Plaszky: Ešte neskladám zbrane

17.05.2006 16:40

Už viac ako tridsať rokov takmer denne stojí na doskách, ktoré znamenajú svet. S bábkami rôznych druhov prináša zábavu deťom aj dospelým.

Ovenčený je množstvom cien a predstavenia jeho Divadla v kufri videli tisíce divákov. Tomáša Plaszkyho poznajú Košičania ako bábkoherca, ktorý vynikajúco reprezentuje svoje mesto na celom svete.

Nedávno ste oslávili šesťdesiatku. Ako hodnotíte šesť desaťročí svojho života?
Mladosť v ťahu, do penzie ďaleko a kufre sú čoraz ťažšie.

Čo bolo tým spínačom, ktorý vo vás prebudil záujem práve o tento druh umenia?
Bolo to v 50. rokoch, keď našu rodinu vysťahovali z Banskej Bystrice do Rimavskej Seče. V tom čase ešte nebola televízia a ako deti sme využili každú možnosť zábavy na dedine, či to bol cirkus, kúzelníci, kolotoče. Najväčšia atrakcia pre mňa bolo kočovné bábkové divadlo rodiny Dubských s veľkými marionetami na drôte. To mi tak učarovalo, že som ihneď vyrezal veľký otvor na drevárni, vytiahol bábky (ktoré dostal môj brat) a začal som hrať bábkové divadlo pre celú dedinu.

Vaša cesta k profesionálnemu divadlu však nebola jednoduchá. Nebolo frustrujúce, keď ste sa nemohli venovať tomu, čo milujete?
Bolo. Kvôli otcovi (bol bývalý továrnik) som nemohol ísť na nijakú inú školu ako hutnícku. A keď som chcel ísť na artistickú, tam ma nepustil otec, lebo nechcel mať doma komedianta. Nakoniec som si presadil svoje. Bolo to v roku 1974, keď som už mal za sebou prácu v plynárňach aj elektrárňach. Bábkové divadlo vypísalo konkurz a ja som naň jednoducho musel ísť. Zacítil som vôňu divadelných dosiek a to mi nedalo. Hoci som nemal ani poňatia, čo taký technológ bábok vôbec môže robiť.

Kde hľadáte námety pre svoje predstavenia?
Detské predstavenia majú základ v rozprávkach. Pre dospelých robím zábavné programy – varietné s bábkami, tam sa pokúšam dostať do úlohy dospelého diváka a rozmýšľať nad tým, čo by ma pobavilo. A potom to príde akosi samo od seba.

Verejnosť vás vníma ako bábkoherca a klauna. Spomeniete si vôbec na svoje prvé predstavenie?
Úplne prvé, keď som stál na ozajstnom javisku, bolo divadelné predstavenie v Rimavskej Seči, ktoré nacvičili dospelí členovia Červeného kríža a mňa pribrali medzi seba, lebo im chýbala mužská postava. Na predstavení som bol taký namaskovaný, že ma nespoznali ani spoluherci a šepkárka v búdke skoro spadla zo stoličky od smiechu. Nebohý brat mi urobil umelý chrup s krivými zubami, a tak ma nikto nespoznal z celej dediny.

S vaším divadlom ste pochodili množstvo krajín. Spomeniete si na nejaký zážitok, ktorý vám natrvalo utkvel v pamäti?
V roku 2000 sme boli s manželkou na kultúrnom festivale v štáte Guanajuato v Mexiku. Po skončení festivalu sme mali tri voľné dni do odletu nášho lietadla. Trávili sme ich v Mexico City. Jeden deň sme išli na obed do jednej peknej reštaurácie oproti hotelu. Obslúžila nás jedna milá čašníčka. Pri odchode sme jej dali na pamiatku niekoľko slovenských mincí. Na ďalší rok pri našej ceste do Mexika sme opäť zavítali do tej istej reštaurácie, sadli sme si k stolu a objednali sme si jedlo u čašníka, ktorý obsluhoval v tej časti. Zrazu pribehla k nám „naša“ čašníčka spred roka, ktorá nás hneď spoznala a zobrala nás do svojej zóny, aby nás mohla obslúžiť opäť ona.

Prednedávnom ste si z Havířova doviezli ďalšie ocenenie z festivalu Miniteatro. Čo vlastne takéto ceny pre vás znamenajú?
V prvom rade sú to krásne spomienky na festivaly, keď si po rokoch prezerám ocenenia. Najviac si vážim vždy ocenenie diváka – jeho potlesk po každom predstavení.

Máte nejaký sen, ktorý sa vám ešte nepodarilo naplniť?
Tých snov je niekoľko. Urobiť jeden minifestival na našej chalupe. Ďalšie sny sa už asi neuskutočnia, aj keď v kútiku duše ešte neskladám zbrane, a to sú dve neuskutočnené cesty: Japonsko a Austrália.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku