Na Slovensku existuje niekoľko súkromných centier, špecializovaných tried aj občianskych združení venujúcich sa autistickým deťom. Málokto sa však venuje dospelým autistom.
Keď sa Gabike Kopuncovej narodil syn, od začiatku bolo jasné, že nie je ako iné deti. Eduard trpel rôznymi zdravotnými problémami, do prvých narodenín absolvoval päť narkóz. To, že trpí aj autizmom, sa dozvedela až keď mal Edko 12 rokov. „Jeho prvé slovo síce bolo mama, ale vždy ho povedal len tak okrajovo, nie často. Zaujímal sa o počítače, encyklopédie a dinosaury. Niektoré veci boli pri ňom v norme a niektoré vôbec nie. Chodili sme na logopédiu, po psychológoch, ale nikto nevedel, čo s ním je. Až neskôr sa začali zamýšľať nad tým, že to asi bude nejaká forma autizmu,“ hovorí Gabriela.
Keď Eduard dospel, odrazu nebolo nikoho, kto by mal o neho záujem. „Autistov nikde nechcú. Keď Eduard skončil povinnú školskú dochádzku a praktickú školu, riešila som, kam ho dať a tri roky nebolo kam. Šla som sa spýtať do Domova sociálnych služieb, povedali, že autistov neberú. V Trenčíne tiež existovalo takéto centrum, ale to nebolo vhodné,“ povedala G. Kopuncová. V centre spoznala aj ďalšieho autistu Rastislava a jeho sestru, svoju budúcu kolegyňu Michaelu Škývarovú. „Problém bol, že ich neustále sťahovali. Autisti však potrebujú denný režim, každé vybočenie z neho ich mimoriadne stresuje,“ doplnila M. Škývarová. Podľa nich možno na Slovensku umiestniť dospelého človeka či už autistu, alebo s mentálnym postihnutím, prevažne vo veľkých centrách a domovoch sociálnych služieb. Malé rodinné centrá chýbajú.
Ženy sa zhodli, že východiskom je založiť vlastné centrum pre dospelých autistov. Zohnali priestory, ktoré patria Trenčianskemu samosprávnemu kraju v Novom Meste nad Váhom. Rok im trvalo vybavenie registrácie a rok ťahajú centrum z vlastných prostriedkov, pričom Gabriela stále pracuje na úrade. „Musím povedať, že je náročné vybaviť založenie centra. Nie sme v pozícii biznismenov, ktorí chcú zarábať. Chceli sme niečo malé, pre šiestich klientov, aby tu mali rodinné zázemie, kde sa všetci poznajú,“ hovorí G. Kopuncová.
Do centra Naše poznanie klienti dochádzajú denne z Trenčína vlakom. Momentálne majú štyroch klientov: Eduarda, Rasťa, Maťa a jednu klientku. Každý z nich je iný, ale jeden bez druhého si nevedia predstaviť deň. „Rasťo je spoločenský. Chodí na každý hokejový, futbalový zápas, má odsledované všetky volejbalistky. Je dobrák. Ak si od neho niekto vypýta sto eur, on mu ich dá, lebo nevie vyselektovať, čo je v poriadku a čo už nie. Má úžasnú pamäť na mená, pozná všetky športové tímy,“ hovorí Michaela o živote svojho brata.
„U nás trávia čas vyrábaním rôznych vecí. Maťko prišiel s tým, že by chcel vyšívať. Mesiac sme museli vyšívať, lebo sa do toho úplne zažrali. Teraz sa tešia na vianočné trhy, kde budú svoje výrobky jeden deň predávať,“ hovorí M. Škývarová. Tašky, vankúše, mydlá či sviečky vyrábajú prevažne z toho, čo dostanú od kamarátov a firiem, alebo z toho, čo si prinesú z domu. Vedia tak zužitkovať zvyšky látok, papier aj kúsky tapiet.
Špekuluje sa, že istou formou autizmu mohol trpieť aj Einstein, Mozart, Michelangelo, Warhol či Newton. Vo väčšine prípadov je však autizmus sprevádzaný celým spektrom porúch, ktoré človeka obmedzujú až tak, že je po celý život odkázaný na pomoc iných. Pre autistov je typické neadekvátne sociálne správanie, svojský spôsob komunikácie a opakované stereotypné pohyby či zvyky.
„Trenčiansky samosprávny kraj ako jediný vybudoval špecializované zariadenie pre ľudí s diagnózou autizmus po ukončení povinnej školskej dochádzky s kapacitou tridsať lôžok. Autistické centrum pri CSS – Demy služby poskytuje ambulantnou, týždennou i celoročnou formou,“ povedala hovorkyňa samosprávneho kraja Veronika Rezáková. V kraji podľa nej pôsobia aj neverejní poskytovatelia: Autis, ktorý poskytuje služby terénnou i ambulantnou formou pre ľudí s autizmom od útleho veku do dospelosti, a neverejný poskytovateľ Drahuška a my, ktorý poskytuje služby ambulantnou, celoročnou a týždennou formou.