Aktivisti na pôde rezortu odprezentovali iniciatívu a históriu projektu budúceho Národného parku (NP) Podunajsko. Podľa Miroslava Dragúna z Inštitútu pre rozvoj Bratislavského kraja ukázali, že celý proces vyhlásenia NP sa dá zvládnuť v priebehu dvoch až troch rokov. „My ako iniciatíva v spolupráci so samosprávnym krajom komunikujeme s dotknutými obcami, záujmovými skupinami ako sú poľovníci, lesníci, rybári a snažíme sa pripraviť predbežnú dohodu a dospieť k zhode, aby nenastal problém pri procese posudzovania,“ uviedol Dragún.
Podľa hovorcu envirorezortu Tomáša Ferenčáka považuje ministerstvo tretí sektor za prirodzeného spojenca, s ktorým sa pravidelne stretáva. „Keďže išlo o jedno z mnohých stretnutí a ani medzi odborníkmi v ochranárskej obci nepanuje jednoznačný názor na riešenie, je predčasné dnešnú diskusiu komentovať. Za rezort možno povedať, že ministerstvo preferuje komplexný prístup k ochrane prírody na Slovensku a rado by túto tému vnímalo v odbornej rovine a v kontexte všetkých chránených území u nás,“ dodal Ferenčák.
Aktivisti žiadali o stretnutie na pôde ministerstva už trištvrte roka. Pôvodne chceli, aby minister vyhlásil národný park počas nášho predsedníctva v Rade EÚ. Nestalo sa tak a konkrétny časový harmonogram alebo kroky nevzišli ani z tohto stretnutia. „Sme zvedaví, ako to bude ďalej pokračovať. Mrzí nás, že sa nám nepodarilo dohodnúť na nejakej trvalej pracovnej skupine, ktorá to bude riešiť, ale že si budeme posielať materiály a podklady ad hoc. Ale to nevidím ako systematickú prácu,“ dodal Dragún.
Dlhá cesta
Ochranári sa o vytvorenie Národného parku Podunajsko snažia už od roku 1986. Už v návrhu, ktorý o rok neskôr zaslali vtedajšej vláde uviedli nutnosť veľkoplošnej ochrany jedinečnej dunajskej krajiny. Za uplynulých tridsať rokov sa charakter krajiny zmenil. Do jeho podoby zasiahla najmä výstavba vodného diela Gabčíkovo. Podľa enviromentalistu Andreja Kovárika si jednotlivé časti územia napriek tomuto výraznému zásahu do prostredia zachovali svoje kvality a pomerne jednoduchými opatreniami je možné na niektorých miestach stav biotopov zlepšiť.
Národný park Podunajsko by podľa návrhu ochranárov na ploche vyše 8-tisíc hektárov siahal od Vysokej na Morave až po Dunajské luhy. Niektoré časti územia majú už dnes istý štatút ochrany v podobe Chránenej krajinnej oblasti alebo napríklad Chráneného areálu, ako to je v prípade ostrova Sihoť, ktorý je zároveň zásobárňou pitnej vody pre Bratislavu. Vyhlásenie za národný park by podľa enviromantalistu Andreja Kovárika prinieslo istú reštrukturalizáciu, ktorá by znamenala skvalitnenie manažmentu tohto územia a zlepšeniu stavu biotopu.
Jedinečný biotop
V prípade Podunajska hovoríme o jedinečnom biotope, kde žije celá škála rastlín a živočíchov. „Druhové zloženie je v týchto lužných lesoch unikátne a veľmi vzácne, pretože nielen v Európe sa tohto typu lesa zachovalo naozaj už iba veľmi málo,“ uviedol Kovárik. Hodnota biotopov je podľa enviromentalistu v celom rastlinnom spoločenstve. To je charakteristické svojím typickým druhovým zložením. „Vrbovo-topoľové, prípadne dubovo-brestovo-jaseňové lesy poskytujú životný priestor pre mnohé vzácne a ohrozené druhy rastlín a živočíchov od najmenších ako hraboš severský panónsky až po tie najväčšie vrcholové predátory ako orliak morský, ktorý v tomto prostredí hniezdi,“ dodal odborník.
Národný park Podunajsko by bol spojený s prihraničnými národnými parkmi v Česku, Maďarsku a Rakúsku. V susedných krajinách sa na toku Dunaja nachádza niekoľko národných parkov – rakúsky Donau-Auen, maďarské Dunaj – Ipeľ a Dunaj – Dráva a české Podyjí.