Foto: TASR, Dano Veselský
Návrh na vytvorenie inštitútu partnerského spolužitia poslanci neposunuli do druhého čítania. Už pred hlasovaním ste však v rámci Iniciatívy vyjadrovali voči nemu aj výhrady. S čím ste mali problém?
Návrh sme podporili v tom zmysle, aby prešiel do ďalšieho čítania a mohli sme k nemu pridať pozmeňujúce návrhy, ktoré by ho vylepšili a pokryli by viac životných situácií nezosobášených párov, na ktoré návrh nemyslel. Vidíme však, že kritika je skôr smerovaná k tomu, že aj ten návrh bol príliš. To je pre nás sklamaním a budeme vyzývať vládu aj parlament na ďalšie kroky. Jedna vec je vyjadriť spolupatričnosť s LGBTI+ komunitou, lenže ak to nie je podporené nijakými krokmi, sú to prázdne slová.
Čo ste videli ako problematické v predstavenom návrhu?
Neboli to registrované partnerstvá v takom zmysle, ako ich poznáme z ostatných európskych krajín. Úprava vychádzala z programového vyhlásenia vlády, ktoré konštatovalo, že by sa mali nejakým spôsobom upraviť majetkové práva párov, ktoré žijú v spoločnej domácnosti. To sa sústredilo len na jednu jedinú oblasť. Boli však vynechané všetky ostatné životné situácie. Hovorili sme, že nám prekáža spôsob, akým sa to uzatvára, teda notárskou zápisnicou, aj to, že je potrebné pripojiť do úpravy ďalšie práva a povinnosti, ktoré by ľudia v tých pároch mali mať voči sebe. Návrh nemyslel ani na páry, ktoré spolu vychovávajú deti.
Voči adopciám ale mali silné výhrady konzervatívci.
Nejde o adopcie. Návrh nijako neriešil takzvané priosvojenie, teda situáciu, aby napríklad v prípade páru dvoch žien, ktoré vychovávajú dieťa a jedna je oficiálne z hľadiska štátu uznaná za matku, tá druhá tiež dostala možnosť oficiálne uznaného vzťahu k tomu dieťaťu, s ktorým žije v jednej domácnosti a ktoré vychováva.
Adopcie ale neboli len jedna z výhrad opozície, konzervatívni politici vyjadrovali viaceré „obavy“, kam prijatie takéhoto prvého kroku môže viesť.
Po prvé, to, že skupina ľudí, ktorá chce na seba prevziať záväzok a zodpovednosť, starať sa o seba a o svoje rodiny, nemá byť vôbec prečo nejakým zdrojom obáv. Sú to mýty. Ani keby sme hovorili o uzatváraní manželstva. Ukazuje to ale skúsenosť zo všetkých iných krajín, kde už inštitúty registrovaného partnerstva, ale aj manželstva zaviedli, že majú vysokú podporu v spoločnosti, je vidno, že hneď, ako boli zavedené, tie mýty sa rozpustili, pretože ľudia reálne videli, stretávali a spoznávali páry rovnakého pohlavia. To isté by nastalo aj na Slovensku a to je jediné, čoho sa tá konzervatívna opozícia môže obávať. Politici, ktorí sa tomuto bránia, sa jednoducho bránia spoločenskej zmene.
Argumentovalo sa aj tým, že slovenská spoločnosť celkovo je značne konzervatívna, uzavretá, je tu mnoho veriacich. Lenže sú aj iné silno katolícke štáty v Európe a sú otvorenejšie.
Presne tak. V Európe, ale aj v celom svete, je mnoho aj silno katolíckych štátov, napríklad Španielsko, Portugalsko, Írsko, Malta, krajiny Latinskej Ameriky. Všetky tieto krajiny dodnes vychádzajú v prieskumoch ako silnejšie religiózne, než Slovensko, takže tou vierou sa veľmi dobre argumentovať nedá. Dokonca aj Taliansko už uznáva registrované partnerstvá. Celkovo podľa štatistík krajiny, ktoré majú vo svete najsilnejšie kresťanské populácie, majú aj akceptáciu LGBTI+ najvyššiu.
Prečo to potom na Slovensku nefunguje?
