Nedávno sa v médiách hovorilo napríklad o prípade profesora Vysokej školy výtvarných umení Ivana Csudaia, ktorý mal roky ponižovať študentov a sexuálne obťažovať študentky. Prípad bol uzavretý ako jeho pochybenie, študentkám sa po rokoch ospravedlnili. Mnohé ďalšie prípady však môžu byť naďalej neznáme, prípadne sa zdĺhavo prešetrujú. Ako vôbec dochádza k takýmto situáciám?
Žiadna organizácia nie je imúnna voči sexuálnemu obťažovaniu – už len preto, že ľudia prichádzajú a odchádzajú. To čo má však veľmi silný vplyv na to, či k obťažovaniu dochádzať bude alebo nie, je jednoducho, či je v organizačnej kultúre takéto správanie tolerované – napríklad aj tak, že vedenie neprijíma podnety na obťažovanie, nerieši ich a aktívne ich ignoruje. V takom prostredí zvyčajne aj k obťažovaniu dochádza, lebo ľuďom prítomným na škole je jasne vyslaný signál, že „u nás je to takto“.
Čo už možno vnímať ako sexuálne obťažovanie? Ako je ukotvené v slovenskej legislatíve?
Podľa antidiskriminačného zákona a jeho novelizácie z roku 2008 je sexuálnym obťažovaním „verbálne, neverbálne alebo fyzické správanie sexuálnej povahy, ktorého úmyslom alebo následkom je alebo môže byť narušenie dôstojnosti osoby a ktoré vytvára zastrašujúce, ponižujúce, zneucťujúce, nepriateľské alebo urážlivé prostredie.
Je to dostatočne silná definícia?
Môže sa síce zdať, že ide o veľmi vágnu definíciu, väčšina ľudí zvyčajne očakáva, že zákon bude presne hovoriť, že toto je v poriadku a toto už nie. To v tomto prípade nemáme a je to aj z toho dôvodu, že svet sa mení a k obťažovaniu naozaj môže dochádzať rôznymi spôsobmi. V roku 2004 taký stalking (nebezpečné prenasledovanie – pozn. red.) až tak rozšírený nebol (lebo digitálne zručnosti neboli také dobré), dnes nám výskumy hovoria, že ide o veľmi rozšírenú formu obťažovania.
Čítajte viac Otrasy na najstaršej univerzite. Dekan odvolal vedúceho katedry po rokoch študentských sťažností
Nebolo by teda vhodné definíciu sexuálneho obťažovania viac precizovať, aby nedochádzalo k možným dezintepretáciám pri jej výkladoch?
Tá definícia je síce pomerne vágna, ale spĺňa štandardy vyplývajúce zo smerníc EÚ, ktoré teda odporúčajú postihovať dva typy sexuálneho obťažovania. Bežnou kategóriou je takzvané obťažovanie „niečo za niečo“, napríklad: „Ak sa so mnou nevyspíš, dám ti Fx,“ ďalšou je zas vytváranie nepriateľského alebo ponižujúceho prostredia, keď vyučujúci či vyučujúca neustále ponižujú študentky a študentov sexuálnymi komentármi na ich telá.
Výklady antidiskriminačného zákona hovoria, že aby konanie napĺňalo definíciu sexuálneho obťažovania, musí spĺňať všetky tri vlastnosti: Musí ísť o konanie sexuálnej/sexualizovanej povahy, musí to byť konanie neželané a nechcené, a konanie narúša dôstojnosť, vytvára zastrašujúce, ponižujúce, zneucťujúce, nepriateľské alebo urážlivé prostredie.
Ktorá skupina osôb je najviac ohrozená sexuálnym obťažovaním? Dopúšťajú sa ho viac muži alebo ženy?
Dáta z reprezentatívneho výskumu na vysokých školách nám ukazujú, že hlavne, ak ide o obťažujúce správanie medzi študentmi – študentkami navzájom, nie sú tam nejaké zásadné rozdiely. Zaujímavé bolo, že žiadna charakteristika študentov a študentiek ich nerobí náchylnejšími na sexuálne obťažovanie okrem jednej – LGBTIQ identita. U LGBTIQ študentov a študentiek sme videli vyššie čísla ako u ostatných študentov a študentiek.
Na základe prieskumu Inštitútu pre výskum práce a rodiny v spolupráci s agentúrou 2muse z minulého roka sme zistili, že so sexuálnym obťažovaním sa stretla viac ako polovica populácie, a to 54 % (žien i mužov). Najviac ohrozené sexuálnym obťažovaním sú ženy, najmä v mladom veku, do 34 rokov. U mužov je ohrozenou skupinou mladší produktívny vek.
Ide o vysoké čísla…
Možno povedať, že sexuálne obťažovanie, ktoré zažívajú ženy na Slovensku, je bezprecedentné. Vysoké sú aj čísla o opakovanom sexuálnom obťažovaní. V porovnaní s mužmi ho ženy zažívajú v oveľa vyššej miere. Napríklad v rámci prípadov sexuálneho nátlaku – ide už o spomínané „niečo za niečo“, ho zažilo až 77 % žien a 23 % mužov.
Na základe výsledkov sa dá skonštatovať, že sexuálne obťažovanie na Slovensku je veľmi rozšírené, a to nielen medzi ženami, ale aj medzi mužmi. Zdá sa, že sexistická kultúra založená na ponižovaní jedného alebo druhého pohlavia, ktorá vyplýva zo silne zakorenených rodových stereotypov o tom, aké by ženy a muži mali alebo nemali byť, stále pretrváva.
Ako to je s obťažovaním na slovenských univerzitách? Ako je vôbec možné, že v takomto prostredí k niečomu takému dochádza?
