Pochádzate z okolia Nitry, takže ju poznáte už od detstva. Ako ste vnímali mesto ešte predtým, ako sa vaša optika zmenila na optiku architekta?
Bola to taká zvláštna optika. Bol som telom aj dušou športovcom, to znamená, že som poznal predovšetkým miestny futbalový štadión a všetko okolo neho vrátane rieky a hradného kopca. Moja optika sa začala meniť už počas strednej školy a neskôr vysokej školy, kde som sa zhodou okolností dosť často a výrazne zaoberal Nitrou.
Prirástlo vám tu niečo k srdcu počas študentských čias?
Počas štúdia som sa začal zaoberať Nitrou a jej územným plánom. Vtedy som možno ešte nevedel, čo je to presne územné plánovanie, skôr sme to nazývali urbanizmom.
Predchádzajúci hlavný architekt Viktor Šabík sa v minulosti vyjadril, že Nitra je najväčšia dedina na Slovensku, za čo zožal od časti obyvateľov kritiku. Dôvodil tým, že sa v Nitre rozpadli prirodzené štruktúry mestských blokov, jednoducho, že urbanistický rozvoj nebol zvládnutý. Ako to vnímate vy?
Takýto pohľad je všeobecným pohľadom na všetky slovenské mestá. V povojnovom čase sme sa dostali do určitého plánovaného riadenia. Vtedy sa rozhodlo, že bytovú otázku budeme riešiť komplexnými bytovými výstavbami, ktoré znehodnotili väčšinu slovenských miest rôznym spôsobom a rôznou kvalitou. Dá sa s tým súhlasiť, ak tým pomenovávame práve toto obdobie komplexnej bytovej výstavby, ktorá sa nie úplne zaoberala kontextom. Išlo o ucelenú snahu pretvoriť mesto modernistickým spôsobom. Možno to bola chyba, ktorú však vnímame až teraz. No tým, že sa snažíme porozumieť vtedajším architektom a urbanistom, bral by som to s určitou rezervou. Cieľom tejto snahy nebolo zničiť mesto.
Foto: Archív Milana Csandu
Mestá sa teda budovali skôr „ z výšky“. Kritika tohto obdobia smeruje k tomu, že tí, ktorí plánovali mestá, nerozumeli človeku. To sa ukázalo až neskôr, keď do toho vstúpil psychologický aspekt. Pozerá sa už teraz pri rozvoji mesta na ľudí, na ich prežívanie a potreby?
Podľa mňa mali ten istý cieľ – vytvoriť zdravšie, krajšie a zelenšie mesto. Dnešné sídliská, ktoré sú pozostatkom tejto snahy, sú na prvý pohľad veľmi zelené, veľmi vzdušné a svojim spôsobom urbanisticky aj krásne. Niektoré menej, niektoré viac. V tom čase to bol názor, ktorý sa zdal ako rozumný, ekonomický a pre ľudí veľmi výhodný. Až užívaním sme zistili, že vzniká sekundárny problém. Rozdelili sme si mesto na monofunkčné priestory a sme závislí od denno-denného presúvania sa. Teraz sa snažíme dopĺňať tieto štruktúry (sídliská) tak, aby sme vytvorili plnohodnotné mesto. Nitra má dve veľké sídliská (Klokočina a Chrenová). Počtom obyvateľov zodpovedajú menším okresným slovenským mestám, napriek tomu nemajú svoje jadrá. Akonáhle by sme tam dokázali vniesť život vo forme toho, že by tam ľudia našli nielen služby a vybavenosť, ale čiastočne aj prácu, vedeli by sme z nich urobiť relatívne autonómne mestečká. Možno by sa tým znížil aj podiel presunov.
Bola táto zmena pohľadu na mesto citeľná aj počas vašej takmer 25-ročnej urbanistickej praxe?
Po revolúcii sme sa to my mladí architekti ako rebeli snažili poňať inak. Snažili sme sa o kompaktné mesto, ale stále tam chýbal veľký dôraz na priestranstvo. Zaoberali sme sa tým, aby bolo mesto krásne z hľadiska stavieb. Dnes prichádzame k tomu, že by sme sa mali zamerať na priestor, kde sa ľudia pohybujú a stretávajú. Nedávno som sa len tak pre zaujímavosť pozrel, koľko máme v Nitre pomenovaných námestí. Nie je ich ani 10. Navyše, niektoré priestory nesúce názov námestie, námestím ani nie sú. Keď si pozrieme modernistické plány a projekty, vtedajší urbanizmus bol krásny. Pre vtákov a letcov sme urobili krásne štruktúry, ale život tam dole bol úplne iný. Ľudia nemali šancu vnímať tú estetiku. Teraz sme z výšky prišli na zem a chceme sa pozerať očami človeka, ktorý sa pohybuje po ulici, ako vníma mesto.
Foto: Archív Milana Csandu
V tejto súvislosti mi napadá zámer mesta oživiť na Chrenovej bývalé kino Lipa, ktoré sa má opäť stať miestom stretávania sa ľudí. Je toto cesta, ako začať budovať spomínané jadrá sídlisk?
