Pravda oslovila viacerých neúspešných kandidátov z volieb v rokoch 2014 a 2019. V prvom zo série rozhovorov, ktorý nájdete nižšie, si môžete prečítať, ako si na kampaň spomína František Mikloško. V druhom rozhovore, ktorý vám prinesieme, sa pýtame na kandidatúru Bélu Bugára. V treťom priblíži pohľad na svoju predvolebnú kampaň Pavol Hrušovský. S neúspešnými kandidátmi sme sa zhovárali ešte pred prvým kolom volieb.
Františka Mikloška sme sa pýtali:
- prečo neuspel ako kresťanský kandidát,
- či by kandidoval znova,
- aký bol najsilnejší moment jeho kampane,
- či bol sklamaný z výsledkov,
- či považuje súčasnú kampaň za férovú.
Kandidovali ste za prezidenta v roku 2004, 2009 a 2019. Pamätáte si na moment, kedy vám tá myšlienka napadla prvýkrát a čo bolo jej spúšťačom?
Bolo to trikrát. Prvé voľby ma nominovalo Kresťanskodemokratické hnutie, potom ma podporila aj Maďarská koalícia. Išlo o to, aby bol postavený nejaký kresťanský kandidát. Osvojil som si to. Mal som pocit, že to môže mať úspech. Malo to úspech vyše šesť percent, ale to bolo zatiaľ maximum. Druhé a tretie voľby som už nepočítal, že budem kandidovať. V 2009 KDH podporilo Ivetu Radičovú. Skupina s Vladimírom Palkom, ktorí sme založili konzervatívno-demokratickú stranu, ma nominovala ako kresťanského kandidáta. V 2019 to boli už skôr priatelia aj z kresťanského, aj sekulárneho prostredia. Raz som do toho išiel aj ja sám, potom som bol skôr oslovený.
František Mikloško pôsobil ako aktivista v Tajnej cirkvi už počas komunizmu. Neskôr sa stal aj predsedom parlamentu.
Menil sa hlavný motív vašej kampane počas troch kandidatúr alebo ste vždy do boja o palác išli s rovnakou myšlienkou?
Leitmotívom môjho životného príbehu bol disent, angažovanie sa v časoch komunizmu a potom po Novembri 1989, od začiatku Verejnosti proti násiliu až po súčasnosť, som chcel reprezentovať zápas o demokraciu. Bol to jeden životný príbeh, v ktorom som vždy zastával princípy demokracie a slobody. Motív sa nemenil.
Ktorý bol podľa vás najsilnejší moment vašich kampaní?
Najsilnejší moment bol, keď som si v roku 2019 musel sám zháňať 15-tisíc podpisov, ktoré bolo treba odovzdať do decembra. V novembri som mal len osemtisíc. Priznám sa, že najsilnejším momentom bolo, keď mi brat zbieral podpisy a na Štedrý večer mi oznámil, že mám 15-tisíc. Už len keď si pomyslím na to zbieranie podpisov, tak by som už v živote nekandidoval.
To ste dostali ako vianočný darček od brata?
To bol absolútne vianočný darček. Zavolal mi cez Skype so svojimi dcérami a vnukom ich počítali a zakričali mi 15-tisíc! Bol to infarktový stav, už by som to nechcel zažiť.
Čítajte viac Kampaň nevyšla Bugárovi, Radičovej ani Mikloškovi. Na čom pohoreli a kto zažil infarktový stav, mačizmus a príliš veľa klamstiev?
V prvých voľbách v roku 2004 ste dosiahli 6,5 percenta, potom v druhých v roku 2009 5,4 percenta a v tretích v roku 2019 to bolo 5,7 percenta. Boli ste vtedy sklamaný?
Každý, kto ide kandidovať, chce uspieť. Keby nebolo viery, tak by som vystupoval ako v súčasnosti niektorí kandidáti, ktorí hovoria, že nekandidujú preto, aby boli zvolení. Išiel som do toho s tým, že môžem mať úspech, ale nikdy som nebol sklamaný. Som najmladší zo štyroch detí. Najmladší je taký miláčik – vyhrá-vyhrá, prehrá-prehrá. Tieto veci som v živote nebral ako tragédiu. Nemal som zlý pocit, pretože mať vyše päť percent je magické číslo v parlamentnej demokracii. Tým, že som mal vždy viac ako päť percent, tak som mal pocit, že reprezentujem niečo, čo môže byť už aj v parlamente.
Čo si myslíte, že vám nehralo do karát, čo by ste urobili inak, ak by ste mali ešte jeden pokus?
