Lenka Griešová bude mať o niekoľko dní 15 rokov. A presne tak dlho žije vo Vlkolínci. Lenka Griešová je prvým dieťaťom UNESCA. Horskú osadu Vlkolínec pre jej pôvodnú ľudovú architektúru zapísali v decembri 1993 do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva.
Drevených chalúp v pastelových farbách sa pod vrchom Sidorovo zachovalo 55. Bolo by ich viac, ale jedna tretina vyhorela počas druhej svetovej vojny. Domy sú takmer rozprávkové, novodobé stavby sa medzi ne nestihli votrieť. Presne to si pred pätnástimi rokmi všimol svet. Vlkolínec sa stal slávnym.
Osada má 28 stálych obyvateľov. A tí majú ťažké srdce na úradníkov a turistov.
Nevítané návštevy
„Zápisom do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva výrazne stúpla návštevnosť Vlkolínca. Domáci do určitej miery stratili pokoj a súkromie,“ povedal Jozef Bašary z oddelenia územného rozvoja Mestského úradu v Ružomberku. Do Vlkolínca prúdia ročne desaťtisíce turistov, v hlavnej sezóne od mája do septembra a počas vianočných sviatkov ho navštívi 40-tisíc ľudí.
„Turisti sa tu správajú ako v skanzene či múzeu. Napríklad ako v Zuberci či Pribiline. Aj tu si pri vstupe kúpia lístok, a potom chcú chodiť po domoch, nazerať do izieb a záhrad. Lenže toto nie je múzeum, my sme živá dedina, my tu žijeme a bývame,“ hnevá sa Grieš na nevítané návštevy. Tie nie sú súčasťou prehliadky chránenej dedinky, návštevníci majú vstup povolený do Roľníckeho domu a ešte niekoľkých objektov.
Starousadlíci sa už len usmievajú nad tým, ako ich turisti dokonca považujú za komparzistov. Nadšene si fotografujú ich bežný život, keď si babka ide nabrať vodu do potoka, alebo keď po ulici kráča starý pán s kosou.
Vlkolínec je súčasť Ružomberka a mesto už má povolenie na výstavbu nového informačného centra a plánuje aj prestavbu obchodu. Objekty budú stáť tam, kde počas Slovenského národného povstania vyhoreli domy.
Nerovnaké príkazy
Zápis do UNESCO neznamená, že by Vlkolínčania automaticky dostávali mimoriadne štátne dotácie, alebo získali iné finančné výhody. Môžu však požiadať ministerstvo kultúry o príspevok v rámci grantového systému Obnov si svoj dom.
„V tomto roku boli z týchto zdrojov opravené tri objekty, dotácia bola okolo 900-tisíc korún a na drobné opravy ako napríklad nátery domov prispieva aj Občianske združenie Vlkolínec z príjmov zo vstupného,“ skonštatoval Jozef Bašary.
Odkedy však majú domáci a chalupári na 140– či 170-ročných drevených domčekoch nápisy Národná kultúrna pamiatka, musia sa vyrovnať s obmedzeniami.
„Keď chcem niečo prerábať, tak je to množstvo vybavovačiek, samé povolenia, samé obmedzenia. Ako keď som na streche chcel meniť plech za šindeľ, lebo ten už bol hrdzavý. Deväť rokov som čakal na povolenie,“ povedal Peter Grieš. „A kým mi povolili opravovať stodolu, tak sa mi načisto rozpadla,“ dodal.
Ako on, ani ďalší nechápu niektoré nariadenia. A hnevá ich, že nie na každého sa prihliada podľa rovnakého metra. Kým jeden si nemôže pri vchode do domčeka postaviť verandu, iný má veľkú terasu na kamenných základoch.
„Ja som neprešiel kolaudáciou, lebo som dal hnedé drevené okná a nie tmavozelené a krížik som mal o štyri milimetre hrubší. A pozrite sa tam: niekto si tu môže postaviť dom v úplne inom štýle,“ ukázal Vlkolínčan na nové zrubové stavby na hornom konci dedinky. Pripomínajú skôr oravské drevenice.