„Katov dom je aj v Trenčíne pod hradom, no spojenie väznice a katovho bytu nájdete iba v Košiciach. V Bratislave bolo väzenie pod radnicou. Pod pôvodnou radnicou na dnešnej Hlavnej ulici bolo väzenie pre mešťanov a lepšie situovaných ľudí. No v Miklušovej väznici končili chudobnejší, bežní ľudia, tuláci či žobráci,“ povedal historik Východoslovenského múzea v Košiciach Richar Papáč.
Hoci legenda hovorí o krutom katovi Miklušovi z čias Rákócziho povstania, podľa ktorého má väznica meno, nie je to tak. Jej názov vznikol po pôsobení Františka (Franza) Miklóssyho. Ten bol pôvodne čižmársky majster, no v roku 1861 prevzal funkciu správcu mestského väzenia. Vykonával ju až do roku 1889 a evidentne dobre a dôkladne, keďže sami Košičania začali väznicu volať Miklós, alebo Mikluš. „V časoch, keď tu mal pôsobiť údajný kat Mikluš, teda v rokoch 1702 až 1710, tu dokázateľne pôsobil iný kat. Volal sa Antonín Maršalek,“ upresnil Papáč.
Čítajte aj Synovec Andyho Warhola kráča v jeho stopách. Vzniká unikátny film, otvára dvere na miesta, kam sa dostane málokto
Objekt Miklušovej väznice tvoria dva pôvodne meštianske domy z 13. storočia. Patria medzi najstaršie v Košiciach, ale aj na Slovensku. „Začiatkom 17. storočia už neboli obývané a prestavali ich na väznicu. Tá pôvodná bola na tej istej ulici, ale dnes už nevieme presne kde. Väzničná ulica siahala až po Levočský dom, čiže Hlavnú ulicu,“ vysvetľuje Papáč. Blízko boli hradby aj bývalá maľovaná brána. A aj to bol dôvod, prečo bola väznica práve tu.
„V minulosti boli v mestách väznice a obydlia katov práve pri hradbách a na okrajoch miest. Po veľkom požiari v 17. storočí sa mesto rozhodlo zriadiť novú väznicu práve v týchto dvoch neobývaných domoch. Fungovala až do roku 1911. Košice mali podobne ako Bratislava či Trnava právo meča. Mohli trestať zločincov, ktorých prichytili nielen na území mesta, ale aj svojich majetkoch. Ale už v období po roku 1848 mestá stratili túto právomoc a prebral ju štát. Preto tu v tom čase až do roku 1911 boli väznení len ľudia, ktorí spáchali menšie delikty,“ objasnil historik.
Mäsiar katom
Po roku 1911 bola už väznica v dosť zlom stave. Mesto ju preto zrušilo, väzňov presunulo do objektu dnešného Čierneho orla a budovu darovalo vtedajšiemu Hornouhorskému múzeu. „Dlho tu boli múzejné sklady a za prvej Československej republiky už kvôli zlému stavu bývalá väznica ohrozovala okoloidúcich. Objavili sa plány na jej zbúranie. Našťastie sa ozvala vtedajšia inteligencia na čele s prvým riaditeľom Východoslovenského múzea doktorom Pollákom a zachránili ju ako pamiatkovo chránený objekt. Vtedy dostala novú strechu. Rekonštrukcia prebehla v rokoch 1940 – 42, keď Košice pripadli Maďarsku a vtedajšie vedenie múzea dokázalo presadiť obnovu niekdajšej väznice. Odvtedy je už 80 rokov múzeom,“ priblížil historik pohnuté dejiny nie až tak dávnych čias. Podarilo sa mu vypátrať 72 mien správcov väzenia od 14. storočia až do roku 1911.
Miklušova väznica v Košiciach je jedinečnou pamiatkou.
Košice mali svojho kata až do roku 1843, volal sa Juraj Petrovič. „Bol pôvodne mäsiar. Keď predošlý kat Jozef Generál v roku 1837 so svojím remeslom „sekol“, tak mesto hľadalo nového. Generál odporučil Petroviča, ktorý si podal na magistrát žiadosť. Argumentoval tým, že je vyučený mäsiar a má k tomu skrz svojho remesla blízko,“ priblížil Papáč morbídne dôvody, pre ktoré sa mäsiar stal katom. Od roku 1558 sa zachovalo 26 mien košických katov. Prvým bol Peter. Často sa remeslo dedilo z otca na syna.
„Napríklad Franišek a Jozef Generálovci. Pred nimi to boli František a Jozef Kamermayerovci, no a pred nimi pre zmenu Daniel a Karol Slobodovci. Vo všetkých prípadoch ide o otca a syna,“ vysvetlil historik s tým, že kati mali zvláštne postavenie. Patrili medzi „potupené“ osoby. Preto sa synovia katov mohli vziať len ženy z podobnej sociálnej vrstvy. „Preto ani nebolo možné, aby sa syn kata vyučil za hrnčiara či zlatníka. To v tej dobe nešlo. Nielen v Košiciach, ale celom Uhorsku či nemeckých krajinách. Preto boli nútení od útleho veku postupne sa zaúčať pri otcovi. Vo veku 16 až 18 rokov už boli povinní spraviť skúšku. Na žiadosť bola vykonaná u kata v inom meste. Súškou bola poprava. Ak ju zvládol, dostal osvedčenie, že môže vykonávať remeslo kata. Buď ho prevzal po otcovi, alebo sa mohol uchádzať o miesto kata v inom meste,“ vysvetlil Papáč.
