Veselá hudba a roztopašné tance, vo vzduchu voňajú čerstvé párky a cukrová vata. Celá lúka je plná detí, ich kriku a smiechu. Občas sa ozve z mikrofónu pokyn usporiadateľa, ale je to len pozvánka do ďalšej zábavy a deti sa do nej vrhajú s nadšením. Na kopci nad Železnou studničkou oslavujú Deň detí na Kačíne.
V Bratislave je veľa škôl, ale hádam len jedna má takú dlhú históriu a funguje dodnes. Osemdesiatka je pekný vek aj na školu. A tá, o ktorej hovoríme, je ešte v niečom iná. Poznali ju všetci, Kedysi žili zatvorení za vysokými múrmi a ich školu ľudia volali „U mrzáčkov“. ale jej žiakov stretol na ulici málokto.
Dnes ich na výlete neodradí ani dážď, na nepohodu sú zvyknutí a po daždi preda vždy vyjde slnko. „Mama, pozri, koľko mám peňazí!“ ukazuje dievča plné vrecká miestnej meny – kačiňáky, ktoré získalo za svoju šikovnosť v súťažiach. „Ty si v balíku! S tebou sa budem kamarátiť,“ žartuje mama a o chvíľu sa už točí v tanečnom kole uprostred lúky. Inak podáva skôr športové výkony. Ako keď im v petržalskom paneláku nefungovali naraz oba výťahy a ona musela s dcérkou zvládnuť dvanásť poschodí dole a potom zas hore. S invalidným vozíkom.
Drží sa hesla: čo vás nezabije, to vás posilní. Nechce nikoho o nič prosiť, ale ak je opatrovateľský príspevok za fyzicky aj psychicky namáhavú prácu menší ako minimálna mzda, o sociálnom štáte si myslí svoje. Byť na niekoho odkázaný je to najhoršie aj pre zdravého.
Ani plavec nie je ryba
Jadranka Marič sa narodila s lámavosťou kostí a v 19 rokoch má za sebou 16 operácií. Ale aj medaily za pretekárske plávanie. Je niekoľkonásobnou majsterkou Slovenska, zlato si vybojovala aj v medzinárodnej konkurencii v Maďarsku a v Česku. Pláva všetky štyri plavecké štýly – motýľ, znak, prsia, kraul – na 50, 100, 200 aj na 400 metrov. A „doplávala“ na preteky až do Anglicka a do Indie.
Foto: Marianna Handzová
Jadranka pozná vo svojej škole každý kút, veď tam chodí od prípravného ročníka a už je tretiačka na gymnáziu. Spojená škola má svoju škôlku, základnú školu aj gymnázium a obchodnú akadémiu s dvojročným aj štvorročným maturitným odborom. „.Keď sme s mamou hľadali pre mňa školu, v Petržalke nám povedali, že nebudú predsa kvôli jednému decku stavať rampu alebo koľajničky, aby sa na nich 350 iných detí zabilo. Všade povedali jasné nie, a to sme obišli asi všetky školy v mieste bydliska,“ spomína Jadranka. Takže zostala Mokrohájska, kde majú pre vozičkárov rampy aj výťahy a bezbariérový prístup je tam samozrejmosťou.
„Neraz počúvam, aký mám ťažký život. Neviem, či je ťažký. Viem, že ho mám iný. Keby Jadranka bola zdravá, určite by som riešila iné veci, ale nezažila by som toľko zaujímavého a nestretla toľko hodnotných priateľov. Spoločnosť má pred sebou ešte ďalekú cestu, kým si uvedomí, že títo ľudia sú prínosom práve tým, že sú iní. Ale je skvelé, že sa nájde toľko ľudí ochotných pomáhať a zorganizovať napríklad takúto skvelú akciu,“ hovorí Jadrankina mama Katarína.
Práve na Mokrohájskej sa z Jadranky stala úspešná športovkyňa. „Cez víkendy mali v bazéne vyhradené hodiny pre rodičov s deťmi a mama ma tam vodila kvôli rehabilitácii. Všimli si ma trénerky zo športového klubu a prehuplo sa to do vrcholového športu.“
Štyrikrát v týždni dvojfázový tréning, ráno aj večer 1,5 – 2 hodiny, medzitým škola, domáce úlohy. Dá sa to zvládať? „Pomerne áno, ani vysvedčenie nebude extra katastrofa, maximálne dve trojky.“ Ako vidí svoju budúcnosť rok pred maturitou? „To je dobrá otázka, lebo sama netuším. Láka ma medicína, záchranárstvo. Mám síce 16-krát zlomené nohy a v nich titánové tyče, aby kosti držali pokope, ale sú ľudia, ktorí sú na tom aj horšie ako ja!“ Ale v športe má svoje méty jasné: najbližšia paralympiáda je v roku 2020 v Tokiu.
Lenže ani vrcholová plavkyňa nie je ryba a väčšinu času trávi na súši. Ako sa žije mladému dievčaťu na vozíčku? „Dosť na prd!“ skonštatuje Jadranka. Schody, obrubníky, výmole na cestách. A ďalšie bariéry v hlavách ľudí. Lenže dnes sa na Kačíne zabávajú spolu všetci – zdraví aj chorí, mladí aj starší, deti v kočíku aj na vozíku. A podobne je to aj v škole.
Priateľská škola – úspešní žiaci
„Všade okolo nás žijú ľudia s hendikepom spolu so zdravými a v škole chceme vytvoriť prirodzené prostredie. Už desať rokov máme projekt opačnej inklúzie, prijímame fyzicky zdravé deti medzi hendikepované. Momentálne máme asi 20 percent žiakov, ktorí nemajú žiadne zdravotné znevýhodnenie. Prináša to fantastický efekt pre obe strany,“ hovorí Andrej Lackovič, riaditeľ školy.
