S príchodom zimy je však predpoklad, že počet Ukrajincov sa bude aj u nás zvyšovať. „Vyrastá tam, žiaľ, generácia bez rodičov. Generácia detí, ktoré si nebudú pamätať svoj domov, svojich blízkych,“ povedal v rozhovore pre denník Pravda Eduard Buraš, poradca predsedu vlády Eduarda Hegera pre cezhraničnú spoluprácu. Dá sa povedať, že na Ukrajine je viac ako doma na Slovensku.
Ako často chodíte na Ukrajinu a čo tam riešite?
Naposledy som tam bol 31. októbra a v nedeľu popoludní (6. novembra) idem znovu. Pripravujeme tam biznisfórum so zástupcami ministerstva hospodárstva, SARIO a Úradu vlády. Čakajú nás aj ďalšie bilaterálne rozhovory. Pripravujeme aj tri projekty pre siroty a verím, že sa nám ich podarí naplniť. Je to moja srdcovka, lebo to, čo tam vidím od začiatku vojny, je hrozné. Vo vojne trpia najviac deti. Je to vážny problém, pretože len na samotnom Zakarpatí je ich viac ako stotisíc. A sirôt stále pribúda. Málokto si vie predstaviť napríklad 12 detí na jednej posteli, ktoré sa tam túlia k sebe od zimy. Od štvrtka budúceho týždňa nás zas čaká druhý okrúhly stôl, v ktorom budeme riešiť infraštruktúru na hraničných priechodoch Vyšné Nemecké – Užhorod, kde sa tvoria obrovské kolóny kamiónov, autobusov, ale aj peších.
Aká situácia je na Ukrajine?
V každej časti Ukrajiny je situácia iná. Veľmi ťažko je ľuďom, ktorí žijú v piatich Rusmi anektovaných územiach na juhovýchode, kde prebiehajú boje. Ťažké je len počúvať, keď Rusmi poverená figúrka, postavená na čelo gubernie v Chersone, oznámi, že sa má z oblasti len tak odsunúť 70-tisíc ľudí, ktorí sú pod ruskou nadvládou. Dostávajú list, aby sa zbalili a odišli. Iná je situácia v okolí Kyjeva či v Zakarpatí, kde sa presídlilo viac ako 450-tisíc obyvateľov z východu republiky. Teraz tam žije milión 200-tisíc ľudí plus tých 450-tisíc ľudí navyše. Ak by sme to porovnali napríklad s Košicami, kde žije 250-tisíc obyvateľov, tak len tak zo dňa na deň by pribudlo ďalších 100-tisíc. Máme tu viac o 15-tisíc ľudí z Ukrajiny a aj s tým máme problém. Ak by však došlo k narušeniu Záporožskej atómovej elektrárne, museli by sa presunúť dva milióny ľudí. Je to, ako by sa všetci obyvatelia od Vyšného Nemeckého po Banskú Bystricu, museli odsunúť do Bratislavy a na západné Slovensko.
Zažili ste aj osobne hučanie sirén?
Sirény som zažil v Užhorode. Boli sme na jednom rokovaní a upozornil som kolegov, nech si vypnú mobil. Najprv som si myslel, že je to zvonenie. Nikdy predtým som ich nepočul. Na vojnu nás nikto nepripravoval. Do piatich minút nám prišlo upozornenie, že je nálet a museli sme ihneď odísť. Zas to môžem porovnať napríklad s košickým magistrátom, ktorý by sa mal do 10 minút vyprázdniť. Ťažká predstava. V Užhorode nie je dostatok krytov, ale ako zahraničná delegácia sme sa tam dostali. Ostatní vedia, že majú ísť niekde von, kde nie sú žiadne dôležité objekty. Ak ste v budove, môže na ňu padnúť bomba a vy neprežijete. Bezpečne nie je napríklad pri železničnej stanici, letisku, elektrárni.
Ako funguje „normálny“ život na Ukrajine?
Ťažko hovoriť o normálnom živote. Na Zakarpatí chodia ľudia do práce, obchody, kaviarne sú otvorené, deti chodia do školy. Ale ak počujú sirénu, už sú voči tomu akosi odolní a nenechávajú sa vyrušovať. Ak sa ich opýtate, prečo sa nejdú schovať, hovoria, že si zvykli. Jedno šťastie je, že za našimi hranicami zatiaľ bomby nepadajú. Napriek všetkému, ak títo ľudia chcú uživiť svoje rodiny a žiť, tak robiť musia. Ťažko sa im hľadá robota, lebo je tam, ako som už spomínal, veľa vnútorných presídlencov. Od 20. októbra platí nariadenie gubernátora Zakarpatskej oblasti, že večer sa v mestách menej svieti.
