VIDEO: Z Martina do Banskej Štiavnice pešo cez lúky a hory.
Cieľom rodinného tandemu bolo historické banské mesto. Z metropole Turca tam vyrazili na podnet mladšieho z dvojice.
„V Štiavnických vrchoch máme chatu. Už v detstve som tam neraz chodievala, spolu s bratom – dvojčaťom, na bicykli. Práve on to spomínal mojim synom s tým, že na dvoch kolesách sme trasu z Martina do Štiavnice absolvovali často. Matúško na to reagoval, že pešo sme tam určite nikdy nešli,“ hovorí Martina Jankolová.
V tej chvíli prišiel jej prvorodený s nápadom, že on to musí prejsť po vlastných nohách. Medzi kamarátmi začal hľadať parťáka, ktorý by si na to trúfol, no všetci len krútili hlavami.
„Vraveli, že mu asi šibe,“ žartuje jeho mama. „Navrhla som mu teda, že s ním pôjdem ja. Keďže som celý život športovala, s kondíciou a vytrvalosťou nemám problém. Matúško súhlasil a v polovici júla sme vyrazili,“ podotkla.
Zvierací spoločníci
Z domu štartovali s dvomi batohmi, do ktorých si zbalili iba najzákladnejšie veci. Štyri litre vody, plynový varič, nôž, sucháre, pár sáčkových polievok, čaje, dve tuniakové konzervy, náhradné tričká, šortky a tenisky. Nechýbali spacáky, malý stan a turistické palice.
„Ja som mala tiež nepremokavú bundu a Matúško pršiplášť. Samozrejme, pre istotu som zobrala aj nejaké peniaze, doklady a mobil. Cez ten nás denne kontroloval manžel,“ zasmiala sa „kapitánka“ dvojčlennej výpravy.
Túru začali kávou na martinskom námestí, Matúš si dal kakao. Potom vykročili smerom na výpadovku z mesta. Odtiaľ sa presunuli do obce Žabokreky a pokračovali cez Necpalskú dolinu. Tam sa dostali na úsek Cesty hrdinov SNP, no keďže nechceli ísť po asfaltke, vybočili na neďaleké lúky.
Postupne prešli cez Folkušovú, Blatnickú dolinu a Mošovce. Nasledovala mestská časť Turčianskych Teplíc – Diviaky.
„Podľa mapy tam mal byť kemp, kde sme chceli prespať. Až tam sme ale zistili, že ten je už nefunkčný. V nohách sme mali 33 kilometrov a zmáhala nás únava. Našťastie nám do cesty prišla majiteľka toho komplexu a nechala nás prespať v tamojšej záhrade, kde sme si postavili stan,“ vysvetlila Martina.
Na druhý deň ráno kráčali ďalej lesom. Na chvíľu sa z neho vynorili a vyšli k benzínovej pumpe, kde sa občerstvili a doplnili zásoby vody. Cez prírodný terén sa potom dostali do Hornej Štubne. Kúsok za touto obcou mali jeden z najadrenalínovejších zážitkov, lebo natrafili na množstvo medvedích stôp.
„Cestou sme stretávali srnky, diviaky a líšky, no keď sme zbadali toto, Matúško sa zľakol. Chvíľu trvalo, kým som ho upokojila. Nebolo mu veru všetko jedno,“ podotkla. Keď sa spamätali, nasledovala dedina Turček. Dostať sa tam však bolo dosť namáhavé.
„Najhoršie bolo množstvo obchádzok, lebo každú chvíľu sme natrafili na oplotené časti polí či lesov. K prepojeniu na Sklené sme tiež došli až po zdolaní kopcov. Takto sme prišli aj do blízkosti Kunešova. Potom sme zliezli do Kremnických Baní,“ hovorí Martina.
Odtiaľ to mali už len „kúsok“ do Kremnice, kde chceli prenocovať. „Stále sme kráčali horou, no zostala som šokovaná, koľko prekážok sa nám zase postavilo do cesty. Každú chvíľu sa pred nami vynorila nejaká hacienda. Nechápem, ako je možné mať niečo také na lesných pozemkoch,“ poznamenala.
Obrovské objekty v lesnom teréne museli obchádzať, čom im celú túru dosť sťažovalo. „Potom sme sa dostali na salaš, no bača nám dovolil prejsť cez jeho pozemky. Podľa jeho inštrukcií sme sa konečne dostali do zlatého mesta,“ povedala.
Lejak ich nezlomil
V centre Kremnice si dali obed a prespali v turistickej ubytovni. To už mali za sebou ďalších 37 kilometrov a na nohách sa im objavili prvé pľuzgiere.
Ďalší deň začali výdatnými raňajkami, čakal ich posledný úsek. „Matúško bol už vyčerpaný – triasli sa mu ruky a bolela ho hlava. Dala som mu nurofen a trochu sa pozviechal,“ spomenula jednu z chlapcových kríz.
„Povzbudzovala som ho, že tých posledných 40 kilometrov určite zvládneme ešte v ten deň. Premohol sa a pokračovali sme smerom na Hornú Ves,“ vraví. Odtiaľ išli po Barborskej ceste do Kremničky a Šášovského Podhradia, kde si chvíľu oddýchli. Za Sklenými Teplicami začali stúpať lesom do dedinky Podhorie a práve vtedy ich zastihla veľká búrka.
„Voda sa liala dole svahom, padali aj krúpy. Celé to sprevádzali strašidelné hromy a blesky. Nemali sme sa kde skryť,“ opísala nepríjemnú situáciu. Pršalo niekoľko hodín vkuse, čo ich hnalo do rýchlejšieho tempa.
„Zrazu sme sa ocitli na asfaltovej ceste do Štiavnice. Vtom pri nás zastavil džíp s lesníkom. Premoknutých nás chcel zobrať, no odmietli sme. Už by to nebolo ono a mrzelo by nás, keby sme posledných 12 kilometrov nezvládli pešo,“ podčiarkla Martina.
Práve na poslednom úseku mal Matúš najväčšiu krízu, náladu mu nezdvihol ani pohľad na blížiacu sa štiavnickú kalváriu. „Vtedy znervóznel, lebo už sme išli len popri hlavnom ťahu. Dážď ustal a premávka áut sa zintenzívnila. Bolo to nebezpečné, kráčali sme preto po rigole,“ povedala. Matúš bol vraj zúfalý, do Štiavnice dorazili s vypätím všetkých síl.
„Opäť pršalo, no tam nás už čakal manžel. Pôvodne sme plánovali osláviť to v reštaurácii na Trojici, no keď sme nastúpili do auta, Matúško precitol a začala mu byť veľká zima. Bol úplne hotový, takže sme si to namierili rovno na našu chatu, kde si doprial výdatný spánok,“ prezradila dobrodružná mama s tým, že synátora táto náročná cesta neodradila a v budúcnosti by si niečo podobné rád zopakoval.
„Všetko je o hlave. Tie extrémne zmeny počasia, výkyvy nálad či fyzická námaha sa dajú zvládnuť, keď sa človek na to správne nastaví,“ doplnila žena, ktorá sa profesionálne venuje aj mentálnemu koučingu.