Rodák z Očovských lazov sedí v obývačke rodinného domu v Starej Hute v okrese Detva, v ktorom žije s rodinou už niekoľko rokov. Všade navôkol sú obrazy a výrobky z dreva. Vyrezal ich on sám, pritom ešte v čase, keď sa do obce s vyše tristo obyvateľmi neďaleko Detvy sťahoval, netušil, že stružlikanie sa stane súčasťou jeho života. K tejto práci a záľube zároveň ho priviedli veľmi kľukaté cesty.
„Ako vyučený strojný zámočník som pracoval v poľnohospodárskom družstve v Očovej. Zmena v mojom živote nastala po presťahovaní sa do Zvolenskej Slatiny, kde som chcel prevádzkovať mäsiarstvo. Prišiel som pritom o peniaze, zadlžil sa a predajňu s mäsom som ani neotvoril. Tak som ako živnostník skúšal opravovať stroje, chodil som po brigádach a snažil sa vracať dlh a živiť rodinu. S manželkou sme sa dostali aj do Rakúska, kde sme pracovali ako robotníci v safari parku. Strávili sme tam dva roky,“ približuje svoju minulosť Šufliarsky.
Rok 1999 bol v jeho živote zlomovým. Cestou do kostola vo Zvolenskej Slatine skolaboval a lekári zistili, že prekonal mozgovú príhodu. V ďalších rokoch sa to zopakovalo ešte trikrát. Posledná ho postihla v roku 2007. Po mozgových príhodách mu tŕpli ruky a lekárka mu odporučila, aby začal s rukami cvičiť. Vtedy si povedal, že ak má cvičiť, bude to robiť v dielni s nožíkom v ruke. A začal vyrezávať. Najskôr skúšal kríže, potom aj iné predmety. Od drevených figúrok cez plastiky, obrazy, drevené hračky, misky, tácky, betlehemy, dokonca aj plastiky z parožia. Z človeka, ktorý prežil v živote veľa trápenia a kvárili ho choroby, sa stával rezbár, ktorý si postupne vyslúžil uznanie.
Prvý výrobok Ondreja Šufliarskeho sa datuje do roku 2008, odvtedy ich už vyrobil stovky. Niektoré pre radosť, no väčšinu na predaj a na zlepšenie rodinného rozpočtu. „Chodím po jarmokoch po celom Slovensku či po rôznych prezentáciách a výstavách. Moje diela už boli na výstavách v Bratislave, na zámku vo Vígľaši, v Banskej Bystrici, vo Fiľakove, ale aj v Maďarsku a Srbsku,“ hovorí rezbár.
Nedávno Šufliarsky dokončil plastiku Vígľašského zámku, ktorá bude ozdobou tejto nedávno zreštaurovanej pamiatky. Na chodbe má uloženú veľkú drevorezbu Poslednej večere, ktorá ešte nemá majiteľa. V blízkej budúcnosti bude pracovať na rozmerovo väčšom diele. Bude ním fujarista v životnej veľkosti, ktorého si objednali v Detve. Keď Ondrej Šufliarsky rozpráva o rezbárčine, žiaria mu oči a priznáva, že z terapie na „rozbehanie“ rúk sa stala najlepšia terapia pre jeho psychiku.
„V rezbárčine som sa našiel, stala sa mojou oázou pokoja. Zároveň som rád, že robím niečo zmysluplné, niečo, čo sa ľuďom páči, a zároveň niečo, čo po mne zostane. Rezbárčina sa stala zmyslom môjho života,“ dodal Šufliarsky.