Čo sa deje v hlavnom meste v Kyjeve?
Je tam abnormálna situácia. Ľudia prišli o 70 až 80 percent zdrojov elektrickej energie a pitnej vody. Nefungujú semafory, verejné osvetlenie. Práve kvôli tomu tam zahynulo v posledných dňoch 51 ľudí, ktorých vodiči na ceste jednoducho nevideli. Z toho 32 osôb bolo zrazených na priechode. Na reflexné prvky tam nikto nemyslí. Ak by som to zhrnul, ľudia si zvykli na nálety, ale nevedia si zvyknúť na zimu, prázdne obchody či na to, že majú porozbíjané domy. V niektorých miestach hrozí humanitárna katastrofa. Pätnásť miliónov ľudí na Ukrajine je mimo svojho domova, 8,5 milióna je niekde v Európe a ostatní sa presídlili. A situácia sa bude zhoršovať. Krajina sa veľmi snaží, aby aspoň deti chodili do škôl. Vyrastá tam, žiaľ, generácia bez rodičov. Generácia detí, ktoré si nebudú pamätať svoj domov, svojich blízkych. Učiteľov je málo. V školách sa učí týždeň doobeda a týždeň poobede. Prechádzajú aj na on-line učenie, ale nie v každom meste sa to dá. Rodičia sa tiež boja posielať deti do škôl, hlavne kvôli náletom. S príchodom zimy to bude ešte horšie. Vedenie Ukrajiny vyzýva všetkých ľudí, ktorí z krajiny odišli, aby sa teraz nevracali domov a ostali kde sú a tam prečkali zimu. Tiež žiadajú presídlencov, aby sa vrátili domov, ak sa v ich oblasti nebojuje.
Myslíte si, že migračná vlna smerom na Slovensko a ďalej na západ bude pokračovať?
Nikto nemôže byť prorokom ani vo vlastnej krajine, a preto to vylúčiť nemôžeme. Aj preto slovenská vláda schválila materiál, v ktorom sa hovorí, ako budeme postupovať. Na začiatku vojny sme to nevedeli. Dnes si myslím, že sme pripravení. Je vyčíslená suma na realizáciu opatrení. Sú pripravené tri scenáre podľa toho, koľko ľudí bude prechádzať hranicou. V materiáli sa ráta s vlnou 8 až 15-tisíc Ukrajincov denne. Vládny kontingenčný plán je nastavený na obdobie október 2022 až marec 2023 a vychádza z toho, čo sme už prežili. Dúfam však, že to také zlé nebude. Som tiež rád, že sa chystá aj plán obnovy Ukrajiny, ktorý bude zaujímavý hlavne pre našich podnikateľov. Vojna odkryla v plnej nahote zanedbané hraničné priechody na východe. Nie je to vina tejto vlády, ale predchádzajúcich, ktoré ich roky nechávali zanedbané. Niet si kde umyť ruky či ísť na toaletu. Ak máme my aj Európska únia pomáhať, musíme mať na to pripravené cesty a priechody. Ak túto situáciu nevyužijeme teraz, potom to už nepôjde.
Čo najviac potrebujú ľudia na Ukrajine? Zbierok je stále menej.
Prvá eufória opadla a prišlo trpké prebudenie. Slováci si mysleli, že budú pomáhať týždne, maximálne pár mesiacov a už je to viac ako pol roka. Na Ukrajincov sa začínajú pozerať ako na ľudí, ktorí chcú od nás len brať. Sú viac na príťaž. Verím, že nikoho nikto na zimu z ubytovania nevyhodí a s jedlom sa vieme vždy podeliť. Na Ukrajinu treba hlavne elektrocentrály, palivové drevo, peletky, zdravotnícky materiál, ale hlavne oblečenie a teplé prikrývky. Veľmi sme si zvykli na pohodlný život a teraz z neho treba upustiť.
V Košiciach je centrum pomoci pre Ukrajincov. Myslíte že bude dostačujúce?
Myslím si, že nie. Určite sa bude musieť rozšíriť a budú sa budovať aj nové. Podľa informácií od kompetentných z Ukrajiny sa situácia bude meniť a musíme sa na to pripraviť. Kým ľudia, ktorí k nám prichádzali doteraz, niečo mali, teraz príde vlna tých, ktorí si budú chrániť len holý život. Bude to oveľa náročnejšie. Ostáva veriť, že to ustojíme a vojna skončí čím skôr.