„Urobil som bustu podľa portrétov spredu, takto ho najviac poznali. Ako sochár som však potreboval aj fotografie zboku a tie bolo veľmi ťažké nájsť. Keď som študoval rodinný album, zo sto fotografií tam boli len štyri z profilu,“ povedal Sabo, ktorý navrhol aj pamätník obetiam leteckého nešťastia pri maďarskej obci Hejce.
Sabo svoje dielo konfrontoval od začiatku aj s Duchoňovými priateľmi. „Nechal som ich, nech mi do toho kecajú. A aby cítili, že je to ich socha,“ naznačil. Niektorí ju však odmietli. Prekážalo im už len to, že Duchoň bude mať vôbec nejakú bustu. „Vadí to mnohým. Že sa mu príliš skoro stavia pamätník.“
Podobné názory mali aj niektorí oslovení obyvatelia Galanty. Vyčítali mu napríklad spôsob života a jeho krátkosť. „Bol to ťažký alkoholik. Prečo by si zaslúžil mať sochu?“ pýtala sa administratívna pracovníčka Jana Tóthová. Je pravda, že Duchoň po problémoch s pitím zomrel ako 35-ročný.
Podľa sochára aj napriek tomu do mesta patrí. Vraj keď má bronzovú sochu Čumil, prečo byť ju nemal mať Duchoň? Sabo je nakoniec rád, že táto téma je živá a rozprúdila debatu. Len aby sa nestočila politickým smerom.
Primátor Ladislav Maťašovský sochu uvítal. „Uvažovalo sa o pamätnej tabuli, potom z toho zišlo. Bol to chlap, na ktorého sa určite oplatí spomínať.“
Niektorým Maďarom podľa Saba prekáža umiestnenie. Busta Duchoňa bude na Hlavnej ulici, zatiaľ čo hudobný skladateľ a pedagóg Zoltán Kodály zostane ukrytý kdesi v parku. Aj sochár uznal, že sú to nedotiahnuté nuansy, ktorými by sa kultúrne komisie aj v ostatných mestách mali citlivejšie zaoberať. „Je zle, keď slovenské a maďarské strany útočia na seba cez kultúru. Pritom práve úcta k cudzej kultúre je veľkosťou národa.“ Busta Duchoňa na rozdiel od viacerých sôch v Komárne národnostné vášne zatiaľ nerozprúdila.