Filmári skontaktovali správcu Mestského múzea v Želiezovciach Pavla Polku. Vraj by mohlo ísť o amulet, ktorý stratili Indiáni na svojej strastiplnej ceste. „Existujú dokumenty o tom, že Španieli počas druhej protišpanielskej vzbury v Peru prepravili malú skupinu vzbúrencov loďou do Španielska a neskôr do Benátok.“ Väzňov neskôr prepustili a tí sa vydali na sever. „Sú matričné záznamy o tom, že sa pohybovali po Uhorsku. Jeden je v Banskej Štiavnici a jeden v Levoči. Určite vtedy pôsobili na ľudí veľmi nezvyčajne. Stopa sa však stráca niekde na pohraničí Slovenska a Poľska,“ dodal Polka.
Prípravu filmu na základe takýchto podkladov potvrdil aj jeho scenárista Branislav Hronec. „Mám pocit, že ten kameň s tým súvisí. Je zaujímavé, že sa našiel práve tam, možno to bola nejaká významná križovatka.“ Hronec k filmu stále zbiera materiál. Bude sa vyrábať zrejme v spolupráci s ostatnými krajinami, cez ktoré Indiáni putovali.
Riaditeľ banskoštiavnickej pobočky Štátneho archívu Mikuláš Čelko sa síce so záznamom o Peruáncoch nestretol, no podľa neho predsa len existujú nitky spájajúce Južnú Ameriku so strednou Európou. „Koncom 18. storočia pôsobil v Banskej Štiavnici etnológ a jezuita František Eder. Vycestoval do Peru a mapoval tam život Indiánov kmeňa Mojos.“ Eder sa snažil divo žijúcich ľudí naučiť obrábať pôdu, chovať dobytok a takmer ho to stálo život.
Zaujímavé je zistenie, že aj on sa vrátil do Európy ako väzeň na vojenskej lodi. Keď v roku 1764 španielska vláda zakázala rehoľu jezuitov, misionárov označili za zločincov a odvádzali ich do Európy. Eder zhrnul svoje poznatky v roku 1772 do rukopisu. Upadol by do zabudnutia, nebyť bolívijského historika Josepa Bernadasa, ktorý začal po tomto diele znovu pátrať v 80. rokoch 20. storočia, aby ho po 200 rokoch vydal. Podľa neho verne a pravdivo opisovalo život pôvodných obyvateľov.
Čelko pripomenul ešte jednu udalosť, a to Svetový kongres hutníkov z roku 1786 v Sklených Tepliciach. „Bolo to prvé oficiálne stretnutie slobodomurárov v tomto regióne a predstavili tu po prvýkrát metódu nepriamej amalgamácie,“ uviedol. Táto metóda znamenala rozvoj vedy, chémie a hutníctva a prišiel sa na ňu pozrieť aj Don Fausto de Elhuyar, generálny riaditeľ baní v Mexiku. Možno práve on priniesol nejaké vzácne predmety, ale to je skôr špekulácia.
Na zvýšenie záujmu o maličké múzeum v Želiezovciach to však stačí. Jeho správca Pavol Polka na stenu zavesil aspoň fotografiu kameňa. „Ľudia sa na to pýtajú, sú zvedaví, aké to mohlo mať súvislosti so Slovenskom.“
Skutočný kameň drží v rukách René Lacko zo Šalova a stále verí, že ho výdatne speňaží. Obehol nejaké starožitníctva, zatiaľ bez úspechu. Jedno navštívil aj v Štúrove. „Povedali mi, že je to niečo vzácne, asi niečo mayské. Vraveli tiež, že keď niečo nájdem, mám to vrátiť štátu a nemôžem rátať s nejakými peniazmi. Ale ja si to nechám u seba.“
Do redakcie medzitým zavolala pani, ktorá vraj našla podobný kameň na povale, i keď s inou rytinou. Podľa nej ide o suvenír, ktorý vyrobil sochár Michel Beray vo francúzskom meste Cordes sur Ciel a stál nanajvýš jeden frank. Meno si neželala zverejniť.
Odborníci, ktorí si prezreli aspoň fotografie kameňa, naďalej pochybujú o jeho skutočnej hodnote, vrátane archeológa Karola Pietu. „Takéto bubliny patria k našej práci. V každom človeku je silná túžba po objavovaní. Či je to vedec, alebo laik, každý chce byť pri veľkom objave.“ Ten sa však dá podľa neho dosiahnuť jedine tvrdou a usilovnou prácou.