V tom čase mala jeho sestra Katarína Rubinová 10 rokov. Tieto udalosti poznačili celý jej ďalší život.
„Pamätám si to, akoby to bolo dnes. Miško chodil do učilišťa Východoslovenských železiarní. Ja som bola na Terase u svojej tety. Moja mama, ktorá vtedy pracovala v Poľnohospodárskom projektovom ústave, mi tam zavolala, aby som hneď prišla k nej do práce. Šla som električkou. Zháňala aj brata Miška v škole, ale tam jej povedali, že všetkých učňov poslali domov. Z roboty sme spolu šli na Lomenú ulicu, kde sme bývali. Mama obvolala všetkých Miškových kamarátov, našich susedov a známych. Nik ho však nevidel. Potom sa už nedalo nikam dovolať. Vybrali sme sa ho teda hľadať,“ spomína Katarína. Až neskôr sa dozvedeli, že 21. augusta 1968 sa na Hlavnej ulici strhla streľba.
Miško prišiel z učilišťa na Námestie osloboditeľov pravdepodobne električkou. Tam mal prestúpiť na autobus a zamieriť domov. Električky však boli blokované ruskou armádou a ľudia z nich masovo vystupovali a väčšinou zo zvedavosti už na námestí ostali.
Hľadali ho v nemocniciach
Katka s mamou išli najprv do železničnej nemocnice. „Tam nám niekto povedal, že ak sa niečo stalo, nech ideme do vojenskej nemocnice. Bol večer a vyhlásili zákaz vychádzania. Báli sme sa a doslova sme sa k budove nemocnice od strachu takmer plazili.“
„Mamka čupela pod okienkom nemocnice, ktoré sa otvorilo. Povedala, že je Hamráková a pýtala sa, či u nich nie je jej syn. Bránu nám otvorili a vošli sme dovnútra. Keď sa brána zatvárala, niekto povedal: ‚Áno, je tu, ale je mŕtvy.‘ Zrútil sa nám celý svet. Pamätám si, ako mamka kričala, že ho chce vidieť. Nechceli ju pustiť, ale pichli jej injekciu na upokojenie. Ani neviem, ako sme prišli domov. Čakala nás už rodina, ktorá sa dozvedela, čo sa stalo.“
Mama sa z toho nikdy nespamätala a Katka vlastne v tej chvíli prišla o celú svoju rodinu. S otcom veľmi v kontakte nebola, keďže sa s mamou v roku 1967 rozviedol. V roku 1969 emigroval s novou ženou do Kanady. Miško mal vtedy 15 rokov a poznačil ho odchod otca z rodiny. „Vždy hovoril mamke, že sa o ňu a o mňa postará. Hľadal si brigády, aby zarobil peniaze pre rodinu."
Razie na dennom poriadku
„Celý môj ďalší život poznačil vtedajší režim. Hoci sme sa snažili žiť tak, ako sa patrí, nedalo sa. Mamu vypočúvali na polícii, a keď sa odtiaľ vrátila, hospitalizovali ju na psychiatrii. Vraj jej dávali aj elektrické šoky. To sa opakovalo každý mesiac. Začali k nám chodiť aj policajné razie. Pamätám sa, ako sme spolu sedeli pri stole, mama pila kávu a zrazu nám vykopli dvere. Dnu vbehli štyria chlapi a začali všetko prehľadávať a rozhadzovať. Veľa nehovorili, po tomto besnení sa jednoducho otočili a odišli. Všetko nechali tak. Opakovalo sa to veľmi veľakrát. Dokonca sme nemohli ísť ani k Miškovmu hrobu. Sviečky sme zapaľovali len pred bránou cintorína. Neskôr sa mama zoznámila s ďalším mužom. Síce sa vzali, ale on ju doviedol k pitiu. V decembri 1979 si sama siahla na život,“ spomína so smútkom v hlase Katarína. Rodina bola pre štát politicky nespoľahlivá, tak nemohla dokončiť ani štúdium na strednej zdravotníckej škole.
Čítajte aj Čo mali spoločné august 1968 a február 2022
Augustové udalosti Katku sprevádzali aj počas jej ďalšieho života. V železiarňach, kde pracovala, sa zoznámila so svojím manželom. Ten pochádza z Bosny a Hercegoviny, a tak z Košíc odišla do bývalej Juhoslávie, kde žije dodnes. S dvoma deťmi prežila v deväťdesiatych rokoch vojnu na Balkáne. Neskôr prekonala rakovinu. Na brata však vždy spomína s láskou. Keď príde do Košíc, ide na jeho hrob. Zastaví sa aj pri pamätnej tabuli na Hlavnej ulici.