Pred časom ste doslova bojovali o život, keď ste nečakane stretli medveďa. Kedy k tomu došlo a kde sa to stalo?
Koncom mája v hore Brodnianka. Išiel som na poľovačku a krátko po ôsmej hodine večer som bol na posede. Prišli tam dva diviačiky – na jedného som zamieril a strelil. Zrejme som však netrafil. Vbehol mi do hory, tak som tam zostal ešte nejakých desať minút. Potom som sa išiel pozrieť, či po ňom nezostala niekde krv – ak som ho náhodou štrajchol. Na lúke ale nič nebolo, tak som kúsok vošiel do lesa. Tam na mňa zrazu skočil medveď.
Nevšimli ste si predtým nič podozrivé, čo by vás pred ním varovalo?
Nie, bolo to veľmi rýchle. Vyrútil sa na mňa spredu z krovia a hneď zaútočil. Nestihol som reagovať. V rukách som silno držal pušku, ale nebol čas použiť ju.
Čo sa dialo potom?
Vrhol sa mi na prsia. Na krku som mal zavesený ďalekohľad, do ktorého zahryzol a vzápätí mi ho labou strhol. Prehodil ma hore nohami, teda zvalil na chrbát, a vyrazil mi dych. V podstate som ležal na kopci dole hlavou a nohami nahor. Ak by nás niekto pozoroval, videl by to ako zúrivý zápas.
Vydával pri tom nejaké zvuky?
Ani nie, nevrčal. Zahryzol sa do mojej nohy, v časti chodidla, no ochránili ma pevné kanady, ktoré som mal obuté. Našťastie, fungoval aj pud sebazáchovy, lebo flintu som celý čas pevne držal a nevypadla mi. Keď som v tom zmätku vycítil správnu príležitosť, pomedzi nohy som do neho strelil.
Aké myšlienky vám v tých chvíľach išli hlavou?
V prvom momente som sa nazdával, že to na mňa vybehol diviak. Z toho omylu som sa však dostal veľmi rýchlo, keď som, rovno pri mojej tvári, zbadal veľkú medvediu hlavu. Vtedy už stál na dvoch nohách, bol vysoký zhruba ako ja. Nešlo o nejako extra veľkého jedinca, mohol mať 75 kilogramov. Mladý samec.
Počas súboja ste kričali?
Nie, nemal som kedy. Ani báť som sa nestíhal. Skrátka to bola situácia, pri ktorej nie je čas na takéto veci. Adrenalín fungoval na plné obrátky a jediným cieľom bolo zachrániť si život. Prehadzoval si ma a ja som robil všetko pre to, aby sa do mňa znova nezahryzol.
Čiže keď ste vystrelili, išlo o pud sebazáchovy. Kde ste ho zasiahli?
Šikmo do ľavej časti hrude. Potom odbehol, utiekol dolu z kopca, asi na päť metrov odo mňa. Tam už asi nevládal a nejaký čas zostal ležať.
S vami to ako vyzeralo?
Zistil som, že mám vyrazený dych, čo som si predtým neuvedomoval. Počas súboja som si to jednoducho nevšimol. Asi pätnásť minút som sa spamätával, nedokázal som sa pozbierať. Lapal som po dychu a vedel som, že keby sa medveď vrátil, nedokázal by som ani flintu natiahnuť. Nemal som už žiadne sily. Mal som prasknuté rebro, ktoré ma doteraz bolí. Nemôžem ani zakašľať, lebo pri tom trpím.
Utŕžili ste ešte nejaké rany?
Už je to zahojené, ale od obočia až po ucho som mal škrabanec od pazúrov. Dosť to krvácalo.
Koho ste o tomto stretnutí informovali ako prvého?
Keď som sa konečne pozviechal, išiel som za kamarátom – poľovníkom. Rozpovedal som mu, čo sa mi prihodilo a on ma hneď poslal na pohotovosť. Zároveň kontaktoval políciu. Poriadne ma vyšetrili, hospitalizácia však nebola potrebná. Mal som šťastie. Domov som prišiel o druhej v noci. Medveďa dohľadali nasledujúci deň asi sto metrov od miesta útoku. Zranený teda ešte nejaký kus odbehol a potom zahynul.
V minulosti ste už niekedy natrafili na iné medvede?
Každý rok aj niekoľkokrát. Žiadny z nich na mňa ale nezaútočil. Minulý štvrtok sa len pár metrov odo mňa, v rovnakej lokalite, objavila medvedica s mladými. Keď ma zbadali, jednoducho odišli. Dávnejšie, pred pár rokmi, oproti mne stál poriadne urastený kus. Mohla byť medzi nami asi trojmetrová vzdialenosť. Bol obrovský. Postavil sa a nejaký čas sme sa na seba pozerali. Pohol sa smerom ku mne, no vtom som zacmukal, on zastal, zamrmlal, otočil sa a vošiel do hory.
Nemáte teraz obavy chodiť do lesa?
Neodniesol som si z toho žiadnu traumu. Moja láska k prírode je silnejšia ako strach. Päťdesiat rokov chodievam do hory, nedokázal by som inak žiť. Len moja žena na to trochu frfle.