Fotografie poskytol zámku syn riaditeľa bývalého veľkostatku. Dlhé desaťročia ich mal doma a venoval ich vedeniu zámku, aby nimi mohli obohatiť zbierky múzea Bojnického zámku. „Výstavou chceme verejnosti predstaviť zaujímavú tému z Bojnického zámku. Viaže sa síce ku krátkemu obdobiu šiestich rokov, ale svojím významom prekračuje nielen rámec Bojníc, ale aj regiónu. Výstavu sme sa rozhodli zorganizovať hlavne z toho dôvodu, že sa nám podarilo dostať k vzácnym fotografiám práve z obdobia Baťovcov,“ vysvetlil archivár Bojnického zámku Erik Kližan.
Obuvnícka firma Baťa vlastnila bojnické panstvo šesť rokov a podľa Kližana to bolo jedno zo šťastných období. Zámok a panstvo, ktoré k nemu prislúchalo, začali totiž po smrti grófa Jána Františka Pálffyho chátrať a jeho znovuoživenie nastalo práve v období, keď sa ho ujali Baťovci. O predaji panstva sa uvažovalo dlhé obdobie po smrti J. Pálffyho v roku 1908. Dediči nemali záujem na pokračovaní jeho plánov a snažili sa z panstva vyťažiť čo najviac.
"Prejavilo sa to v rozpredávaní zbierok, majetku, nehnuteľností a nakoniec predali aj samotný zámok. Za obdobie tridsiatich rokov, keď tieto aktivity realizovali, panstvo naozaj veľmi spustlo a problémom bolo dať dokopy aj rozvadených dedičov, pretože priamych dedičov a ďalších pozostalých boli tri desiatky a myslím si, že v tom čase nebolo človeka alebo inštitúcie, ktorá by bola schopná dať dohromady požiadavky všetkých vlastníkov a tých, ktorí mali majetkové nároky na panstvo.
Podarilo sa to až firme Baťa, pretože už z dobovej tlače vieme, že v roku 1937 Baťovci prejavili záujem o kúpu panstva a zrejme vtedy začali aj separátne rozhovory s majiteľmi a dedičmi. V závere roka 1938 sa na zámku stretla rodina Pálffyovcov a dohodli sa definitívne, že zámok, panstvo, veľkostatok, keďže šlo aj o veľké územie tohto regiónu, odkúpi firma Baťa," rozpráva Kližan. Dohodu podpísali začiatkom roku 1939. Vtedy do dejín bojnického panstva vstúpili Baťovci.
Baťovci priniesli do Bojníc peniaze
Pre zámok a prislúchajúce panstvo nastali časy hojnosti. Prvé, čomu sa Baťovci začali venovať, boli bojnické kúpele. Práve ich existencia bola jedným z dôvodov, prečo panstvo kúpili. Neďaleko sa nachádzalo mesto Baťovany, dnešné Partizánske, ktoré sa vtedy budovalo ako zaujímavý projekt takzvaného ideálneho mesta na zelenej lúke. Zamestnancom Baťových závodov v budujúcich sa Baťovanoch by pritom kúpele prišli vhod. Sám Baťa ich využíval na riešenie sociálneho programu. Ďalšou motiváciou bolo drevo. Toho bolo v bojnickom panstve dostatok a Baťovci do fabriky na výrobu topánok potrebovali drevo na obuvnícke kopytá.
„Tieto dva dôvody boli hlavnou motiváciou, pre ktoré sa Baťovci rozhodli panstvo kúpiť,“ skonštatoval Kližan. Hneď na začiatku sa podľa neho pustili noví majitelia do zveľaďovania kúpeľov a rozbehli využívanie všetkého potenciálu, ktorý v Bojniciach a okolí mali. „Dobová reklama hovorí o tom, že sa tu predávala guľatina, racionálne sa tu ťažilo drevo, boli tu diplomovaní horári, ktorí sa o lesy starali, a neslúžilo im teda iba na produkciu, ale les aj reálne obnovovali. Na veľkostatkoch, ktoré tu mali, bola živočíšna a rastlinná produkcia nielen pre kúpeľných hostí a zamestnancov firmy, ktorí sa tu rekreovali, ale potraviny aj predávali,“ hovorí Kližan. Práve Baťovcom môžu bojnické kúpele vďačiť za to, že získali štatút liečivých kúpeľov.
Na zámku najprv sídlila správa veľkostatku. Boli tam ubytovne pre kúpeľných hostí, sklady liečivého bahna, kuchyňa a internát Baťovej školy práce. V tom čase však zámok vnútri nevyzeral ako teraz a neobsahoval historické zariadenie. „Po smrti grófa Pálffyho bolo takmer všetko z pôvodného zariadenia rozpredané na dražbách a iba to, čo nemalo hodnotu pre vtedajších majiteľov, nám zostalo. Tým sa môžeme dnes hrdiť ako pôvodnými zbierkami. Ide hlavne o obloženie stien, inventár a mobiliár stredného hradu,“ ozrejmil Kližan. Múzeum, ktoré zriadil ešte Ján František Pálffy, tu existovalo od roku 1907 a zostal ním stredný hrad.
