Ako sa mladík z Čiech dostane do malej dediny na stredné Slovensko?
V roku 1980 som začal študovať dopravnú priemyslovku v Plzni a v roku 1983, keď zavreli Čiernohronskú železničku, sa objavili prvé inzeráty vo vtedajšom časopise Železničiar, ktoré pozývali v lete na brigádu na jej záchranu. Prišiel som sem na prvý tábor ešte ako stredoškolák, potom som chodil každý rok. Neskôr vznikla organizácia Strom života, kde sme sa stretávali aj mimo letného obdobia, robili sme kurzy, školenia a pracovali sme ako inštruktori. Tak sa mi to zapáčilo, že som tu už zostal. Išiel som študovať do Žiliny na vysokú školu dopravnú, v tom čase jedinú v republike, takže to bolo zase bližšie, a po škole som sa tu aj zamestnal.
Aké sú vaše spomienky na železničku z obdobia, keď ste na Čierny Balog prišli a bojovalo sa o jej záchranu?
Bohužiaľ som ju už nezažil v pravidelnej prevádzke, na to som bol príliš mladý. Ale tí, ktorí sem chodili predo mnou a začali organizovať tábory, si pamätali ešte aj prevádzku pri preprave dreva, takže sme od nich mali všetko takpovediac z prvej ruky. Vždy nám rozprávali o úžasnom ekologickom a tichučkom spôsobe dopravy, takže nás to, samozrejme, veľmi chytilo a mrzelo, že to nejde. Začiatky boli veľmi ťažké, pretože lesníkom uznesenie prikazovalo železnicu zrušiť. Boli to štátni zamestnanci, ktorí, samozrejme, plnili príkazy zhora, takže sme museli o železničku doslova bojovať. Boli chvíle, keď sme zakopávali koľajnice a výhybky, aby sa vôbec zachránili. Postupom času sa však ich pohľad na nás zmenil. Zo začiatku nás brali ako rojkov, ale keď sme ukazovali z roka na rok viac a viac práce a bezplatnej práce, proti ktorej sa nedá bojovať, začali si nás vážiť a dnes s mnohými z nich spolupracujeme a je to už úplne iný vzťah. Vždy som mal veľmi rád techniku, najmä železnicu a prírodu. Takže ich prepojenie v lesnej železnici je pre mňa ideálne. Príroda plus technika. To bol hlavný dôvod a, samozrejme, „za boľševika“ sa inak veľmi realizovať nedalo. Stretlo sa tu veľa kvalitných a šikovných ľudí, ktorí by sa inak nespoznali. V súčasnosti majú mladí ľudia oveľa viac možností, väčšinou sú v zahraničí alebo majú svoje firmy popri štúdiu. Dnes by sa to už asi ani nedalo zopakovať. Bola paradoxne výhoda predchádzajúceho neslobodného obdobia, že sme sa tu stretli a vytvorili svoj ostrovček pozitívnych deviácií.
V roku 1992 sa prevádzka železnice obnovila a vy ste sa stali jej riaditeľom. Čo všetko sa muselo udiať, zmeniť a vybaviť, aby sa to stalo?
Dlhé roky sa organizovali tábory na záchranu železničky. My ako mladá generácia po roku 1989 sme mali väčšiu snahu zviditeľniť sa. Podarilo sa nám železničku vrátiť do prevádzky a začať ju prezentovať už ako živú. Nielen ju len do nekonečna obnovovať a opravovať, ale ponúkať ako atrakciu pre turistov. Prevádzku a údržbu dráhových vozidiel som aj vyštudoval, takže mi to bolo najbližšie. S tým súviselo, samozrejme, veľa legislatívnych krokov. Keď si dnes uvedomím, do čoho všetkého som sa v tých dvadsiatich piatich rokoch bezhlavo pustil. Ale asi to inak nejde. Asi človek musí byť taký mladý, aby mal tú odvahu. Nič pre nás nebol problém. Niečo nám zakázali, tak sme to vybavili cez niekoho iného. Postupne sme všetko preskákali, ale trvá to dodnes. Legislatíva prevádzkovania takýchto železníc je veľmi zložitá a stále sa komplikuje. Bojujeme s ňou stále, ale myslím, že úspešne. Vždy sa nájde nejaký kompromis, nejaká spriaznená duša na ministerstve, ktorá nám pomôže.
