Dokonca podľa niektorých politológov brzdu na ruskej vojenskej mašinérii zatiahla šéfka americkej diplomacie, ktorá ešte za horúca zamierila do Tbilisi.
Jednou z odpovedí, prečo si to ruskí generáli napokon „rozmysleli“ a prečo spomaľujú ústup do postavenia spred konfliktu, treba pravdepodobne hľadať v pragmatickej snahe podrobne naštudovať obsadený terén. Z pohľadu Rusov ide vlastne o akési nárazníkové pásmo pre Južné Osetsko i Abcházsko. Nič nie je lepšie, ako priamo na mieste sa pozrieť pod pokrývku gruzínskej armády. Do kasární a muničných skladov. „Prevetrať“ strategické objekty. Aj takú podobu môžu mať tvrdenia Moskvy o „dodatočných bezpečnostných opatreniach“.
Dôvodom spomínaných aktivít Moskvy je pravdepodobne snaha vylúčiť akékoľvek viac či menej nepredvídané udalosti, ako to bolo v prípade „víkendovej vojny“. Rusi totiž sotva túžia dožiť sa nejakých ďalších prekvapení z politickej a vojenskej kuchyne saakašviliovcov. A tak po prehratej vojne budú Gruzínci nielen dlho čakať na svoju územnú celistvosť, ale budú ako nahí v tŕní. Prečítaní od a po z. Aj to je jeden z výsledkov Saakašviliho hurápolitiky, ktorou chcel riešiť pálčivé vzťahy s Ruskom.