"V predkresťanskom období ľudia verili, že v noci z 31. októbra na 1. novembra by sa mohli duše vrátiť na tento svet,“ hovorí Nádaská. Kelti zvykli sedávať na hroboch svojich príbuzných a rozprávať pozitívne príhody z ich života. Slovania na hroby nosili medovinu a koláče. Z pohanských zvykov sa časom stali kresťanské sviatky.
Pre kresťanov sa Dušičky, ako zjednodušene hovoríme obom sviatkom, spájajú nielen s návštevou a úpravou hrobu či zapálením sviečok. "Ide najmä o modlenie sa za dušu, veď kresťanská ideológia predpokladá, že každý človek – okrem mučeníkov – je hriešny. Modlitby, slávenie bohoslužieb a omší má podporiť nápravu v očistci,“ objasňuje etnologička.
Od Panteónu k pátrovi Odilovi
Oba pietne dni siahajú hlboko do histórie. Sviatok všetkých svätých súvisí podľa Nádaskej s Panteónom, svätyňou rímskych bohov, ktorý bol postavený v rokoch 27 až 25 pred naším letopočtom. S nástupom kresťanstva stavbe hrozilo zbúranie a kresťanskí cisári ho nechali v 4. storočí zatvoriť. Pápež Bonifác IV. ho však zachránil a nechal vysvätiť a stal sa miestom posledného odpočinku mučeníkov. V 8. storočí pápež Gregor III. zaviedol oslavu všetkých svätých na 1. novembra.
Pamiatka zosnulých sa zasa viaže k dominikánskemu pátrovi Odilovi, ktorý nechal v roku 998 vyzváňať a spievať žalmy za zosnulých mníchov a rehoľníkov. "Tento akt sa veľmi rýchlo uchytil a rozšíril pre celú cirkev. Oba sviatky sú historicky podložené a u nás sa silne viažu s návštevou cintorínov, úpravou a zdobením hrobov, zapaľovaním sviečok,“ hovorí Nádaská.
Pálenie sviečok tiež siaha do predkresťanského obdobia. "Starí Slovania, Kelti, germánske kmene – všetci mali úctu k svojim predkom. Keď človeka pochovali, zvykli vznietiť na hrobe alebo v jeho blízkosti oheň, ktorý mal očistnú funkciu. Kresťanstvo prijalo symbol sviečky ako znaku večného života. Primárne teda sviečka symbolizuje nádej na večný život duše, sekundárne aj veľmi pekne vyzerá. Sviečkami vyzdobené a vysvietené cintoríny pôsobia esteticky a slávnostne. Keďže sviečky boli kedysi veľmi drahé, pálili sa len pri takto významných príležitostiach,“ objasňuje ďalšie súvislosti sviatkov etnologička.
Keď do Európy prišli spoza oceánu aj tekvice, našli využitie ako lampášiky. "Bolo to zhruba v 17. storočí. Do vydlabanej tekvičky si dali sviečku a tá osvetľovala cestu z cintorína,“ spresňuje Nádaská. Tekvičkám sa hovorilo aj svetlonosy a spája sa s nimi povera, že z ľudí, ktorí kradnú v kostole sviečky a upíjajú z omšového vína, sa raz stanú svetlonosi. Blúdivé svetielka mali zvádzať ľudí zo správnej cesty.
Svetlonosi a zlý Jack
Halloween, ktorý je silnou konkurenciou Dušičiek, patrí ku keltským zvykom. "Pre Keltov sa končilo obdobie leta, keď ďakovali za úrodu a spomínali pritom aj na svojich mŕtvych,“ pripomína etnologička. Dušou, ktorá sa mala vrátiť na tento svet, bol zlý Jack. Legenda hovorí, že ho nechceli ani v pekle. Diabol mu dal na cestu uhlík, ktorý mu mal svietiť na cestu. Jack si ho uložil do vydlabanej repy, pretože nič iné pri sebe nemal. Nádaská približuje, že legendu si írski vysťahovalci priniesli do Severnej Ameriky. "Tam narazili na tekvicu a zistili, že efektnejšie bude, keď sa uhlík vloží do nej,“ opisuje zmeny v legende.
Obchádzanie detí po domoch a pýtanie si darčekov sa podľa etnologičky začalo až v 20. storočí. "Obchádzky mali spočiatku sociálny charakter, deti z chudobných rodín dostávali šály, kabáty, topánky, ktoré im mali pomôcť prežiť nadchádzajúcu zimu. Aj keď sa sociálna situácia zmenila, zvyk zostal,“ konštatuje Nádaská s tým, že dnes sa rozdávajú sladkosti. Pripomína, že rozvoj filmu a najmä hororov pridal ďalší efekt – prezliekanie sa za príšery. Odsudzovanie Halloweenu ako satanského sviatku zasa podľa nej súvisí so vznikom Cirkvi Satanovej v 60. rokoch minulého storočia. Pre jej vyznávačov bol dôležitý najmä prelom z 31. októbra na 1. novembra ako čas úcty Satana.
U nás Halloween síce nemá dlhú tradíciu, ale obľúbený je najmä medzi mladšou generáciou. "Už detičky v škôlke majú halloweenske zábavy. Pre mladších je určite príjemné ísť sa zabaviť či zatancovať si na nejakú párty ako čistiť hroby na cintoríne. Niekde ešte aj dnes sú Dušičky sviatkom, keď sa rodiny stretnú pri spoločnom obede a potom idú spolu na cintorín. No práve Halloween silne Dušičkám konkuruje,“ uzatvára Nádaská.
Írska legenda o zlom Jackovi
Jack bol lenivý sedliak, ktorý sa najradšej pozeral na dno pohárika. Práve v noci, keď sa stretal október s novembrom, sa spil tak, že už ho pomaly opúšťala duša. Aj tak sa pokúsil prekabátiť Diabla: poprosil ho, aby si mohol dať ešte posledný pohárik. Keďže nemal peniaze, prehovoril Diabla, aby sa premenil na mincu, ktorou by zaplatil za ten svoj úplne posledný hlt alkoholu. Diabol sa premenil a Jack ho uväznil v peňaženke. Pustil ho až vtedy, keď mu pekelník prisľúbil ešte rok života. O rok Jack čerta nahovoril, aby ochutnal jablká. Keď vyliezol na strom, vyryl do kmeňa znak kríža a Diabol nemohol zliezť. Za slobodu chcel Jack prísľub, že ho už nikdy nezoberie do pekla.
Keď sa po čase Jack upil na smrť, z neba ho poslali do pekla. Ale ani tam ho nechceli. Aby videl na cestu, ktorou sa mal dostať na svet, podaroval mu Diabol uhlík. Jack našiel vo vrecku repu, vydlabal si ju a do vnútra uložil uhlík, aby svietil na jeho nikdy nekončiacej ceste. Svetlo v repe alebo neskôr v tekvici malo slúžiť ako ochrana pred veľmi zlým Jackom.