Pán Šuniar od svojich osemnástin celých dvadsaťsedem rokov pracoval v utekáčskych sklárňach. Bol strojníkom na automate na výrobu vianočných ozdôb. Potom sa ocitol v zástupe ľudí, ktorí boli v evidenciách úradu práce. Práve nezvyk na život bez roboty mu vnukol myšlienku oprášiť svoju záľubu z detstva. Teda prácu s drevom. Od roku 2003 začal v tomto fachu aj podnikať.
„Začínal som od nuly. Pracoval som v rámci jedného občianskeho združenia v Kokave nad Rimavicou a vyrábal hračky, ale aj spotrebný tovar,“ spomína. Po troch rokoch sa však združenie rozpadlo. Podobne ako manželstvo pána Šuniara, k čomu sa pridružili zdravotné problémy. Zo šikovného majstra bol razom muž na polovičnom, neskôr plnom invalidnom dôchodku. Trvalo mu mesiace, kým sa z problémov pozviechal.
Na konci minulého roka vstal pán Šuniar z dna a vrátil sa k výrobe hračiek. „Tie som začal vyrábať pre Ústredie ľudovej umeleckej výroby, ale ako ľudový umelec s nimi chodím aj na rôzne festivaly,“ približuje súčasný stav. Svoju garáž za bytom zariadil strojmi a výrobu ekologických drevených hračiek rozbehol naplno. Pracuje však len vtedy, keď má chuť a čas. „Vyhovuje mi, že som sám sebe pánom,“ priznáva. Jeho dielňu opúšťa okolo sedemdesiat druhov hračiek z hrabového, jabloňového, čerešňového, smrekového či slivkového dreva. „Najradšej robím koníky s vozmi, vláčiky s vozňami, ale aj autíčka či zvieratá,“ priznáva.
Plneniu jeho detského sna chodia často do dielne nakúkať aj detváky z okolia. „Dovolím im, aby sa s hračkami aj pohrali a neraz sa stalo aj to, že úžas v ich očiach ma priviedol k tomu, aby som im hračky aj podaroval,“ dodáva. Keby boli jeho dvaja synovia menší, určite by hračkami obsypal aj ich. Ale tí vo veku 23 a 18 rokov už majú celkom iné záľuby.