V prvom rade to boli médiá, ktoré majú obrovskú rolu. Najmä tie, kde sa môžem ja počítať medzi to spektrum voličov, si vždy vybrali niekoho, a vždy ho preferovali, čím vytvorili verejné mienku. V roku 2019 to bol najskôr Robert Mistrík, potom to bola Zuzana Čaputová, teraz je to Ivan Korčok. Hrajú obrovskú rolu, v tomto smere som ja médiá nemal nikdy za sebou, to je prvá vec. Druhá vec, ak som bol v katolíckom disente, tak slovenský katolicizmus sa dnes skôr skláňa k takému radikalizmu. V rámci slovenských kresťanov ma v posledných voľbách Štefan Harabin úplne suverénne porazil, aj Marian Kotleba. Nedokázal som osloviť slovenský katolicizmus v takej podobe ako je. Oslovil som kresťanov a sekulárnych ľudí, ktorí sú v strede, a ktorí majú pamäť a môj príbeh vedia ohodnotiť. Okrem toho nie vždy bol seriózny prieskum verejnej mienky. Keď som kandidoval naposledy, tak v nich boli kandidáti, ktorí ani nekandidovali ani to neohlásili, ale boli z môjho spektra – kresťania, veriaci. To mi uberalo hlasy, samozrejme, a vytvoril sa názor, že nemám šancu na druhé kolo. To všetko hovorím s nadhľadom.
Vidíte v kampani nejaký opakujúci sa prvok, pri ktorom ste mali déjà vu a pripomenulo vám to obdobie, kedy ste vy kandidovali?
Pozeral som v stredu (20. marca, poz. red.) diskusiu desiatich kandidátov, a správne povedal pán Kubiš, že my sme obraz Slovenska. Nevedel som večer celkom zaspať, mal som veľmi zlý pocit. Zapochyboval som o priamej voľbe, či to znamená pre krajinu niečo. Na jednej strane priama voľba vygeneruje človeka, ktorý zodpovedá krajine, na druhej strane je otázka sa takýmto spôsobom dá krajina posúvať dopredu. Priama voľba vznikla na protest voči Vladimírovi Mečiarovi, že tak ovládal parlament, že bolo jasné, že si dosadí aj vlastného prezidenta, a preto sme išli na priamu voľbu, ktorá sa osvedčila, pretože Vladimír Mečiar dvakrát prehral, Robert Fico raz. Ona mala svoj význam, obyvateľstvo sa cez ňu dokázalo zmobilizovať, že porazili kandidáta, ktorý by bol inak vo voľbách v parlamente zvolený. Na druhej strane je priama voľba vytvára obraz Slovenska, čo je, samozrejme, vec peňazí, marketingu. Otázka je, či takto sa dá krajina posúvať dopredu.
Prieskumy pred prvým kolom favorizovali Petra Pellegriniho a Ivana Korčoka. Aké šance majú podľa vás?
Som prekvapený, že aj tie médiá, ktoré favorizujú Ivana Korčoka, dopredu oznamovali, že jeho šance sú malé. Ak by som to mal brať podľa prieskumov, tak áno, Pellegrini má väčšie šance, ale hovorím si, že treba urobiť všetko preto, aby bol – z môjho pohľadu – zvolený Ivan Korčok, ostatné si už ľudia zvolia. Beriem to tak, že od Novembra 1989 sme už zažili všeličo, ale je to tak, že Ivan Korčok sa veľmi neprofiloval historicky ako politik, veľa neoslovoval tým, že kariérny diplomat, ale sekulárne médiá ho na túto úroveň urobili. Kým Pellegrini mal výhodu, že predstavuje obrovskú takmer polovicu obyvateľstva krajiny, ktorú zasahuje Robert Fico.
Foto: TASR, Ľudovít Vaniher
Pellegrinimu bolo vyčítané, že nechodil do predvolebným debát s Korčokom pred prvým kolom a ľudia nemali možnosť vidieť, ako sa konfrontujú. Ako hodnotíte súčasnú kampaň? Bola férová?
V prvom rade ako nudnú. Z toho dôvodu, že sa niesla v tieni veľkých protestov. Keď Fico nastúpil k moci, tak rozbehol svoj valec, do ktorého sa postupne pridávajú ďalšie a ďalšie veci. Najprv to bol Trestný zákon, teraz je to už aj televízia a občianske združenia. Z tribún boli vylúčení kandidáti a kampaň sa dostala do tieňa a je nudná. Pellegrini urobil správny krok, že vo chvíli, keď viedol, neriskoval v debatách, aby urobil chybu. Rozhodujúce bude druhé kolo. Nie som pesimista ako niektoré denníky.
Očakávate pred druhým kolom zmenu taktiky kandidátov?
Veľmi bude záležať od účasti, či voliči Štefana Harabina budú mať záujem ísť voliť, alebo nie. Na druhej strane, aj od toho či pôjdu voliť ľudia, ktorá volia Ivana Korčoka. Bude záležať od toho, ako kto zmobilizuje voličov.