Sú na nerozoznanie od prútených, precízne prepracované a vidno za nimi kus kumštu i srdca. V predveľkonočnom období mení staré noviny na zajace, sliepky či veľkonočné venčeky.
Zatiaľ, čo sa iní prečítaných novín zbavujú, ona je vďačná za každý kus. Nosia jej ich susedia aj celá rodina. „Ak idem hocikde a vidím noviny, slušne sa opýtam, či si ich môžem vziať. Mnohí sa na mňa prekvapene pozerajú, na čo mi to je. Keď im to poviem, čudujú sa, že sa z nich dá pliesť. Novinový papier je poddajnejší ako prútie, lepšie sa s ním pracuje a nakoniec, je to predsa len niečo nové a iné,“ hovorí štyridsiatnička Lýdia o svojej nevšednej záľube.
Pleteniu z novinového papiera sa venuje tri roky. Začínala venčekmi a košíkmi, po čase sa začala púšťať do zložitejších vecí. Kvety, ovocie, zvieratká, stromčeky, zvonce, snehuliaky, anjeli. Obdarúva nimi blízkych, priateľov i známych. „Robím to pre radosť a veľmi ma to baví. O to viac, keď vidím, že môj darček niekoho poteší. Každý nový nápad, s ktorým niekto za mnou príde, je pre mňa výzvou,“ dodáva.
Pred časom uplietla sovy, ktoré majú v školskom logu, pre základnú školu v susednom Župkove, ba aj župkovský obecný erb. „Išli na návštevu do družobnej obce v Srbsku a chceli im darovať niečo, čo bude symbolizovať školu aj obec. Ani som netušila, že sa raz moja práca dostane dokonca aj do zahraničia,“ usmieva sa a ruky sa jej pri pletení len tak mihajú.
Svoje skúsenosti odovzdáva v rámci tvorivých dielní aj deťom v školách v blízkom okolí. „Veľmi ma potešilo, keď dievčatá zo župkovskej školy uplietli výrobky, ktoré potom predávali na benefičnom podujatí a výťažok išiel pre ich dvoch onkologicky chorých spolužiakov. Naozaj ma to dojalo a utvrdilo v tom, že všetko, čo robíte s láskou a pre radosť iných, robí svet krajším,“ vyznáva sa.
Netradičnej záľube venuje každú chvíľu voľného času. Noviny strihá na úhľadné pásiky, šúľa z nich paličky, potom z nich pletie a nakoniec hotový výrobok namaľuje a ozdobí. „Pravda je najlepšia na vodiace paličky, ktoré sú z nej najpevnejšie a dobre držia tvar. Iné noviny sú o niečo mäkkšie, s tými sa zase lepšie vypletá,“ vysveľuje a s pobavením dodáva, že si noviny nevyberá podľa obsahu.
Každý výrobok je originál. Ani jeden zajac alebo sliepka, ktoré práve vyrába, nie sú rovnaké. Líšia sa sklonom ucha, farbou mašličky, klobúka či očí. „Asi ani nedokážem vyrobiť dva úplne rovnaké výrobky, to by ma nebavilo. Tu sa nedá v podstate pokaziť nič, ak sa niečo nepodarí, aspoň vidno, že je to ručná práca a nie strojová výroba,“ pokračuje. Jedného zajaca urobí za zhruba štyri hodiny a spotrebuje na to 160 až 170 ušúľaných noviných paličiek.
Lýdia priznáva, že v mladosti k ručným prácam nemala vôbec blízky vzťah. V tínedžerskom veku bol jej doménou šport, venovala sa atletike a dokonca hrala aj ženský futbal. Až keď sa vydala a narodilo sa jej prvé dieťa, začalo ju to k ručným prácam priťahovať. Už roky zdobí veľkonočné vajíčka, okrem maľovania olejovými farbami aj zaujímavou metódou lepenia farebných nití, ktorá si vyžaduje veľkú trpezlivosť, lebo nitky na lepivom podklade tvaruje do ornamentov špáradlom. Aj tento svoj kumšt odovzdáva mladším.
K pleteniu z novinového papiera sa dostala náhodou, keď niečo podobné videla v televízii. Do hlbších tajov ju potom zasvätila kamarátka. Ostatné už zostalo na jej trpezlivosti, šikovnosti i predstavivosti. Od jednoduchších výrobkov prechádza stále k náročnejším. Na veľkonočnej výstave v Hrabičove, ktorú otvoria túto sobotu, predstaví svoje zatiaľ najrozmernejšie dielko. Postavičky gazdu Alfréda a gazdinej Filomény.