Netuší, že pred sebou má naozaj nezvyčajných výletníkov. Len pred hodinou vyrazili z Vrbového, aby sa tam obrovským oblúkom zase vrátili. Po trase, ktorá meria 103 kilometrov! Lazová stovka, alebo ako pochod vtipne pomenoval jeho organizátor, LAZ-minute, má však od turistiky ďaleko. Rezké tempo, ktoré sme po štarte nasadili, dlho nevydržalo.
Marián Trusik, ktorý nám spočiatku robil sprievod, preto naznačil, že ak chce mať slušný čas, musí sa od nás odtrhnúť. Nenamietali sme. Na pochod sme aj tak nešli s ambíciou pokoriť stovku. Zato Majo je už starý harcovník. Počítačový analytik vykročil na stokilometrový pochod už po ôsmy raz, do cieľa sa dostal dvakrát.
Zoči-voči diviakovi
Len čo sme osameli, objaví sa prvá prekážka. Prudké stúpanie do kopca. Keď naň vylezieme, je tu ďalší problém. Kadiaľ pokračovať? Väčšina účastníkov pochodu sú skúsení borci. Vyznajú sa.
My nemáme ani poriadnu mapu, tak blúdime. Viackrát zbehneme na zlú cestu, strácame sa v lesoch, na poliach, v dedinách… Pri ceste na Bradlo zažijeme šok. Vedľa nás sa motá diviak. Našťastie sa zľakne viac ako my a hneď zdupká.
Po 30 kilometroch nás už pália členky, šľachy a lýtka. V Turej Lúke si doprajeme oddych. Po prejdení ďalších pár kilometrov bolesť pominie. Rozchodili sme to, alebo sme iba otupeli?
Nevedno, ale naberáme druhý dych. Šliapali by sme ešte hodinu, no už je neskoro. V nohách máme vyše 40 kilometrov a organizátor pochodu si nás podľa plánu vyzdvihuje na ceste do Vrbového.
Najkrajšia zo všetkých stoviek
Lazová stovka lámala tohto roku všetky rekordy. Vlani na ňu prišlo 33 účastníkov, teraz sa ich nazbieralo 70. Dvaja cyklisti, štyri mladé ženy, jeden pes, dokonca i cudzinci. Pár Čechov a traja Maďari.
Zaujímavá je i veková skladba týchto „turistov“. Najmladší má 17 rokov, najstarší 79. Tých 60–70-ročných je tu asi štvrtina. Človek žasne, s akou ľahkosťou zvládajú náročnú trasu.
„Všetci ju prejdú. Jedine, že by im ruplo v kolene. Robili to celý život, sú na to zvyknutí,“ hovorí o nich organizátor Lazovej stovky Slavo Glesk. Nezabudne dodať, že tohto roku očakáva v cieli aj prvú zástupkyňu nežného pohlavia, manželku Silviu.
„Pustil som ju pod podmienkou, že bude pomalšia ako ja,“ smeje sa. To Silvia, ktorá ako jediná žena dorazila do cieľa, aj dodržala. Sto kilometrov aj s prestávkami prešla za 24 hodín a 10 minút.
Ľudia, ktorí sa radi trápia takýmito pochodmi, si hovoria diaľkoplazci. Slavo s touto kratochvíľou začal asi pred 10 rokmi. Najprv behával, absolvoval asi tridsať maratónov a ultramaratónov. Lákala ho predstava, že Slovensko prejde po svojich.
A tak stále trénuje. Kam sa dá, chodí pešo. Stokilometrových pochodov, ako je ten jeho, zvládol už asi 60. Po vlastných obišiel aj Vysoké Tatry, čo mu zabralo zhruba 18 hodín.
Kraj, kde sa teraz koná Lazová stovka, ho zaujal. Je tu krásne prostredie: kopanice, hrebeň Bielych Karpát, pamätníky SNP, Bradlo so Štefánikovou mohylou, Čachtický hrad, dve priehrady, roviny aj kopce, polia i dediny, asfalt aj lesné cesty, pohostinstvá…
Najkrajší úsek je od Bradla po Vrbovce. Na Slovensku sa dnes pravidelne organizuje šesť stokilometrových pochodov, najznámejšia je asi Trnavská stovka. Slavo je však presvedčený, že žiadny z nich nejde takým pekným krajom, ako ten jeho. Celý pochod si organizuje sám, pomáha mu pritom Stredná odborná škola vo Vrbovom.