Významný je fakt, že sme boli dlho súčasťou východného bloku. Neakceptovala sa inakosť, nerozvíjala sa občianska spoločnosť, nehovorilo sa o týchto témach. V tom má Západ skutočne náskok 40 rokov. Ostatné krajiny, ktoré boli za tou oponou s nami, sa rozvíjajú pomalšie. No už vidíme, že postupne zaostávame aj za nimi. V Európskej únii ostáva už len 6 krajín, ktoré nemajú žiadnu legislatívnu formu uznania párov rovnakého pohlavia. A dokonca, aj keď sa na to pozrieme z dlhodobej histórie, aj v rámci bývalého Rakúsko-Uhorska sme poslední, ktorí nespravili v tejto oblasti pokrok.
Môže skúsenosť zo zahraničia nejakým spôsobom pomôcť aj Slovensku?
To je náročnejšie. Veľkú úlohu zohráva kultúra a médiá, pretože keď sa televízne, filmové, knižné postavy normalizujú aj v LGBTI+ identitách, prenášajú tak skúsenosť zo zahraničia aj do našej kultúry.
Čo teda v rámci iniciatívy podniknete ďalej?
Zverejníme novú výzvu vláde a parlamentu, v ktorej podrobnejšie opíšeme ďalšie kroky, ktoré od nich očakávame. Nielen vo vzťahu k zrovnoprávneniu LGBTI+ ľudí, ale aj ako by sa mala zlepšiť bezpečnosť, spolupráca s orgánmi činnými v trestnom konaní a podobne. Budeme sa ďalej uchádzať o podporu verejnosti, či už podpismi alebo verejnými akciami, rozbieha sa séria koncertov po celej krajine.
Komunikujú s vami v iniciatíve politici, ktorí tieto návrhy vypracúvajú?
Je niekoľko politikov, ktorí sa týmto témam venujú a komunikujeme dlhodobo, aktuálne z vládnej opozície. Po zverejnení výzvy, samozrejme, plánujeme osloviť aj vládu, aj parlament, budeme s nimi chcieť rokovať.
Riešili ste aj návrh, ktorý nedávno parlamentom neprešiel? Nejde mi do hlavy, že sa hlasovalo o návrhu, ktorý vlastne kritizovali aj ľudia z LGBTI+ kruhov, aj konzervatívci…
Tento návrh vychádzal z programového vyhlásenia vlády. Boli sme informovaní, že niečo takéto sa chystá, ale nedá sa povedať, že by sme boli pri tom, ako bol vypracovaný a pripravovaný. Ale pracujeme od začiatku na tom, ako ho rozšíriť, čo nám prisľúbili aj predkladatelia z SaS.
Objavili sa informácie, že aj konzervatívci z OĽaNO chcú predložiť vlastnú formu uznania práv párov v spolužití, ako to vnímate?
O tom zatiaľ nevieme nič. Predpokladáme ale, že sa to bude týkať len dedenia a zdravotnej dokumentácie. Pritom podľa našej analýzy, ktorú sme vypracovali v rámci Výboru pre práva LGBTI osôb na ministerstve spravodlivosti, je až 36 životných situácií, ktoré páry žijúce spolu bez manželstva nemajú pokryté. Otázka je, ako potom vyriešiť, bez oficiálnej a jednotnej registrácie páru, spôsob, akým budú dokazovať v týchto rôznych prípadoch, že párom sú.
Do diskusie, ako ďalej po tragédii na Zámockej, sa zapája aj nový minister školstva, ktorý povedal, že chce upravovať napríklad kurikulá. Čo od toho očakávate?
Veríme, že to, aby školy boli bezpečnými miestami pre všetkých, je hodnota, uznávaná bez ohľadu na orientáciu ku konzervatívnym alebo liberálnejším hodnotám. Na tomto by mohla byť, predpokladám, zhoda medzi všetkými. To v praxi znamená, že potrebujeme lepšie opatrenia proti šikane žiakov aj na základe sexuálnej orientácie či rodovej identity. Aspoň v tomto by mala byť minimálna zhoda. A taktiež v tom, aby mali žiaci k dispozícii základné objektívne informácie o LGBTI+ ľuďoch v štátnom vzdelávacom programe. Otázne je, ako to bude realizované, no myslím si, že tieto vymenované témy sú všeobecne akceptované v celej Európe, preto by to nemal byť problém ani na Slovensku.