VIDEO: V Pavlovciach sa postarali o utečencov z Ukrajiny.
V obci pôsobí Apoštolská cirkev, ktorá si tam z rôznych darov, ale aj z príspevku Európskej únie vybudovala pastoračné centrum. Dnes slúži utečencom z Ukrajiny, ktorých nikto nechce.
Pred ešte neomietnutou budovou na Mlynskej 419 stojí zo päť rómskych chlapov v reflexných vestách. Na chrbtoch ich svieti nápis MOPS – Miestna občianska poriadková služba. Po dvore behá množstvo detí, v hlúčikoch sa rozprávajú staršie aj mladšie ženy. Jeden z chlapov piskne a beží za asi trojročným chlapcom, ktorý sa chystal vybehnúť spoza plota. Chytí ho za ruku a vovedie späť na dvor. Chlapov na dvore nevidno. Všetci, ktorí sú tam, sú členmi cirkvi a pomáhajú.
„Viete, chodím tu pomáhať takmer každý deň. Chvíľu som u nás v Michalovciach, potom idem tu. Ale keďže tu nie som šéfom, ja vás dovnútra pustiť nemôžem. Aj starosta to zakázal. U mňa by som vám dovolil…,“ hovorí nízky zavalitý Róm s tým, že väčšinou o nich, ako o etniku, novinári nepíšu dobre. „A pritom sme aj my ľudia, ktorí sa snažíme pomáhať, ako vládzeme. Nielen v tejto situácii.“
Veľa Rómov je veriacich. V obci sa spojili všetci, počnúc Apoštolskou cirkvou na Slovensku, Arcidiecéznou charitou Košice a Rímskokatolíckou farnosťou sv. Jána Krstiteľa v Pavlovciach nad Uhom. Snažia sa zabezpečiť základné potreby, ale aj dočasné ubytovacie priestory pre utečencov – tiež Rómov. Počas dňa aj noci zabezpečujú stálu službu vrátane stravy. „Začali sme pomáhať možno ako prví. Už v prvú noc, zo stredy na štvrtok, sme v noci boli v Slemenciach,“ hovorí pastor Stanislav.
Foto: Jana Vargová, Pravda
Pomohli už tristopäťdesiatim ľuďom
Asi po trištvrte hodine prichádza pastor Marek. „Prepáčte, ale návšteva hranice bola pre mňa prednejšia ako stretnutie s novinárom. Malo by k nám večer prísť ďalších 28 utečencov,“ hovorí ustarosteným hlasom 38-ročný Róm a vedie ma do pastoračného centra. Vonku sú „zaparkované“ kočíky, na priedomí sedia ženy s maličkými deťmi. V predsieni je tiež plno ľudí, ale aj uložené mlieko, nejaké dezinfekčné prostriedky a lieky.
Akurát dostávajú večeru. Najprv deti si z malých misiek pochutnávajú na teplej polievke. Na tácke je aj chlieb s maslom a syrom. Starší prídu na rad neskôr. Viacero žien po priestore pobehuje s metlami a mopom. „Nemáme pre nich postele. Spia na laviciach, kde sedia veriaci pri bohoslužbe,“ ukazuje pastor. Niekto púšťa z počítača pesničky. Chodí tam aj pán z jedného lokálneho internetového rádia. Pomáha aj tak, že sa s utečencami iba rozpráva. V miestnosti je pomerne hlučno. Pravidelne sa vetrá, nikto však nerieši rúška. „Prišli len s tým, čo si narýchlo zbalili…“
V pastoračnom centre sa už postarali o viac ako 350 Rómov z Ukrajiny. „Ak mám povedať pravdu, toto som nečakal. V prvý deň sme išli na hranicu pre rodinu pastora z Užhorodu, s ktorým sa poznám už desať rokov. A s nimi mala prísť ešte jedna rodina, ktorú sme plánovali dlhodobo ubytovať. Ale keď som prišiel na hranicu, videl som tam viacero Rómov, ako sedia vonku na chodníku aj s malými deťmi. Boli dosť dezorientovaní, nevedeli vôbec, kam majú ísť. Videl som tam viacpočetné rodiny, ale aj samotnú mamu s deviatimi deťmi. Ešte neboli žiadne stany ani nič podobné k dispozícii. Začali sme teda zvážať ľudí sem a hľadali sme aj možnosti, ako pomôcť štátu, aby potom od nás mohli odviezť ľudí ďalej. Ale v ten prvý štvrtok, po útoku, prišli na našu hranicu len dva autobusy," hovorí pastor Marek.