Mnohým deťom, ktoré síce nemajú diagnostikovaný žiadny zdravotný problém, sa lepšie žije v menšom kolektíve. V triede, kde je na prvom stupni najviac 8, na 2. stupni najviac 10 a na strednej maximálne 12 žiakov, je individuálny prístup samozrejmý. Ale nie je to len vďaka počtu detí v triedach. Kto pracuje s ľuďmi, ktorí potrebujú pomoc viac než iní, vníma svoju prácu ako poslanie. Pocit bezpečia a priateľská atmosféra sa nedajú nahradiť žiadnou jednotkou. Ocenia to napríklad deti, ktoré sú uzavretejšie alebo inde zažili šikanovanie či prílišný tlak zo strany učiteľov a spolužiakov. Na Mokrohájskej sú na individuálne potreby a inakosť zvyknutí a nikomu neprekáža.
Absolventi obchodnej akadémie sa dobre uplatnia v účtovníctve, obchode, službách, cestovnom ruchu, gymnazisti ďalej študujú na vysokých školách. "Napriek zdravotnému hendikepu sa dokážu dobre uplatniť. Viacerí sú úspešní v IT sektore, aj na vysokej pozícii. Bývalým žiakom školy bol aj hovorca ministra zdravotníctva ČR, šéf legislatívneho odboru prezidentskej kancelárie, ale aj mnohí úspešní športovci, ako Veronika Vadovičová, majsterka Európy aj sveta v športovej streľbe a úspešná paralympionička.
Ani Jadranka by svoju školu nemenila. Keď jej to mama pred časom navrhla, reagovala jednoznačne: v žiadnom prípade! Nielen kvôli tomu, že je uspôsobená pre vozičkárov, ale aj pre jej atmosféru. "Deti sa navzájom poznajú, hoci jedno chodí na gymnázium a druhé je hoci prváčik na základnej. A to v iných školách, kde je v triede aj vyše 30 detí, nie je bežné. Prečo si riaditeľ pre svoju pracovnú kariéru vybral práve školu pre hendikepované deti?
„Prišiel som na Mokrohájsku pre 17 rokmi ako vojak civilnej vojenskej služby a spoznal som svoju cestu. Ľudia by mali robiť zmysluplnú prácu, nielen pre zárobok, ale aj prispieť k niečomu pozitívnemu. A v tejto škole mám pocit, že niečo robím pre ľudí, ktorí potrebujú našu pomoc,“ hovorí Andrej Lackovič.
Aj trampi sú postihnutí!
Deň detí na Kačíne vymysleli, zorganizovali aj financovali trampi zo Spojenej trampskej osady Tambora ešte pred 26 rokmi. „Začali sme tesne po základnej vojenskej službe. V roku 1989 boli ešte deti z Mokrohájskej pre spoločnosť tabu, nechodili von a my sme si povedali, že ich vytiahneme do lesa, kde napáchnu dymom pri opekačke, prírodou a dobrou náladou pri gitare,“ hovorí Róbert Masyryk, medzi trampami Kyslík. „Keď prvý rok deti z Kačína odchádzali a smutne nám kývali z autobusu, normálne sme s Kyslíkom plakali,“ priznáva Pavol Kováčik alias Kolo. A tak vlastne museli akciu zopakovať aj o rok a potom znova a znova, až je z toho 26. ročník. Prvé roky ťahali z vlastného vrecka, ale ako akcia narastala, museli po známych hľadať sponzorov.
Postupne pridali súťaže a hry, začali variť (každý rok 5 kotlov teplého jedla) a zriadili „Kačín shop“, v ktorom si deti za vysúťažené peniaze – kačiňáky, môžu vybrať praktické veci – zošity, knihy, zápisníky, perá aj hračky. V celodennom programe deti zažijú veci, ktoré hneď tak neuvidia. Odmínovacieho robota, policajnú štvorkolku, hasičské auto zblízka, ukážky práce polície so psami, hasičov, kriminalistický a expertízny ústav s pyrotechnikmi a balistikmi, tanečníkov, trampské a country kapely.
Foto: Marianna Handzová
Cieľom podujatia je, aby sa zdravotne znevýhodnené deti zabavili spolu so zdravými deťmi, takže sú tu aj „trampské“ deti, deti priateľov a rodinní príslušníci, dokopy aj štyristo ľudí. „Spájame decká zdravé, ale s telesným postihnutím, s našimi deťmi, ktoré sú zas postihnuté tým, že majú rodičov, ktorí sa dajú na organizovanie niečoho takéhoto,“ dodáva Kyslík. Vďaka Mestským lesom a niekoľkoročným sponzorom ako OMW či Kaufland, ktorým namiesto publicity stačí ďakovný list, aj vďaka ochote umelcov pracovať bez honoráru sa napokon vždy podarí prekonať všetky byrokratické, finančné aj iné bariéry a úsmevy detí za to úsilie trampom stoja.
Ak sú deti s hendikepom iné ako ostatné, aj trampi sa od bežnej populácie odlišujú. „Máme radi prírodu a naše deti ťaháme všade, aby vedeli, že je tu niekto, kto je pri nich a nie iba niekto, kto ich vybaví nejakým materiálnym darom a potom si robí svoje a celý rok si ich prakticky nevšíma,“ potvrdzuje Kolo. Trampské rodiny sú členmi dobrovoľnej Stráže prírody a les si nielen užívajú, ale ho aj čistia a starajú sa oň. A láske k prírode a vôbec princípu, že treba nielen brať, ale aj dávať, učia aj deti.