Brigádovali ste ešte v Československu, riaditeľom ste sa stali v období, keď sa naše republiky delili, roky žijete a pracujete na Slovensku. Sú ešte niekedy chvíle, pri ktorých si uvedomíte, že žijete v zahraničí?
Uvedomujem si to dennodenne a asi to tak aj zostane, pretože vtedy ste sa cez noc stali cudzincom vo vlastnej krajine. Ten problém tu bol a je, aj keď teraz je situácia výrazne lepšia než v deväťdesiatych rokoch, už to nikomu neprekáža. Boli však časy, keď to ľuďom prekážalo veľmi. Mal som s tým problémy. Nerád spomínam na obdobie delenia štátu. Bola to veľmi ťažká doba. Musel som si vybaviť cudzinecký pas, zo začiatku som bol na Slovensku v podstate cudzincom. Ale z pohľadu dvadsaťročného odstupu iná cesta nebola a je dobre, že sme sa rozdelili a hlavne pokojným spôsobom. Dnes sa žiadne väčšie kultúrne podujatie na Slovensku nezaobíde bez českých umelcov a naopak. Nakoniec je to dobré, ale jednoduché to nebolo. Keď sa ma spýtajú, komu fandím v hokeji, odpovedám som Čech, tak Čechom, to jasné.
Ako vyzerá bežný deň riaditeľa Čiernohronskej železničky?
Je veľký rozdiel medzi letnou a zimnou sezónou. V lete máme každodennú prevádzku, jadro mojej práce sa teda točí okolo toho. Starám sa o to, aby všetko fungovalo, aby na všetkých vlakoch bol dostatok ľudí. Nemáme zamestnancov, máme iba dobrovoľníkov, to znamená, že sa všetko musí zorganizovať dopredu, aby to fungovalo. V lete nie je veľa času na koncepčné veci, je to skutočne operatívne. Veľmi často aj jazdím priamo na mašinke ako rušňovodič. V prvom rade ma to baví, a ani nemám zamestnancov. Veľká výhoda je, že v podstate čokoľvek na tejto železničke si viem urobiť sám. V zime je to úplne odlišná situácia. Vláčiky väčšinou stoja, chodia iba raz do týždňa, raz do mesiaca, takže zostáva čas na úradnícku prácu. Zima je za stolom, leto je vonku, v teréne.
Pri prevádzke trate od začiatku pomáhali a ešte stále pomáhajú dobrovoľníci. V čom podľa vás spočíva tajomstvo viac ako tridsaťročného dobrovoľníckeho projektu?
Je to neuveriteľné a úžasné. Považujem za niečo absolútne výnimočné, že nadšenie z ľudí neopadlo. Súčasní dobrovoľníci predstavujú tretiu, možno už štvrtú generáciu. Prichádzajú stále ďalší a ďalší, ťahá ich to. Určite je to samotná lesná železnica. To nemôže byť v ničom inom. Ide o niečo také romantické a pekné, že to ľudí priťahuje. Duch dobrovoľníkov tu stále je a veľmi sa snažíme, aby mali svoje zázemie. Síce im neplatíme, ale musia vedieť, že za prácu dostanú pochvalu, tričko, jednoducho, že sú tu vítaní. Nepoznám podobný projekt v Československu, ktorý by tak dlho vydržal a fungoval iba na dobrovoľníkoch.
Pomáha vám niekto s úhradou nákladov na prevádzku alebo si všetko platíte sami?
Pre verejné inštitúcie sme niečo nepolapiteľné. Sme organizácia, ktorá si sama na seba zarába, nikto nás nedotuje, takže máme ohromnú slobodu. Ale pre každého štátneho úradníka je to hrôza. Znamená to, že nám nemôže rozkazovať. Finančne je to ťažké. Nikto nám neprispieva na pravidelnú prevádzku, všetko si musíme sami zarobiť alebo získať od sponzorov, reklamných partnerov. Darí sa nám však získavať od štátnych orgánov podporné granty. Dostaneme peniaze napríklad na výrobu propagačných materiálov alebo ministerstvo prispeje na konkrétnu lokomotívu. Ale nie je to nijaké systémové financovanie. Všetko si musíme hradiť sami. Podporné príspevky sú vždy presne účelovo viazané. Ide o jednorazovú pomoc.
