Vo Valaskej Belej žila neveľká komunita Rómov, tri rodiny, ktoré mali spolu do dvadsať členov. „Pred 75 rokmi naši rómski spoluobčania spokojne spali vo svojich vykúrených barákoch v Novej Pešti. Tak sa volá časť obce, kde bývali,“ opísal poslednú pokojnú noc komunity starosta obce Miloš Cúcik.
VIDEO: Profesor Traubner o vyčíňaní nacistov a rómskom holokauste. Pozrite si, ako dnes svetoznámy neurológ opísal svoje strašné zážitky z minulosti.
Obyvatelia Belej v čase Povstania pomáhali partizánom. Nosili im jedlo, robili spojky a informovali, čo sa v dedine deje a či sa neobjavili Nemci. „Tieto informácie pre partizánov zabezpečovali práve belanskí Rómovia. Nemci vedeli, že obyvatelia podporujú partizánov a často robili prepadovky najmä na lazoch,“ pokračoval starosta.
Na Kršákovom laze sa ukrývali Traubnerovci. Hoci za takú pomoc hrozila smrť, obyvatelia Belej spred svojich dverí nevyhnali nikoho. Na pomoc partizánom tak doplatili ľudia z niekoľkých lazov, ktorých odvliekli do koncentračných táborov. „Aj v novembri 1944 prišli do obce Valaská Belá Nemci,“ konštatuje starosta.
Hrobára vtedy robil Jozef Trepáč a podľa dobovej zápisnice vypovedal, že do dediny prišli esesáci. V osade zaistili trinásť Rómov – mužov, ženy i deti. „Tieto osoby potom odviedli na samotu zvanú Nad studienkami, kde ich ranou do tyla povraždili,“ uviedol Trepáč do zápisnice. Nemci ich nechali tam, iba ich trocha zahádzali zeminou.
„Tieto osoby, v počte trinásť, boli tam určitú dobu ponechané na mieste činu a potom som dostal od starostu obce pokyn, aby som ich pochoval, čo som aj urobil. Spomínam si, že tam bol zavraždený aj jeden malý chlapec, ktorý však nebol usmrtený strelnou ranou, ale bol bodákom prepichnutý a tak som ho tam aj skrčeného našiel,“ mal povedať Trepáč, ktorý telá uložil do jednej jamy a pochoval.
Podľa Zuzany Kumanovej z občianskeho združenia In Minorita hlavami troch rómskych rodín boli ženy. „Tie držali pokope svojich synov, starali sa o svojich vnukov. To sú tie obete. Ženy a deti, ktoré padli a boli zabité iba preto, že mali inú farbu pleti,“ povedala Kumanová.
Na pomníku je uvedené aj meno Rudka Tanáča. Narodil sa iba vo februári 1944. „Čo tieto nevinné obete urobili režimu? Skúste myslieť na to, že sú to ľudia a boli to ľudia, ktorí chceli žiť, chceli sa mať lepšie, ktorí nikomu nič zlé neurobili a ktorí zomreli iba pre farbu svojej pleti,“ dodala Kumanová. Obyvatelia Valaskej Belej sa roky starali o masový hrob. Združenie In Minorita nechalo nainštalovať tabuľu s menami obetí. „Je dôležité si pripomínať osudy ľudí, ale aj ich mená a nezabudnúť,“ upozornila.
Príbeh chlapca, ktorý prežil
Do Valaskej Belej prišiel svoj príbeh vyrozprávať aj profesor Pavel Traubner. „Narodil som sa v Ilave v roku 1941. Po vypuknutí SNP dostal môj otecko informáciu, že nás budú ako židovskú rodinu transportovať do Osvienčimu,“ začal. Otec rodinu naložil na voz a vybrali sa smerom do Valaskej Belej na Kršákov laz.
„Privítali nás rodiny Sýkorovcov, Kršákovcov a Turzovci,“ pokračoval Traubner. Po vyzradení museli odísť do hôr a deväť mesiacov žili v plytkej jame. „Moji starí rodičia, rodičia, strýko a ja. V strašných podmienkach a tuhej zime sme prežili práve vďaka ľuďom, ktorí nás zásobovali potravinami,“ spomínal. Po oslobodení vážil ako štvorročné dieťa len desať kilogramov. Aby ešte viac priblížil podmienky, v ktorých museli žiť, spomenul aj, ako spali. „Naspodku jamy spal môj starý otec, na ňom ja a na mne maminka, aby som bol v teple,“ vysvetlil.
Po vojne, keď už opäť žili v Ilave, sa nielen tešil zo slobody. „Na jednej strane som bol šťastný, ale na strane druhej som mal depresie, že ja som prežil, a milión a pol detí a mojich priateľov neprežilo,“ priznal Traubner.
Spomenul, ako po návrate z hôr celý rok iba šepkal, pretože mal stále na pamäti slová rodičov, aby nehovoril nahlas, pretože ich môžu odhaliť. „Chcem vyzvať všetkých, aby sme sa postavili na odpor hnedému nebezpečenstvu, neonacistickým a neofašistickým myšlienkam, ktoré sa valia na Slovensko i Európou. Aby sme už nikdy nedovolili, aby nikto nikdy ani židovské, rómske, katolícke, evanjelické deti nenakladal do dobytčích vagónov s odporučením návrat nežiaduci,“ uzavrel Traubner.