Neuveriteľný príbeh: Ťažký úraz mu vzal ruku i nohu, dnes rezbárči

Kysučanovi Jozefovi Chrenščovi (50) sa radikálne zmenil život 14. decembra 2000. Služobne bol v Košiciach, kde s kolegami kopali podzemné tesniace steny. Pri demontáži jednej z konštrukcií ho však privalila jej niekoľkotonová časť.

, 17.02.2020 12:43
rezbar 1 Foto: ,
Jozef Chrenšč v dielni svojho domu.
debata (5)

„Keď to na mňa spadlo, kolegovia, ktorí neďaleko stáli, sa zľakli a odbehli. Vôbec sa nečudujem, veď to nebol pekný pohľad. Stavbyvedúci ale duchaprítomne zavolal sanitku,“ hovorí Chrenšč. Kým prišli záchranári, spod ťažkého bremena ho vyťahoval šéf s pomocou dvoch chlapov. „Mali pri sebe opasky, snažili sa mi stiahnuť rany a zastaviť krvácanie. Pamätám si tie strašné bolesti,“ podotkol s tým, že stále bol pri vedomí.

VIDEO: Rezbárčina jednou rukou, po ťažkom úraze sa našiel v umení.

Aspoň škrabanec

Napriek šoku dokázal lekárovi v sanitke nadiktovať svoje osobné údaje. „Prvé, čo odo mňa pýtal, bola kartička poistenca. Vo chvíli, keď ide o život, sa mi to zdalo dosť divné,“ pokračoval. Doktor v záchranke mu stále vravel, že nemôže zaspať.

„Na utíšenie bolesti mi pichol nejakú injekciu, ale aj tak som cítil každú jamu, hrboľ či poklop na cestách. Spôsobovalo mi to nekonečné utrpenie,“ opísal ťažké chvíle. Na príjme od neho chceli podpis. Keďže mu chýbala pravá ruka, oponoval, že ľavou to nezvládne.

„Odvetili, že stačí, keď urobím len nejaký škrabanec,“ krúti hlavou. Potom ho röntgenovali a už s triaškou odviezli na operačný stôl, kde ho ratovali celých osem hodín. Odtrhnuté pravé končatiny mu síce prišili, no neskôr dostal infekciu a museli ich amputovať. „Zobudil som sa až na Silvestra. Hneď nato za mnou prišli ľudia z inšpektorátu práce. Pýtali sa ma, či som si ten úraz neplánoval. Hovorím áno, zobral som si do roboty kriedu a presne označil, kde to má na mňa spadnúť. Viac sa už neukázali,“ povedal znechutene.

Manželka Dana sa o úraze dozvedela až na druhý deň. „Z jeho práce mi prišli oznámiť, že muž mal nehodu, ale ide len o zlomeninu. Hneď som volala do nemocnice, no tam mi povedali, čo je vo veci a že Jozef je v kritickom stave,“ spomína najhoršie obdobie. Ich dcéra vtedy chodila do prvej triedy, syn mal iba rok a pol.

„Obrátilo nám to naruby celý život. Keď sme sa z toho konečne spamätali, s deťmi sme už nemohli chodievať na výlety, lebo manžel dlhšie túry nezvládal. Kúpaliská či plavárne pre nás boli tabu a dovolenky sme väčšinou trávievali doma,“ hovorí.

Jozef jej pritakal. „Veď kto by sa na kúpalisku zložil pri človeku bez ruky a nohy? Keby som sa tam vyzliekol, nikomu by pohľad na mňa nebol príjemný,“ mieni ťažko skúšaný muž. Ľudia v dedine si vraj na neho tiež museli zvyknúť. Zo začiatku ho často sprevádzali ich skúmavé pohľady, no teraz ho už berú normálne. „Najhoršie to vnímajú deti. Pre tie naše to tiež nebolo ľahké,“ poznamenal. Práve rodina mu v najtemnejších chvíľach bola a je oporou. „Mal som pre koho žiť,“ pozrel s vďakou na manželku a objal ju okolo pliec. „Samozrejme, musel som sa s tým vyrovnať. Takéto veci sú v hlave a nekonečné úvahy o tom, čo bude, prenasledovali aj mňa,“ priznal.

Betlehem, ktorý Jozef Chrenšč vyrobil pre... Foto: Pravda, Eva Štenclová
rezbar 1 betlehem Betlehem, ktorý Jozef Chrenšč vyrobil pre susednú obec Korňa.

Ešte sa len učím

Trvalo takmer rok od úrazu, kým úspešne ukončil rehabilitáciu. „S protézou som trénoval chôdzu okolo synovej postieľky. Veľmi mi pomohli na liečení v Kováčovej, kde ma naučili samostatnosti – umyť sa, obliecť, obuť. Majú tam tiež rôzne dielne, do ktorých sa pacienti môžu zaradiť. Ja som si vybral stolársku s drevorezbou,“ usmieva sa. Nikdy predtým sa tomuto remeslu nevenoval, no chytilo ho to tak, že už nevedel prestať.

„Dostal som sa tam k majstrovi Pavlovi Šajbanovi. Je to učeň Jozefa Pekaru, autora chýrneho betlehema v Rajeckej Lesnej,“ pripomenul. Po boku tohto odborníka začínal v Kováčovej s lopármi, robil aj tunely či rebríčky pre škrečky jednej zo sestričiek.

„Keď majster vyrezával malý betlehem, dal mi urobiť ovečku. S jeho pomocou sa mi podarilo vytvoriť prvú figúrku,“ podotkol s tým, že doma v novej záľube pokračoval. Okrem lopárikov vyrábal žene varechy a pre svoju radosť makety ľudových domčekov. Keď už mal hotovú celú dedinu s kostolom a mlynom, pustil sa do svojho prvého betlehema. „Dodnes ho počas Vianoc mávame pod stromčekom,“ hovorí. Potom to už išlo ako na „bežiacom páse“.

Na svojom konte má stovky vyrezávaných sôch, obrazov, krížov, sŕdc, črpákov. Väčšinu z toho rozdal. „Ľudia za mnou chodia s konkrétnou predstavou, čo chcú. Takto putoval do susednej obce Korňa veľký betlehem, na ktorom som pracoval pol roka,“ ukázal fotografiu, ktorá ho zachytáva. Jeho diela sú však v rôznych častiach Slovenska, niektoré skončili aj v cudzine. V Česku je jeho drevený orol, do Írska robil Kristovu hlavu, do Švédska črpáky a do Anglicka srdce, na ktorom je vyrezaný Kriváň. Napriek tomu skromne tvrdí, že za rezbára sa nepovažuje. „Stále sa len učím. Vždy sa dá všetko urobiť lepšie,“ doplnil.

5 debata chyba
Viac na túto tému: #Kysuce #Rezbár
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy