Manželstvo a materstvo odkladajú kvôli kariére, finančnej situácii či bytovej otázke. Ani to však neplatí všeobecne. Tento jav je príznačný skôr pre väčšie mestá a ľudí s vyšším vzdelaním.
No populačnú krivku to nemusí ovplyvniť až do takej miery, ako sa na prvý pohľad zdá a ako nás strašia demografi. Veď aký je rozdiel medzi ženou, ktorá sa vydá v dvadsiatke a má v živote dve deti a ženou, vstupujúcou do manželstva po tridsiatke, ktorá tiež bude mať len dve deti? V podstate žiadny. Iba ten, že tridsiatnička odíde do dôchodku skôr a jej deti dospejú neskôr, čo dočasne môže spôsobiť výpadok v priebežnom dôchodkovom systéme. Aj to sa však časom vyrovná. Riziko v tomto prípade predstavuje skôr narastajúci počet dôchodcov, spôsobený tým, že sa ľudia dožívajú vyššieho veku.
Pohľad na vývoj populačných kriviek je však v istom zmysle dvojtvárny. Väčšina sa vždy desí nižšej pôrodnosti vo vlastných radoch a zároveň ju chytá panika z populačnej explózie menšinových etník s odlišnou kultúrnou podstatou.
V strednej Európe sa to týka rómskych osád, v západnej moslimských giet. Tu nejde o obhajobu týchto menšín (ich, väčšinou, neprispôsobenie sa pravidlám väčšinového prostredia, ktoré ich obklopuje, vyvoláva mnoho problémov), ale len o trochu schizofrenické nazeranie na problém pôrodnosti.
Možno je to pozostatok z čias prvotného kmeňového človeka, ktorý sa prirodzene bál všetkého neznámeho, pretože, ako vraví aj príslovie, „z cudzieho krv netečie“.