Väčšina ide do Čiech
Marek Gombár hovorí, že sami nevedeli, čo budú robiť. Priestory síce mali, ale chýbalo jedlo i základné vybavenie. „Keď mi tí prví ubytovaní povedali, aby som sa vrátil na hranicu, že tam ostali ešte ich príbuzní, tak som to otočil ešte zopárkrát. V prvú noc sme tu mali asi 50 ľudí, počas druhého dňa ich bolo takmer 150. Sám neviem, ako sa to stalo… asi po tom, ako som zavesil aktuálne video z pastoračného domu na sociálnu sieť, zrazu začali chodiť ľudia nielen z obce, ale aj z okolitých miest, dokonca aj z Košíc a nosili nám všetko možné, čo sme veľmi ocenili. A neboli to len naši veriaci.“
Michalovský pastor k tomu dodáva, že hoci sú to všetci Rómovia, mali problém aj s komunikáciou. „Oni majú svoj dialekt a nie všetkému sme rozumeli. Snažíme sa, ako sa dá,“ vysvetľuje Tolnaj. Na druhý deň sa im podarilo dokonca vybaviť autobus, ktorý 60 ľudí odviezol do Čiech, kam väčšina utečencov smeruje. „Chceli od nás len jedno, aby sme im zabezpečili nejaké pokojné miesto, kde by mohli žiť. Nevedeli sme v tom poriadne chodiť. Kontaktovali sme rôzne organizácie aj ľudí cez sociálne siete, aby nám pomohli. Vypravili sme dva autobusy so 120 ľuďmi. Potom odišlo ďalších 75 a ešte ďalších 56 ľudí. Sprostredkovali sme aj malé rodinné prepravy zhruba pre šiestich až ôsmich. Takto od nás odišlo 20 utečencov. Aj tak ich tu dnes máme ešte 50 a večer prídu ďalší," pokračuje Gombár.
Na hraniciach to už dnes ako-tak funguje. Sú tam vykurovacie stany a aj zabezpečený prevoz. „Zostal som prekvapený. Dozvedel som sa, že týchto Rómov z hranice veľmi nechcú brať. Áno, sú to sociálne slabí ľudia, nemajú peniaze ani hygienické návyky, ale sú to ľudia. Mali ich zobrať na nejaké miesto, sám neviem kde, ale hovorili im, že tam budú mať aj učiteľa a že to bude dobré. Do prvého autobusu ich nezobrali, lebo vraj ich nechceli rozdeliť a spolu by nevošli. Mali čakať, keď prídu ďalšie dva autobusy, kde by vošli všetci. Nikto však po nich neprišiel,“ krčí ramenami Gombár.
Hľadajú skúseného koordinátora
Hovorí, že majú viacero kontaktov, kam môžu Rómov odviesť. „Snažíme sa aj rodiny spájať. Niektorí chodia cez viacero priechodov, a tu, u nás, sa nakoniec stretnú. Ženy sa boja s deťmi ísť samé. Chcú ísť aspoň dve, tri," vysvetľuje.
V Slemenciach bolo v stredu vo vykurovanom stane 28 Rómov predovšetkým z Užhorodu. „Majú tam osadu na Radvanke, kde ich žije osemtisíc. Očakávame ďalší nápor. Tých, ktorí chcú ostať na Slovensku dlhodobo, k nám nevozíme. Snažíme sa pomáhať tým, ktorí chcú ísť ďalej. Autobusy od nás chodia na presné miesto, kde im určite pomôžu. Ozývajú sa mi odtiaľ a ďakujú, že sme im pomohli," usmeje sa Gombár.
Pastor nemá čas ani na spánok. „Spím denne tak dve, tri hodiny. Je nás tu denne nejakých 10 až 12 ľudí. Oddychujeme v detskej besiedke, kde je teraz aj sklad. Určite by sme potrebovali nejakú schopnú koordinačnú organizáciu, ktorej by sme pomáhali. Tiež by bolo dobré, aby nás niekto vyškolil a ukázal, ako správne zachraňovať týchto ľudí. Dlho takto nebudeme vedieť fungovať, keďže všetko je na našich pleciach. Okrem toho, že som pastor, mám svoju rodinu, musím chodiť aj do práce. Teraz som si vybral dovolenku,“ vysvetľuje Marek Gombár, ktorý pracuje s viacerými misionármi na preklade rómskej biblie.
„Všetky vojny sú hlúpe, veľmi drahé a škodlivé,“ povedal štátnik a diplomat 18. storočia Benjamin Franklin. A platí to aj o tej práve prebiehajúcej na Ukrajine. Pavlovce sú obec, kde žije veľa detí a mladých ľudí. Vekový priemer v obci je niečo nad 33 rokov. Všetci sa snažia, ako môžu. Na vojnu v susedstve však nikto nebol pripravený. „Ak to chceme robiť dlhodobo, musíme sa nejako zorganizovať,“ konštatuje na záver Gombár.