Kto je zodpovedný za dnešnú tragédiu? Aká je primeraná reakcia na teroristický útok? Existuje mierové riešenie? Či mier nenastane, kým jedna strana tú druhú nezmetie z povrchu zemského? A vôbec – neaplikujeme náhodou dvojaký meter na ruskú agresiu voči Ukrajine a na tento konflikt?
Zapojte sa do otvorenej diskusie a nájdime spoločné prieniky! Ďakujeme, že diskutujete slušne.
Hlasujte aspoň za sedem komentárov a uvidíte, ktorá názorová skupina je vám bližšia.
Prečo sa pýtame?
Bezprecedentný teroristický útok Hamasu na Izrael otriasol celým svetom. Na Blízky východ sa spolu s novým krviprelievaním vrátili aj svetlá reflektorov. Svet sa opäť delí na dva tábory – jedna strana neraz opovrhuje druhou a vecný dialóg ide bokom. Dokážeme spraviť krok späť a nájsť základné konsenzuálne piliere vecnej diskusie na túto nesmierne citlivú tému? A vôbec – ako by sa mala naša spoločnosť postaviť k tejto tragédii, ktorú možno vnímať aj ako zlyhanie medzinárodného spoločenstva?
Aká je proporcionálna reakcia na teror?
Po útoku Izrael oficiálne vyhlásil Hamasu vojnu. Po neprestajnom bombardovaní Pásma Gazy sa schyľuje k invázii s cieľom odstrániť Hamas. Je neisté a otvorené, čo bude potom. Isté však je, že izraelský postup si vyžiadal už vyše 5 000 obetí. Je to adekvátna cena za presadzovanie národných záujmov a bezpečnosti?
Vyvážiť primeranosť reakcie na teroristický útok nie je žiadna hračka. Izrael sa môže ľahko dostať do pasce. Slabú reakciu sprevádza riziko neodstrašenia a teroristického repete. Daň za prisilnú reakciu však zaplatia nevinní civilisti, čo zas prispieva k ďalšej radikalizácii pozostalých. V konečnom dôsledku sa tak počet radikálov s veľkou pravdepodobnosťou zvýši.
Nájdenie citlivého balansu komplikuje aj Izraelská neznalosť o sile Hamasu a miery jeho podpory u Palestínčanov. Preto je otázne, aká reakcia je primeraná. Ako by ste sa zachovali vy? A existujú aj iné, menej drastické nástroje obrany?
Má zmysel udrieť silou bez ohľadu na obete v mene národných záujmov? Neukázal nám Irak a Afganistan, že sila bez plánu k ničomu nevedie? Je dnes ideálna príležitosť ukázať veľkorysosť a nastaviť aj druhé líce, i keď to domáce publikum nemusí chcieť? A vôbec – neplodí náhodou násilie len ďalšie násilie?
Kto je zodpovedný za eskaláciu?
Na jednej strane stojí zradikalizovaný Hamas, ktorý neprestajne ostreľuje Izrael a terorizuje jeho obyvateľov v mene oslobodenia Palestíny. Na strane druhej Izrael, ktorý dlhodobo diskriminuje a násilne vysídľuje Palestínčanov. Popiera ich ľudskú dôstojnosť – z Pásma Gazy sa stala najväčšia otvorená väznica a jej obyvatelia majú minimálnu slobodu pohybu a takmer žiadnu budúcnosť.
Je možné v takomto kontexte (na rozdiel od vojny na Ukrajine) jednoznačne označiť obeť a agresora? Či z druhej strany absolútne platí, že ten kto provokuje, ten si zaslúži „po papuli“? Leží zodpovednosť na pleciach oboch strán?
Nie je vinníkom narastajúci nacionalistický radikalizmus na oboch stranách? Hlásanie nadradenosti jednej strany a potreby vyhladenia tej druhej?
História v kocke
Územie Palestíny je predmetom sporov takmer po celé ľudské dejiny. Leží na križovatke obchodných ciest východného Stredomoria a Arabského polostrova, a posledných 3000 rokov je svätou zemou troch veľkých svetových náboženstiev.
Spravovaná spolu s okolitými územiami bez jasne vyznačených hraníc v rámci Osmanskej ríše sa Palestína v 19. storočí stala kolískou panarabského nacionalizmu i sionistických snov o vlastnom štáte. Práve nezhody medzi Arabmi a Židmi vyústili po prvej svetovej vojne k tomu, že sa z Palestíny stal mandát pod britskou správou, teda formálne neutrálne územie. Toto riešenie neuspokojilo ani jednu stranu, a rastúca migrácia židov (v mene hesla: „Krajina bez ľudí pre ľudí bez zeme“) utekajúcich z nacistickej Európy ešte vyostrila napätie.
Zdesenie z holokaustu viedlo po druhej svetovej vojne k podpore myšlienok o samostatnom Izraeli, zatiaľ čo palestínski Arabi požadovali na tom istom území vlastný, arabský štát. Situáciu sa v rokoch 1947–48 pokúsilo vyriešiť Spoločenstvo národov (UN), a to rezolúciou o rozdelení Palestíny na židovský štát Izrael a arabský štát Palestína. Rezolúcia viedla k nárastu násilia a občianskej vojne, v ktorej sa palestínska administratíva a armáda zrútili. V roku 1948 vznikol samostatný Izrael, a pohltil aj arabské územia. Veľké množstvo arabských utečencov najmä do Egypta a Jordánska a trvalo nepriateľský postoj susedných krajín k Izraelu viedli k trom ďalším vojnám, až sa na konci 70. rokov po tzv. dohodách z Camp David situácia stabilizovala v mrazivom mieri.
Na územiach, ktoré mali pôvodne pripadnúť arabskej Palestíne, najmä v Pásme Gaza a na tzv. Západnom brehu Jordánu, sa dlhodobo udržala organizovaná arabská (palestínska) komunita, usilujúca sa o vlastnú správu. Od 90. rokov je jej ozbrojeným vyjadrením hnutie Hamas, organizujúce tzv. intifády, ozbrojené útoky na izraelskú armádu, ktorú palestínski Arabi považujú za okupačnú, ale aj na izraelských civilistov.
V roku 2005 Izrael stiahol svoje sily a administratívu z Pásma Gazy a ponechal ju vlastnej správe, ale územia ostávajú tesne prepojené. Odborníci v tomto svetle poukazujú aj na problém toho, že Izrael nevie, ako s Pásmom Gazy naložiť. Na jednej strane nemá záujem o jeho spravovanie, na strane druhej v ňom nechce ponechať priestor čoraz radikálnejšiemu Hamasu.
Čo si myslíte vy?
Ako by sme sa mali postaviť k tomuto konfliktu? Ako sa vrátiť späť na zem a k vecnej a slušnej diskusii, ktorá je základom porozumenia? A sme konzistentní v aplikácii našich postojov a princípov?
Zapojte sa do unikátnej diskusie a nájdime spoločné prieniky!
O projekte
DEMDIS je občianskym združením, ktoré inovatívnymi metódami nachádza konsenzus a porozumenie v rozhádanej spoločnosti. Viac informácií o projekte a výsledky predošlých diskusií nájdete na demdis.sk.
Pravidlá diskusie nájdete v Kódexe férovej a otvorenej diskusie, ktorý tvoríme spolu s vami. Viac o metodike zas na tomto linku.