Až teraz sa našla obyvateľka mestskej časti Partizánskeho, ktorá doma po nebohom manželovi našla vzácne dokumenty pochádzajúce z kaštieľa a priniesla ich tam, kam patria. Správcov Vodného hradu, ako pamiatku zvyknú nazývať, inšpirovala k tomu, aby vyzvali obyvateľov urobiť to isté. Teraz dúfajú, že poklady, ktoré si miestni v minulosti poodnášali z chátrajúceho a opusteného kaštieľa, budú onedlho znovu krášliť zrekonštruovaný historický objekt.
Historik a správca Vodného hradu Radovan Števula hovorí, že unikátne relikvie skončili v pivniciach a na povalách domov v okolí. Monumentálna stavba totiž zostala v roku 1971 nadobro opustená. „Nikto sa oň nestaral. Až koncom 20. storočia sa uskutočnila prvá rekonštrukcia a archeologický výskum v týchto priestoroch. V roku 2015 sa realizovala posledná rozsiahla prestavba, ktorá sa snažila prinavrátiť kaštieľu podobu z čias renesancie,“ tvrdí Števula.
Foto: Tatiana Michalková, Pravda
Podľa neho bolo v kaštieli pôvodné historické vybavenie do roku 1971. Potom začalo postupne miznúť – priamo úmerne tomu, ako priestory napádal neúprosný zub času. „Ľudia z okolitých domov si rozobrali vybavenie. To však nie je nič výnimočné, je to situácia, ktorá sa diala na území celého Slovenska. Bolo to bežné, miesto bolo opustené, nik sa oň nezaujímal,“ prízvukuje Števula.
Niektorí chceli chrániť, nie kradnúť
Ľudia podľa neho nemali primárne pohnútky získať zadarmo krásne veci. Našli sa totiž aj takí, ktorí mali ušľachtilé ciele. „Niektorí chceli zachrániť, čo sa dalo. Nedávno k nám prišla pani, vdova, ktorá našla po manželovi staré dokumenty pochádzajúce z kaštieľa. Vzal ich odtiaľto preto, lebo nechcel, aby sa zničili a znehodnotili, keď videl, že to tu chátra a vnútorné vybavenie mizne. Manželka po jeho smrti videla, že pamiatku rekonštruujú a má slúžiť verejnosti, preto nám chcela tieto dokumenty poskytnúť, aby aj ľudia spoznali históriu a život šľachtických obyvateľov,“ vysvetľuje Števula.
Na Vodný hrad sa tak vrátili vzácne listiny, medzi ktorými je aj osobná korešpondencia Márie Lujzy Šimoniovej, rodné listy členov šľachtického rodu, životopis, ktorý vlastnou rukou napísala posledná šľachtičná, ale aj fotografie dvoch neznámych mužov. Tie našla v minulosti medzi fotografiami predkov samotná Mária Lujza a chcela zistiť, o koho ide, čo sa však do dnešného dňa nepodarilo.
Podľa Števulu sú medzi písomnosťami aj dokumenty hovoriace o tom, aké to mali v posledných rokoch Šimoniovci ťažké. Keďže v dvadsiatom storočí už neboli bohatí, museli začať rozpredávať svoje pozemky aj majetok z Vodného hradu.
Foto: Tatiana Michalková, Pravda
Mária Lujza sa v posledných rokoch živila ako učiteľka hudby, ale napokon skončila ako robotníčka vo fabrike na výrobu topánok. Vtedajší režim ju nechal v kaštieli dožiť, keďže nemala príbuzných. Práve vrátenie dokumentov do kaštieľa inšpirovalo jeho správcov k výzve adresovanej obyvateľom mesta.
„Vyvinuli sme v posledných dňoch iniciatívu za navrátenie pôvodného vybavenia naspäť do kaštieľa, pretože sa môže stať, že niektorí ľudia, obyvatelia Partizánskeho či Šimonovian, majú doma v pivnici alebo na povale rôzne veci, ktoré kedysi boli práve tam. Možno ich už nepotrebujú, zdajú sa im zbytočné a ak by chceli, môžu ich pokojne vrátiť naspäť. Nemusia sa hanbiť za to, že ich predkovia ich odtiaľto zobrali,“ dopĺňa Števula.
Znovuzrodenie stáročnej histórie
Podľa neho bolo pôvodné vybavenie kaštieľa, ktoré zmizlo, historicky zaujímavé a vzácne. Nepatrilo k jednému štýlu, bolo rôznorodé. Išlo o veľké množstvo kníh, kachle, nábytok, klavírne krídlo. Historici presne vedia, o aké vybavenie išlo podľa zachovaných fotografií zo šesťdesiatych rokov minulého storočia.
„Boli by sme veľmi radi, keby sa väčšina vecí vrátila nazad do kaštieľa. Bolo by to krásne hlavne preto, lebo by sa sem prinavrátil aj historický duch a história šľachtického rodu a kaštieľa v Šimonovanoch by mohla byť vďaka nemu prezentovaná verejnosti. To je to najdôležitejšie poslanie, ktoré tu máme. Vďaka navráteným veciam by sa to dalo realizovať lepšie, živšie a pestrejšie. Určite budeme čakať, či sa nám niekto ozve. Výzvu doplníme aj plagátikmi a uvidíme, či doma niekto niečo nájde,“ dodáva Števula.
História Vodného hradu siaha do 12. storočia, vďaka čomu je jedným z najstarších zachovaných goticko-renesančných sídiel. V tom čase tu šľachtici Šimoniovci vystavali obrannú vežu, okolo ktorej pretekalo jedno z ramien rieky Nitry. Tú využili ako prirodzenú prekážku – vodnú priekopu. V takomto stave slúžil objekt do 14. storočia. Potom obrannú vežu zbúrali a na jej mieste postavili kaštieľ. Názov Vodný hrad zostal.
Netradičné je, že kaštieľ a priľahlé pozemky patrili počas celej existencie, teda od 12. až do 20. storočia, iba rodu Šimoniovcov, hoci zvyčajne sa majitelia sídiel často menili. Vzácnosť kaštieľa spočíva aj v tom, že sa tu zachovali prvky gotického stavebného štýlu, ten v kaštieľoch väčšinou nebýva zachovaný. Ak už, je to zvyčajne len na sakrálnych stavbách, ako sú kostoly. „Zaujímavým paradoxom je aj to, že v jednom z najmladších miest na Slovensku je ten najstarší kaštieľ,“ uzatvára Števula.
Šimoniovci obývali kaštieľ až do 20. storočia. V roku 1971 zomrela posledná z rodu Šimoniovcov, Mária Lujza. Nikdy sa nevydala, nemala deti a jej smrťou vymrel celý šľachtický rod.
Vodný hrad v Partizánskom dnes spravuje Mestská umelecká agentúra, ktorá má vo svojej pôsobnosti aj knižnicu. Momentálne teda kaštieľ funguje ako čitáreň. Poslanie a spätosť s knihami z minulosti je tu teda stále, ak by sa však na miesto vrátili aj pôvodné knihy z kedysi bohatej zbierky Šimoniovcov, správcovia i návštevníci hradu by mali ďalši dôvod na radosť.