste, že doučujete. Koho a aké predmety?
Doučujem cez internet prevažne slovenských žiakov a študentov chémiu, biológiu, matematiku a angličtinu. Momentálne mám štyroch, s ktorými sa on-line stretávam každý týždeň. Sú zo základných, stredných aj z vysokých škôl. Napríklad vysokoškolskú matematiku doučovať neviem, ale s vysokoškolskou biológiou alebo angličtinou by som vedela pomôcť. No viac ako tie štyri až päť hodín týždenne by som popri Oxforde ani nestíhala.
Ako to vidíte s možnosťou pokračovať v štúdiu po finančnej stránke? Aké máte aktuálne možnosti získať prostriedky?
Rok štúdia stojí približne 48-tisíc eur. Školné je 35-tisíc eur, zvyšok sú životné náklady. Je tu napríklad veľmi drahé ubytovanie, za svoju izbu musím platiť okolo 200 libier týždenne. Minulý rok som mala osemtisíc eur z vlastných zdrojov a podarilo sa mi vyzbierať asi 60-tisíc, takže 20-tisíc eur mi ostalo. Tento rok teda potrebujem získať ďalších 20-tisíc. Môžem si požiadať o dva granty od Tatra banky a od Slovnaftu. Spolu sú vo výške desaťtisíc, takže ďalších desaťtisíc eur ešte potrebujem. Chcem ešte požiadať o päťtisícovú pôžičku zo slovenského Fondu na podporu vzdelávania, minulý rok som to nestihla, lebo akademický rok v Oxforde sa začínal dosť neskoro a Fond má podmienku, že v čase žiadania o pôžičku už musím študovať. Momentálne organizujem zbierku na druhý ročník svojho štúdia. Zatiaľ som vyzbierala okolo tisíc eur, tak by som potrebovala ešte ďalších deväťtisíc.
Ak chcete podporiť Paulínu Vicenovú, môžete to urobiť príspevkom na transparentný účet SK96 0900 0000 0051 7710 8562.
Čítajte viac Paulínu prijali na Oxford. Na štúdium sa jej poskladali dobrodinci