Iba málo ľudí vie, že Čiernohronská železnička zohrala významnú úlohu v SNP. Film a televízia sú však masovými médiami. Zviditeľnili vás filmy ako Nevera po slovensky alebo Pokoj v duši?
Zastavím sa pri Povstaní. Dnes už takpovediac vyšumelo, ale tu je ešte stále veľa, veľa ľudí, ktorí si pamätajú vojnu a Povstanie ako nešťastnú časť svojho života. Väčšina rodín žijúcich v Balogu mala niekoho v Povstaní, takže je to ešte stále živá téma. My sa to snažíme aj tak propagovať. Pred dvoma rokmi počas osláv výročia tu bola veľká sláva a dalo sa cítiť, že medzi ľuďmi je to ešte stále živé. U mladšej generácie už ten vzťah nie je taký, ale u nich zase rezonujú práve filmy. Nevera po slovensky je jeden z najúžasnejších filmov na vykreslenie slovenskej nátury, veľa ľudí ho pozná a, samozrejme, si k nemu priraďuje aj železničku. Mnohí návštevníci sa nás pýtajú, kde sa to natáčalo a podobne. A Pokoj v duši je už úplnou „libůstkou“. Scenár napísal rodák z Balogu, ktorý miestnych dokonale pozná, takže sa mu podarilo vo vyše hodinovom filme ukázať úplne presne všetky typy tunajších pováh. Keď film premietal ako predpremiéru Baločanom v rámci poďakovania za pomoc pri natáčaní, tak sa zo začiatku veľmi smiali a pokrikovali, to je ten a to onen, ale potom im stuhol úsmev a na konci veľmi nadšení neboli. Sú tam totiž vykreslení veľmi írečito, no takí aj sú. Ja som za Pokoj v duši vďačný. Bol to pre nás úžasný zážitok a, samozrejme, fantastická propagácia.
Organizujete rôzne podujatia a sprievodné akcie. Sú medzi nimi také, ktoré sa stali už tradičnými?
Sú dve alebo tri úplne tradičné akcie. Otvorenie sezóny, prvého mája, ktoré bude už dvadsiaty tretí rok. Od roku 2002 je to aj deň stromu, ten neorganizujeme priamo my, ale lesníci v skanzene vo Vydrovskej doline. V zime bývajú fašiangy, fašiangový festival, na ktorom železnička väčšinou účinkuje. A cez leto sa robievali v päťročných intervaloch a pravdepodobne sa aj budú robiť oslavy SNP. Existuje kalendár našich tradičných podujatí. Organizovali sme aj ukončenie sezóny, ale to sa stále posúva, takže je už také vlažnejšie.
A čo plány do budúcnosti? Prezradíte nejaké?
Máme veľkú ambíciu, aby železnička slúžila celoročne. Naším najväčším problémom je, že fungujeme štyri, päť mesiacov v roku, z toho je máj, jún na nule, pretože školské výlety, samozrejme, nemajú toľko peňazí, a dva mesiace idú do plusu. Keď niečo zarobíme, tak cez prázdniny, a dva mesiace sú veľmi málo, aby sme tých zvyšných desať vyžili. Chceli by sme sa vrátiť k doprave dreva, na tom sa snažíme dohodnúť s lesmi. A potom sa snažíme vybudovať železničku aspoň po celom Čiernom Balogu a používať ju ako takú MHD. Vozili by sme deti do školy a k tomu tety do kostola, chlapov na futbal. To je však závislé od pravidelných dotácií. Budeme sa musieť tiež dohodnúť s autobusovou dopravou, aby niektoré autobusy v prospech železničky nechodili. Bude to ešte dlhé rokovanie, ale zdá sa, že snaha je. Nám by to umožnilo mať tu dvoch, troch ľudí trvalo, a teda by železnička mohla žiť celý rok, lebo to nie je ako kúpalisko, že na jeseň zamknete a na jar znovu prídete a otvoríte.