V duchu už spriada ďalšie smelé plány. Chcel by pripraviť ultrabeh od Dunaja po Gerlach. Trval by dva týždne. Tri dni by sa bežalo, deň odpočívalo.
„Boli by to vlastne ultrabežecké preteky, aké sa robia inde v Európe, no u nás zatiaľ nie,“ vysvetľuje 35-ročný Bratislavčan, ktorý Lazovú stovku zdolal za 11 hodín a 10 minút. Ako však varuje, nemá byť masovým podujatím. „Je určená vyznávačom náročných diaľkových pochodov. Tým skúsenejším, ktorých nemusíme ratovať,“ zdôrazňuje.
Pre dobrý pocit
Je 19.50 h, keď sa ozve klopanie na okno. Do Vrbového sa vracajú prví účastníci – 39-ročný Ján Pristach a 55-ročný Vladimír Švancár. Vyrazili o piatej ráno, takže stovku zdolali za menej ako 15 hodín i s prestávkami.
Pán Švancár je ostrieľaný horolezec, ktorý v Himalájach vyliezol na osemtisícovú Šiša Pangmu. Za 24 hodín už raz prešiel až 168 kilometrov. Ani teraz nevyzerá unavený. Jeho spoločník si pochvaľuje trasu.
„Je to azda najkrajší pochod u nás,“ tvrdí. Na akciu trénoval od januára. Tohto roku má už v nohách asi 600 kilometrov. Za to, že Lazovú stovku absolvoval tretí raz, dostane od organizátora tričko s logom. Jeho druhovi sa to nepáči. Bol iba dvakrát, takže na tričko nemá nárok.
„Prvý raz som nemohol prísť, bol som v Himalájach,“ ospravedlňuje sa. „Výhovorky. To môže povedať každý,“ doberá si ho Ján Pristach. O hodinu prichádza ich kamarát, ktorý mal po ceste problémy s členkom. O 22.40 h do cieľa dorazí ešte jeden účastník a Jozef Rajchl, známy ako slovenský „Forrest Gump“.
Denne beháva desiatky kilometrov a v minulosti si zabehol i do Číny. Potom sa reťaz príchodov pretrhne. Slavo sa môže uložiť spať. Ďalší účastníci, ktorí v noci čelia ťažkému terénu, prídu až nadránom.
Vyčerpávajúci pochod nakoniec zvládli dvadsiati šiesti. Jedna otázka však zostáva nezodpovedaná. Načo to vlastne robia? Prečo tak trápia sami seba? „Pre dobrý pocit,“ vraví Slavo. „Je to ich životný štýl. Niekto behá, bicykluje, iný sa vyvaľuje na pláži. Pre nich je dobre stráveným časom pochod.“
- Diaľkoplazci – označenie pre skupinu ľudí, ktorí chodia na diaľkové pochody, na Slovensku ich je niekoľko desiatok
- Slovenský superdiaľkoplaz – tvorí ho šesť 100-kilometrových pochodov, ktoré sa u nás konajú každý rok. Ten, kto do roka absolvuje aspoň päť z nich, získa titul Superdiaľkoplaza. Na porovnanie, v Česku je podobných pochodov asi 30 ročne. V Maďarsku sa robia i 200-kilometrové pochody.
- Lazová stovka – od roku 2008 ju pripravuje Slavo Glesk. Trať meria 103 km, prevýšenie 2 650 m, je na nej 292 schodov. Trasa: Vrbové-Košariská-Bradlo-Polianka-Myjava-Vrbovce-Veľká Javorina-Lubina-Višňové-Čachtický hrad-Veľký Plešivec-Vrbové. Účastníci prejdú cez 13 kontrolných bodov. Akcia sa koná začiatkom mája, ale nejde o preteky. Účastníci dostanú diplom.
