Prvé analýzy by mali byť hotové do konca júna. Následne sa začnú nemocnice posudzovať. Prvé výsledky komisií budú až na jar 2024, neustále sa budú vyhodnocovať dáta a nemocnice sa budú pozorovať. Mám právomoc ich zaradiť do kategórií v prvej fáze, niekto to musí začať. Potom to budú vyhodnocovať komisie.
Môže sa váš návrh teoreticky úplne zmeniť?
Teoreticky áno, no nakoniec to právo veta mám stále ja. Celú reformu sme sa však snažili tak nastaviť, aby nejaké politické výkyvy nemali vplyv na to, ako bude sieť nemocníc vyzerať. Sú tam brzdy a protiváhy na to, aby to nebola „one man show“.
Ako to bude s platbami od poisťovní?
Reformný zákon hovorí aj o tom, že najbližšie dva roky budú mať nemocnice od poisťovní zaručené minimálne také isté príjmy, aké mali predtým. Nikto sa nemusí báť, že ak im niečo nezazmluvnia, tak bude mať finančný výpadok.
Zatiaľ je legislatíva prijatá pre nemocnice a ambulancie. Ako je to s ďalšími míľnikmi?
Čakáme na neodkladnú zdravotnú starostlivosť, paliatívna a dlhodobá starostlivosť, taktiež duševné zdravie.
Ako je na tom Slovensko s dlhodobou starostlivosťou?
Na Slovensku je zazmluvnených zhruba dvesto neurorehabilitačných lôžok. Ročne pritom máme 6,5-tisíc cievnych mozgových príhod.
Súkromných aj štátnych dokopy?
Väčšinou sú to súkromné zariadenia. Najväčšie je Sanom v Bratislave, v ktorom majú sto lôžok. Neviem, či je na Slovensku celkovo tristo takýchto lôžok a ročne máme 6,5-tisíc cievnych mozgových príhod. Aj keď sa pacient dostane z toho najhoršieho, teda dostane sa na trombolýzu a akútne nebezpečie pominie, musí sa s ním okamžite začať cvičiť. A nesmie to byť desať minút, ale 24 hodín denne. Toto nám chýba, preto je na Slovensku vysoká invalidita. My nemáme problém s akútnymi lôžkami, akútnych je dosť, ale špecializované nám chýbajú. Také, ktoré ani náš systém DRG nepozná a nemocnice ich nemajú pod akým kódom vykazovať. Všetko musíme na novo nastaviť.
Ale vtedy bude musieť prejsť obmenou aj medicínsky personál.
Budeme potrebovať viac fyzioterapeutov, viac špecializovaných lekárov na dlhodobú starostlivosť. Človek na akútnom lôžku neleží tri dni. Po trombolýze môže do 24 hodín odísť, je vybavený a de facto zdravý, lebo už nemá upchatú cievu. No na lôžku ostane dva týždne. Buď je preložený na doliečovacie oddelenie, ale to nie je to pravé. Neurorehabilitácia je niečo úplne iné, ako to, že dvakrát za deň za vami niekto príde na desať minút pocvičiť. Sú tam rôzne typy terapií, ktoré nie sú zazmluvňované, lebo nemajú ani kódy na vykazovanie. Podobné sú aj zákroky po totálnych endoprotézach kĺbov. Človek je po technickej stránke vybavený za jeden deň, na druhý sa postaví na nohy a od tretieho potrebuje inú starostlivosť a iné lôžko. Potom budeme vedieť aj akútne lôžka využívať na to, na čo majú slúžiť. Pacient nemá čo týždeň tráviť v nemocnici. Základnú rehabilitáciu musí dostať v nemocnici na druhý deň. Postavia ho na nohy a povysvetľujú základy, ale potom musí ísť do zariadenia, ktoré je určené na rehabilitáciu.
Nemôže vojna ovplyvniť samotnú reformu nemocníc? Predsa len, utečenci môžu skresliť počet výkonov.
Covid to skreslil úplne, preto sme chceli rok počkať. Vinou covidu dva roky výkony nemocníc neodrážajú to, čo v skutočnosti dokážu robiť. Posledné relevantné údaje sú z roku 2019. Nepredpokladám, že počet pacientov z radov utečencov by analýzy skreslil. Keby tu bolo stotisíc utečencov, tak sú to dve percentá populácie. Ich zdravotné problémy sú podobné ako naše.
Najbližšie dva roky budú teda v zdravotníctve celkom divoké.
To budú.