Tento kalendár je náročnejší na výrobu, ale zároveň je krásnou vianočnou dekoráciou. V malých krabičkách, ktoré sú zabalené do hnedého papiera a oviazané hnedým špagátikom, poschovávate drobné cukrovinky. Kalednár ešte vylepšíte, ak ho dozdobíte napríklad šiškami z lesa či vianočným pečivom.
Foto: Archív Bojníckeho zámku
V roku 1939 až 1940 sa na Baťovcov obrátilo vedenie Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi a poprosilo ich, či by mohli svoje zbierky vystaviť práve v zámku, pretože ten navštevovalo viac ľudí. „Apelovali na kultúrne ohľady Baťovcov, ktorí vo veľkej miere podporovali aj kultúru, a tí bez námietok podpísali zmluvu. V zimnej záhrade bolo inštalované múzeum, ktoré sa neskôr v 50. rokoch stalo súčasťou nášho múzea,“ dodal archivár.
Temná stránka baťovského obdobia
Práve dobové fotografie, ktoré vystavili na zámku, osvetlili, čo sa tam za Baťovcov dialo. Ukazujú priestory, ako vyzerali v tých časoch, zariadenie, aké sa tam vtedy nachádzalo a dosiaľ sa o ňom iba špekulovalo. Dnes vďaka fotografiám vedenie zámku presne vie, ako vyzerali priestory jednotlivých miestností z čias, keď bol odtiaľ vyprataný majetok grófa Pálffyho. Na dvoch fotografiách vidieť interiér päťhrannej veže, kde je dnes krásna gotická inštalácia. V časoch Baťovcov slúžila len ako skladisko matracov a postelí. Vidno aj interiér veľkého skleníka, ktorý slúžil pre potreby Bojnickej záhrady, a tiež palmy, ktoré bývali v lete v zámockom parku. Fotky zachytávajú aj vtedajšie legendy – obyvateľov hradnej priekopy.
„Bojnická zoologická záhrada, ktorá v Bojniciach existuje už niekoľko desaťročí, má svoj pôvod zrejme práve na zámku. Prvým zvieraťom, ktoré bolo v priekope, bol legendárny diviak Mišo. Toho teraz máme zvečneného aj na fotografii. Na druhej unikátnej fotke je jeleň Paľo,“ ozrejmil Kližan. Na fotkách sú dokonca zachytení aj filmári, ktorí tu nakrúcali. Zo snímok vyplýva, že sa na zámku organizovali svadby, hostiny a priestory slúžili aj na prenájom.
Foto: Archív Bojníckeho zámku
Fotografie však odhalili temnú stránku slovenských dejín. „V roku 1940, 1942 a 1943 sa tu uskutočnili letné školy Hlinkovej gardy. Priestory zámku slúžili na školenia veliteľov Hlinkovej gardy, ktorí tu absolvovali branné cvičenia a získali odznaky zdatnosti. Priestory Huňadyho sály sa využívali na prednáškovú činnosť a chodili sem vtedajšie osobnosti ekonomiky, súdnictva či hospodárstva. Bol tu aj prezident Jozef Tiso, niekoľkokrát zámok navštívil predseda vlády, často sem chodieval veliteľ Hlinkových gárd aj guvernér národnej banky, minister hospodárstva či spravodlivosti,“ vyratúva Kližan.
Samotný Jan Antonín Baťa na zámok prišiel iba na jednu noc, v čase, keď ho kúpil, teda v roku 1939. Fotografia z toho obdobia sa však nezachovala, pretože Baťa tak rýchlo, ako prišiel, aj odišiel a nik ho nestihol odfotiť. „Ale zachovala sa v dobovej tlači zaujímavá zmienka o tejto udalosti, a síce pri večeri v kúpeľoch sa posmeškári Baťu pýtali, že ak bude spať v zámku, či sa nebojí strašidiel, pretože je známe, že tu strašidlá sú. Baťa sa zamyslel a povedal jednu vetu, ktorá ho aj symbolizuje ako človeka s nadhľadom nad vecou. Povedal, že on by sa tomu aj potešil, pretože ak by tu nejaké strašidlo bolo, určite by ho zakomponoval do svojej firmy,“ uzavrel Kližan.
Baťovci boli v Bojniciach až do roku 1945, keď boli na základe Benešových dekrétov všetky ich majetky ako majetky veľkostatkárov znárodnené. Neskôr bola uvalená na firmu národná správa. Zámok sa definitívne dostal spod správy obuvníckych Závodov 29. augusta pod správu sféry kultúry až po veľkom požiari v roku 1950, čo urýchlilo rozhodnutie o zriadení múzea na zámku.