Čítajte viac Ľudia sa naň môžu akurát tak pozerať. Vynovený podchod v Košiciach je mesiace pod zámkom
Okrem popráv čistili mesto
Podľa historika kati aj napriek svojmu krutému a neobvyklému povolaniu neboli krvilačné šelmy. V rokoch 1564 až 1574 pôsobil v Košiciach kat Filip, o ktorom sa zachovalo viacero zmienok. Zaujímavé je, že sa dochoval aj jeho testament. „Vďaka tomu vieme, že hnuteľný majetok nechal svojej manželke. Nemali spolu deti, ale starali sa o sirotu Alžbetu, ktorej odkázal zlaté prstene, peniaze. Ďalší prsteň venoval zvonárovi, aby zvonil pri poslednej rozlúčke so zosnulým katom. Súdnemu sluhovi nechal šaty. Myslel aj na chudobných a žobrákov, na charitu venoval ďalšie cennosti. Svoje meče tiež nechal mestu,“ vyratúva historik neobvyklé dedičstvo.
Je dosť možné, že jeden z Filipových mečov je aj vo vitríne, ktorá sa nachádza v miestnosti katovho bytu. Pred niekoľkými rokmi Východoslovenské múzeum kúpilo jeden autentický meč košického kata od súkromného zberateľa. Ten ho získal vo Viedni, zaplatil zaň vyše 5000 eur.
Kati mali okrem popráv na starosti aj čistenie mestských ulíc, kanálov či latrín. Ale aj záchody na radnici, v kasárňach, cirkevné budovy. Nie sami, mali na to synov, pomocníkov a neraz aj väzňov. Bolo to celkom dobre platené. Boli aj šarhami – odchytávali túlavé zvieratá, hlavne psov. Odpratávali aj telá mŕtvych zvierat. Vyvážali ich von z mesta. Aj za túto činnosť dostávali peniaze a dokázali si tak celkom dobre zarobiť. „Ak boli šikovní a bezúhonní, mali celkom dobrý príjem a to nielen z popráv. Mesto ich platilo aj za spomínané služby. Upratovanie a čistenie si u kata neraz zaplatili aj bohatí ľudia. Takže z hľadiska príjmov to bola dnešným pohľadom povedané lepšia stredná trieda,“ myslí si historik.
Boli aj kati, ktorí nemali dobrú povesť nie vďaka svojmu nezvyčajnému remeslu, ale kvôli svojmu správaniu. „Napríklad sa opíjali, pobili či dokonca sami robili trestnú činnosť a sami mali problém. V Košiciach pôsobil po smrti spomínaného kata Filipa v roku 1574 zhruba šesť mesiacov kat Peter. Jeho manželka raz išla na trh k radnici, kde sa pohádala s krajčírom. Keď sa vrátila a povedala to svojmu mužovi, ten nelenil a išiel si to s krajčírom vybaviť osobne. V hneve ho zbil. Sám sa potom ocitol vo väzení. Jeho manželku za trest zbili na pranieri, katovi odťali pravú ruku a oboch ich potom vyhnali z mesta.
V takom prípade výkon telesného trestu, alebo odťatie ruky musel urobiť iný kat. Mesto si jednoducho požičalo kata z iného mesta a naopak. Platilo to aj v prípadoch, keď kat zomrel, alebo z iných príčin mesto nemalo kata. Fungovalo to aj opačne. Ak bolo treba, Košičania požičali svojho kata inému mestu,“ upresnil Papáč s tým, že „požičaný“ kat mal – povedané dnešným slovníkom preplatený cesťák aj diéty. Samozrejme, dostal aj výplatu za výkon svojej práce.
Čítajte viac Po metropole východu jazdiť 30-tkou? Mesto priblížilo detaily plánovaných zmien v doprave
Ani na vidieku nebolo úniku
Košice mali aj množstvo poddanských dedín. V najlepších časoch až 60. Kostoľany, Trebejov, Sokoľ či Kavečany, ktoré sú dnes jednou z mestských častí. „Pokiaľ obyvateľ niektorej z týchto obcí niečo spáchal, tak ho riešila a súdila košická Mestská rada. Ak išlo napríklad o vraždu, tak sa na to pozeralo, ako keby zavraždil niekoho priamo v meste. Aj tu sa uplatňovalo právo meča. Rovnako ak niekde spoznali zločinca, ktorý zabil niekoho napríklad v Prešove a obyvatelia poddanskej obce ho chytili, tak preňho prišli košickí drábi a bol súdený v Košiciach. Ak sa preukázala jeho vina, trest vykonal košický kat,“ dodal historik. Len pre zaujímavosť, popravy sa vykonávali najmä v sobotu.
