Štiavnické tajchy: Prírodné kúpanie pod Sitnom

Z pôvodne viac ako šesťdesiat tajchov sa v Štiavnických vrchoch dodnes zachovalo dvadsaťštyri. Všetky sú malebne zasadené do prírody. Slúžia najmä na rekreačné účely, rybačku či ako zdroj vody. V letnom období sú vhodné na kúpanie a člnkovanie, v zime sa ľudia na ich zamrznutej hladine korčuľujú. Počas jari a jesene sú vyhľadávaným miestom vychádzok.

Dávame do pozornosti Chcete vyhrať dovolenku v Thajsku? Zapojte sa do našej súťaže a hrajte o viac ako 85 skvelých cien

Raj nudistov

Domáci si najradšej chodia zaplávať na Klinger, Beliansky a Veľký Vodárenský tajch, ktoré sú zo Štiavnice ľahko dostupné tiež pešo. Najbližšie k historickému jadru leží posledný menovaný, ktorý sa nachádza nad Námestím Svätej Trojice. Miestni vedia, že zadná časť tamojšej hrádze je tiež rajom nudistov.

VIDEO: Tajchy.

Pre rodiny s deťmi je najvhodnejšie Kolpašské jazero v Banskom Studenci, kde je pozdĺžne drevené mólo a dno vysypané štrkom sa postupne zvažuje do hlbšej vody. Brehy nie sú strmé ani na Počúvadle, Vindšachte a Richňave v Štiavnických Baniach. Tam sa nachádza tiež Evičkino jazero, ktoré dýcha romantickou atmosférou.

Nápor návštevníkov zažívajú obľúbené lokality najmä v horúcich dňoch. Pri Belianskom, Kolpašskom, Počúvadlianskom či Vindšachtskom jazere je vtedy problém nájsť parkovanie. Cez víkendy tam doprava niekedy doslova kolabuje.

Pri najznámejších nádržiach sú síce platené odstavné plochy, no ich kapacita niekedy nestačí. Vtedy je potrebné obrniť sa obrovskou dávkou trpezlivosti a trochu dlhšie hľadať nejaké voľné miesto.

Pri najnavštevova­nejších tajchoch nechýbajú bufety s občerstvením, no požičovňa člnov a vodných bicyklov sú iba na Počúvadle a Vindšachte. Inde je dobré prísť s vlastnou výbavou v podobe rôznych malých plavidiel či nafukovačiek.

Najstarší, ktorý sa zachoval a dodnes plní svoj cieľ, je Veľký Vodárenský tajch. Vznikol v roku 1500 a slúžil na zásobovanie Banskej Štiavnice pitnou vodou. Najmladší a zároveň najchladnejší je Klinger. Naopak, najteplejšia voda je v Belianskom jazere.

Najväčšia nádrž je Počúvadlo, najmenšia Malá Vodárenská. Najhlbší, s 22 metrami, je Rozgrund, ktorý patrí do katastra obce Vyhne. Kúpať sa v ňom či loviť ryby je ale zakázané. Kvôli čistote je v najprísnejšom pásme ochrany zdroja pitnej vody.

Zázračný stroj

Jedinečný systém tajchov, vďaka ktorému sa banské mesto dostalo na zoznam UNESCO, však vznikol kvôli energetickej kríze v prvej polovici 18. storočia. Štiavnica bola v tom čase najbohatším zdrojom striebra a zlata v Európe.

„Keď sa tu v roku 1627 prvýkrát na svete použil pušný prach na odstrel horniny, ťažba sa zrýchlila. Baníci sa dostávali stále hlbšie a problémom sa stala spodná voda,“ hovorí riaditeľ Oblastnej organizácie cestovného ruchu Región Banská Štiavnica Igor Kuhn. „Nestačili ju ručne odčerpávať ľudia ani stovky koní, ktoré točili gápeľ. Jedinou vtedy známou alternatívou pohonu bola voda, no tej bol v okolí nedostatok,“ povedal.

Chýr o tomto probléme sa niesol svetom a do Štiavnice prichádzali vynálezcovia, aby postavili „zázračný stroj“. Navrhovali rôzne zariadenia, ale situácia sa nezlepšovala. Dlhy ťažiarov narastali a výnosy klesali. Dvorská komora vo Viedni sa preto rozhodla bane zavrieť.

„Proti tomu sa razantne postavil vtedajší banský strojmajster a konštruktér Matej Kornel Hell. Navrhol vybudovať tajchy, ktorých voda by poháňala čerpadlá na tú spodnú. Zároveň by ťahala z hĺbky vyťaženú rudu a tiež stupy, v ktorých sa drvila, spolu s ďalšími baníckymi mechanizmami,“ vysvetlil Kuhn.

Nešlo síce o nové riešenie, no kvôli náročným geografickým podmienkam a nedostatku tokov v celej oblasti bolo veľmi odvážne. „Tajchy sa budovali už predtým v Nemecku, ale tam ich plnili rieky. Tie štiavnické mala zásobovať dažďová voda a sneh,“ podotkol riaditeľ.

Hell svojim dôvtipom a genialitou technického prevedenia predstihol vtedajšiu svetovú úroveň vo vodnom staviteľstve. Za tri roky stihol so svojím synom Karolom postaviť Veľkú Vindšachtu (1715). Starší z dvojice zdokonalil sedem strojov, ktorými v krátkej dobe odčerpal všetku vodu z vtedy zatopených štôlní. Zachránil tak baníctvo v regióne na ďalších 150 rokov.

Pokračovateľom týchto stavieb bol vynikajúci matematik, kartograf a geodet Samuel Mikovíni, ktorý zrekonštruoval a zvýšil hrádze hellovských tajchov. Zároveň navrhol a postavil nové.

„Všetky prepojil systémom vodných štôlní a tak umožnil vodu presmerovať vždy tam, kde ju bolo treba. Projektoval tiež desiatky kilometrov dlhé, kameňom dláždené, zberné a náhonné jarky trasované po okolitých svahoch. Tie privádzali zrážkovú vodu do tajchov,“ objasnil Kuhn. Pripomenul, že dnes tento systém nazývame „najväčší vodný stroj sveta“.

Desiatky navzájom prepojených tajchov sa nachádzali nad baňami, ktoré siahali až do hĺbky 900 metrov. Systém umožňoval prepúšťať vodu z jedného do druhého, dokonca aj „hore kopcom“. „Dovedna 7 miliónov kubíkov vody dodávalo energiu nielen pre potreby baníctva, ale dokonca tiež pre mlyny v obciach na juhu,“ doplnil Kuhn.