Dôvody prečo k obťažovaniu vo vysokoškolskom prostredí dochádza, nachádzame v štruktúrach akademického prostredia – teda jednoducho povedané, ako to v akadémii funguje. Napríklad je jedným z problémov, že o tejto téme veľmi slabo vzdelávame – ako študentov/ky, tak aj zamestnancov/kyne. Nerobíme skoro žiadnu prevenciu a zároveň je v školskom prostredí ťažké identifikovať, že ak už problém vznikne, na koho sa má študent/ka obrátiť.
Prečo?
Je tam veľa zodpovedných (napr. garanti, študijní poradcovia, vedúci katedier), ale zriedkakedy študentstvo vie, že u koho riešiť práve toto. Minimum z nich vie, že na školy sa vzťahuje zákon o sťažnostiach, ktorý môžu využiť. Častokrát sú študenti a študentky vnímané v prípade problému ako funkční dospelí ľudia a reakcia školy je, že ak majú problém, môžu si zohnať advokáta. Čo je naozaj nerealistické pre mnohých neskorých tínedžerov a skorých dvadsiatnikov. Namiesto toho, aby škola uznala, že situáciu musí riešiť ona.
No a v neposlednom rade je na školách po celom svete prítomného veľa sexizmu a neprofesionálneho správania zo strany vysokoškolských pedagógov a pedagogičiek – od rôznych prezývok, ktoré na nich používajú, keď vyučujúci volá svoje študentky „ritky“, cez komentovanie tela, napríklad pŕs študentiek, až po vyučujúcich a vyučujúce, ktoré si v študentských radoch hľadajú sexuálnych partnerov. Práve na školách, kde študenti a študentky nie sú vnímaní ako mocensky rovní partneri, ktorým škola poskytuje službu (vzdelanie), ale skôr ako nejaké objekty záujmu (aj sexuálneho), ktoré znesú všeličo, tak práve tam dochádza k rôznym prejavom sexuálneho obťažovania i šikanovania a ponižovania.
Sú mechanizmy na zníženie rizika vzniku sexuálneho obťažovania v univerzitnom prostredí dostatočné?
Väčšina škôl až donedávna nemala žiadne mechanizmy okrem spomínaného zákona o sťažnostiach. Ten si mal študent/študentka prečítať a podľa neho podať sťažnosť. Ďalej však školy postupy ako riešiť takéto sťažnosti nemali – čo teda vytvára hodne neistoty pre sťažovateľov a tiež vytvára priestor pre arbitrárnosť rozhodovania o individuálnych prípadoch. Takže existencia len tohto zákona rozhodne nebola vhodným stavom. Preto viaceré školy prešli na systém dôverných osôb, etických kódexov a v Českej republike je pomerne častý už aj inštitút ombudsosoby.
Foto: pravda
Aké sú možnosti riešenia tohto problému?
Antidiskriminačný zákon je nastavený jednoducho tak, že „problém sa má riešiť tam, kde vznikne“ – teda napríklad aj školy by mali sexuálne obťažovanie riešiť u seba a až keď školy zlyhajú, potom sa sťažovateľ/sťažovateľka obracia na súd s tým, že škola nedodržala zásadu rovnakého zaobchádzania, čiže z pohľadu zákona je zodpovedná škola. Výklad zákona hovorí, že školy ako adresáti zákona by mali situácie s obťažovaním nielen promptne riešiť, ale mali by tiež robiť prevenciu.
Čo by sa teda malo v tejto otázke urobiť?
Je dôležité myslieť na tri mechanizmy: prevencia, normy a nástroje riešenia sexuálneho obťažovania. Pri prevencii je veľmi dôležité vzdelávať úplne všetkých ľudí, ktorí sú prítomní na vysokej škole – je dôležité vysvetľovať, čo to sexuálne obťažovanie je (mnoho ľudí si myslí, že nemajú právo sa sťažovať, kým sa ich niekto nedotkol), prečo je to problém a hlavne, ako ho riešiť na tej danej škole, pretože často je brzdou práve táto nevedomosť, že sa môže ktokoľvek brániť a existujú možnosti. Normy predstavujú nejaké nástroje, ktoré verejne deklarujú, že škola odmieta sexuálne obťažovanie. Zopár škôl má vo svojich etických kódexoch jasnú informáciu, že sexuálne obťažovanie je proti ich hodnotám. Ak je takéto niečo v etickom kódexe, znamená to tiež, že sa môžu študenti/ky i vyučujúci/e sťažovať na obťažovanie pred etickou komisiou. Pretože existencia normy ešte nič nezabezpečuje, je dôležité, aby existoval mechanizmus, ktorý bude tú normu uplatňovať alebo vymáhať.
Aké nástroje by sa mali využívať?
Funkčné mechanizmy riešenia sexuálneho obťažovania môžu byť aj rôzne neformálne postupy v danej situácii – hlavným cieľom je obťažovanie hneď zastaviť a ísť ďalej. Ale v prípade, ak takýto postup zlyhá, je dôležité mať možnosť formálnej sťažnosti, keď už po preverení podnetu môže dôjsť aj k postihu. Univerzita Komenského v Bratislave okrem toho zriadila inštitút dôverných osôb – to je človek, s ktorým sa môže ktokoľvek dôverne porozprávať, zistiť, či to, čo zažíva, je sexuálne obťažovanie a informovať sa u nich, ako môže situáciu riešiť. Aj to je dobrou praxou.
VIDEO: Sexuálne obťažovanie zažila väčšina Sloveniek: Dotyky, pokriky, narážky – ako zasiahnuť, ak ste svedkom?