Zaujímavosťou je, že výška trestu sa v tých časoch odvíjala od viacerých okolností. Ak niekto spáchal zločin počas dní, keď sa konali trhy, bol posudzovaný prísnejšie, ako keby to spravil počas bežného dňa. Podobne ak došlo k spáchaniu zločinu v noci či na verejnej ceste, bola to priťažujúca okolnosť. Aj napriek tomu, že stredovek sa považuje za obdobie temna, nie vždy bol za vraždu trest smrti.
„Dalo sa z neho vykúpiť. Išlo o tzv. homágium. Ak sa napríklad pohádali dvaja susedia a jeden druhého zabil, tak mohol požiadať o spomínané homágium. To znamená, že vyplatil pozostalým odškodné a zároveň aj pokutu mestskej rade. I keď je pravda, že na to musel mať,“ načrtol historik vtedajšie možnosti obvineného z vraždy. Existovali aj intercesori, niečo ako mediátori, ktorí mohli aj u nižších spoločenských vrstiev dohodnúť zmiernenie trestu.
Čítajte aj Minulosť Košíc sa ukrýva pod povrchom
Veľkým plusom bolo, ak boli intercesori počestní mešťania a občania. Ďalšou zaujímavosťou boli poľahčujúce okolnosti. „Veľakrát sa prihliadalo na mladosť. Pri rôznych deliktoch sa brala ako poľahčujúca okolnosť. Bralo sa to tak, že je tam nádej na polepšenie sa. Tak sa to uvádza aj v zachovaných spisoch. Trest smrti existoval, bola iná doba, ale nebolo to až také kruté obdobie, ako sa často popisuje,“ uviedol Papáč.
Existovali aj mužské a ženské tresty. Ženy to mali ťažšie a tresty boli prísnejšie. Napríklad za cudzoložstvo jej hrozil hrdelný trest. Ak išlo o viacnásobnú neveru, alebo dokonca prostitúciu, trest bol ešte prísnejší. Dostala látku, z ktorej si ušila vrece a v sobotu o ôsmej ráno ju vyviedli z väzenia, súdny sluha verejne vyhlásil čo spravila a ako bude potrestaná. Následne ju za sprievodu drábov, mestskej rady a ľudí z mesta odviedli k rieke Hornád, kde ju vložili do vreca a utopili v tečúcej vode. V roku 1579 boli dva takéto prípady. Dve ženy sa vyspali s viacerými mužmi. Jedna uviedla sedem mužských mien, druhá osem. A u jednej z nich bol na zozname aj muž tej druhej. Jednu aj druhú vložili zvlášť do vriec a utopili.
Poprava hrozila aj chlapcovi
„Od začiatku 18. storočia nastal ústup popráv a viac nastupovali alternatívne a telesné tresty. Nastupovalo osvietenstvo a trest smrti dostávali len ťažkí delikventi. Ak aj mestská rada vtedy odsúdila niekoho na trest smrti, mohol požiadať o apeláciu, čiže odvolanie. V tom prípade šla žiadosť ku panovníkovi a mnohokrát došlo k zmierneniu trestu. Takže si odsedeli niekoľko rokov, dostali niekoľko rán palicou a podobne. Vtedy už existovali aj nápravné domy určené na prevýchovu. A v období 18. storočia sa už objavujú tresty dlhoročného väzenia. V 16. a 17. storočí to bolo naopak,“ objasnil Papáč históriu trestov.
Čítajte viac Synovec Andyho Warhola kráča v jeho stopách. Vzniká unikátny film, otvára dvere na miesta, kam sa dostane málokto
Pri telesných trestoch najprv mestský lekár posúdil, či ich daný človek vôbec vydrží. Ak ho lekár neodporúčal, tak si musel dlhšie posedieť vo väzení. Muži dostali rany palicou, ženy korbáčom a deti prútom. Deti dostávali miernejšie tresty, no niekedy im hrozili aj tie najprísnejšie. Napríklad v prípade zo 16. storočia. Dvaja chlapci sa pohádali pri oberaní jabĺk. Mladší, 10 – ročný buchol palicou staršieho, 12 – ročného. Ten spadol zo stromu tak nešťastne, že sa zabil. Chlapcovi hrozila napriek jeho veku poprava.
„Nakoniec našťastie došlo k dohode. Rodina spomínaného chlapca vyplatila rodičom zabitého chlapca odškodné. No napriek tomu sa ich syn trestu celkom nevyhol. Vypovedali ho z mesta,“ uzavrel Papáč. O ďalšom osude chlapca pramene mlčia a ktovie, ako dopadol.
Aj takéto príbehy sa stali pred stáročiami. Ak chce niekto zažiť cestovanie v čase, je návšteva Miklušovej väznice v Košiciach jedinečnou príležitosťou, ako spoznať aj krutejšiu stránku dejín.