Vyznamenanie – predpokladám, že je to pre vás veľká pocta.
Určite áno. Keď mi pred dvoma mesiacmi zavolali z kancelárie prezidentky, najprv som sa zhlboka nadýchol a nebol som schopný slova. To sa neodmieta. Napriek tomu si stále kladiem otázku, či som naozaj hodný tohto ocenenia, pretože keď som počúval životopisy ostatných vyznamenaných… klobúk dole pred všetkými týmito ľuďmi. Aj keby som nedostal žiadne ocenenie, už to, že som mohol byť v ich spoločnosti, je pre mňa vyznamenaním.
Vy však už takmer 50 rokov máte denne v rukách životy ľudí a zachraňujete ich.
V záchranke robím od roku 1977, popri tom som 22 rokov robil ako anestéziológ v nemocnici a posledných 24 rokov už len v záchrannej službe. Takže skúsenosti mám.
Čítajte viac PODCAST: Top osobnosti, ktoré prezidentka ocenila, by mal poznať každý
A stále ste vonku v sanitke.
Áno, robím aktívne služby napriek tomu, že už som dôchodca. Keď človek robí prácu s láskou, tak to vlastne nie je práca, ale koníček. A od koníčkov sa neodchádza do dôchodku, s koníčkami sa končí len smrťou človeka. Môj koníček je aj keď učím, takže ja mám krásny život. Keď som unavený zo záchranky, tak idem oddychovať na univerzitu, a keď mi študenti lezú na nervy, tak idem oddychovať na záchranku.
Ste po toľkých rokoch ešte niekedy pri zásahoch vyvedený z miery, alebo nervózny z toho, či sa podarí ľudí, ku ktorým vyrážate, zachrániť?
Určite áno. Aj keď sú to situácie, ktoré som už zažil. Keď máte nahlásené napríklad autobusom zrazené dieťa na bicykli, tak počas toho niekoľkominútového dojazdu na miesto človek nesedí v tej sanitke úplne pokojný. Napriek tomu, že vieme, čo máme robiť, tak si cestou v rámci odbúravania nervozity hovoríme, kto čo spraví. Bez ohľadu na to, že podobné úkony robíme denne. Pocit zodpovednosti, nervozita tam stále je. Na druhej strane, vďaka rokom skúseností mi nezväzuje ruky, ale nabudí ma na vyššie obrátky.
Aj prezidentka nezabudla spomenúť, že význam zdravotníkov si spoločnosť uvedomila najmä počas pandémie. Prišli však aj negatívne reakcie, boli ste aj napádaní, niekedy to dokonca musela riešiť aj polícia. Čo sa odvtedy zmenilo? Aké je to dnes?
Ľudia sú nervózni, nešťastní, boja sa. To sú pudové reakcie. Keď sú pod tlakom, zatlačení do kúta a nevidia nejakú perspektívu, tak aj vcelku inteligentní ľudia začnú útočiť. Nechcem to priamo prirovnávať k zvieratám, ale všetko živé uteká, keď vidí, že nepriateľ je silnejší. Ale keď nemajú kam utiecť, ako v prípade pandémie, tak to v nich vzbudí agresiu. Snažím sa to brať tak, že to nie je osobný útok voči mne, ale prejav zúfalstva.
Zadosťučinením je tak pre vás aspoň toto štátne vyznamenanie.
Áno, ale chcem, aby to ľudia nebrali tak, že je to moje vyznamenanie. Takých lekárov v záchranke je 24 hodín denne, 365 dní v roku, v službe sto. Zdravotníckych záchranárov je v službe každý deň 2 500. Takže hoci som ocenenie prevzal ja, takých ľudí je mnoho a keď ich stretnete, berte to tak, že aj oni majú časť môjho vyznamenania.
Vážia si ľudia život a zdravie?
Nie, určite nie. Sme všetci veľmi ľahostajní, niektorí menej, niektorí viac. Možno mám skreslený pohľad, keď ako lekár chodím k tým ľuďom, ktorí si najviac a najdlhšie škodili nesprávnym spôsobom života. Ľudia nevedia uvažovať dopredu. To, že sú obézni a stravujú sa nezdravo, nevedia si odpočinúť od práce, sa rok, dva roky či tri dá znášať. Ale keď po desiatich rokoch prídu civilizačné ochorenia, potom už je neskoro sa spamätať. To, že ľudia dostávajú ako 55-roční porážku, je chyba ich rodičov, ktorí ich už od pôrodnice neviedli správnym smerom. Ak si napríklad živiteľ rodiny neváži vlastné zdravie, tak skončí skôr a ukráti aj tú rodinu. Ľudia by mohli viac myslieť na svoju budúcnosť, ale v otázke ochrany vlastného zdravia je tu skutočne veľká ľahostajnosť.
Čítajte viac Čaputová odovzdala štátne vyznamenania: Každý z ocenených priniesol dobro