Spôsob, ako zmeniť štruktúru, bude možno komplikovaný a bolestivý. Bytový dom nezbúrame a nepostavíme tam teraz niečo iné. Tým pádom je veľmi ťažké hovoriť práve na sídliskách, ako tam dostať kvalitný verejný priestor, v ktorom sa človek cíti dobre. V centre mesta s kompaktnou štruktúrou je viacero budov a každá je niečím iná, preto je tu veľa podnetov. Stretávame tam rôznorodých ľudí a každým momentom vzniká nová interakcia. Na sídlisku je tých momentov málo. Využiť budovu bývalého kina je dobrý začiatok, je to však veľmi málo, pretože žiť by mali aj okolité ulice. Chrenová má tú výhodu, že tam v minulosti to kino postavili, na Klokočine niečo také chýba. Chrenová má preto šancu, aby sa mohla rozvíjať. Navyše sa tu až tak agresívne nepoumiestňovali väčšie nákupné strediská. Na Klokočine sú de facto štyri. Garážovú architektúru sme si tak umiestnili na miesto, ktoré by malo byť tým najkrajším. Z pohľadu ľudí to znamená lepšiu dostupnosť služieb, no paradoxne za nákupmi aj tak dochádzajú na aute. Okrem toho to láka ľudí z celého mesta, pretože majú na malej ploche na výber štyri obchodné miesta. Aj toto svojim spôsobom podporuje „turistiku“.
Trúfate si odhadnúť, ako dlho môže trvať takáto premena sídlisk?
Netrúfnem, pretože žijeme v takej dobe, ktorá neplánuje, ale skôr reguluje. Očakáva sa, že atraktivita prostredia je taká vysoká, že sa investori budú chcieť v priestore prirodzene usídliť. Jediné, čo môžeme urobiť, je dovoliť to a jednoznačne im ukázať ako na to. Obchodné domy to pochopili, oni sa tam tlačia. Ak by sme ich uregulovali tak, aby vytvorili nie garážovú ale skôr mestskú architektúru, dosiahli by sme základ tejto premeny.
Musí mesto investorov v niečom brzdiť?
Je to od prípadu k prípadu. Vždy ich treba usmerňovať. Ak však majú jasné, zrejmé a jasné usmernenia, vedia sa s nimi vysporiadať.
Dá sa do regulatívov vniesť estetická vízia mesta, aby nepribúdali garážové budovy?
Hrubá estetika sa tvorí najmä tým, ako sa budovy umiestnia. Ak ich umiestnime na hranu ulice a objekty proti sebe nám začnú vytvárať pocit ulice, vtedy človek vníma priestor inak ako keď umožníme, aby budovy mohli byť postavené napríklad za nekonečným parkoviskom. Tam je jasný odkaz, sem nechoďte peši, ale príďte na aute. Toto si na úrovni regulatívov môžeme dovoliť. Pokiaľ ide o estetiku objektov, tam musíme veriť tomu, že architekt vytvorí takú estetiku, za ktorú sa nehanbí. Z pohľadu urbanistu má byť mesto rozmanité, a to sa týka aj dizajnu budov.
Snaha o vytvorenie kvalitnejšieho priestoru je u nás citeľná. Nie je však nič horšie ako revitalizácia nejakej lokality, ktorá potom zíva prázdnotou. Ako sa tomu vyhnúť, aby sa niečo také nestávalo?
Toto bude veľká téma. Populárnym miestom pre Nitranov je park pod hradným kopcom. Ľudia sa tam stretávajú, je tam veľa príležitostí na trávenie voľného času. Dúfam, že po dokončení jeho obnovy to bude rovnako populárne ak nie ešte populárnešie miesto. Bol by som rád, ak by sa takýmito populárnymi priestormi stali aj ďalšie lokality v meste. Napríklad Svätoplukovo námestie. Zbúral sa tam jeden celý blok, čím stratilo svoj charakter. Predtým to bola sústava dvoch relatívne malých útulných námestí. Po zbúraní sa z toho stalo veľké námestie, možno nie úplne príjemné na trávenie času. Ak ste v strede námestia, buď je tam teplo, veterno alebo tam ani nemáte čo robiť. Máme tam objekty, ktoré takmer vôbec nekomunikujú s námestím, či už mestský objekt, ktorý má v prenájme múzeum alebo divadlo. Podobne veľkou témou je predĺženie pešej zóny. Chcel by som dosiahnuť, aby sme dostali tento priestor do stavu, kde ľudia môžu tráviť čas a úplne ideálne, ak zmení svoj charakter aj tým, že sa bude nazývať námestie.
Voľné priestranstvá v centrách miest sa zvyknú zastavovať s tým, že hustejšia zastavanosť sem patrí. Ako to vysvetliť ľuďom, ktorí sú na zaberanie „posledných“ voľných plôch citliví?
Väčšina ľudí si už nemá šancu pamätať ten zbúraný blok na Svätoplukovom námestí. Jeden celý blok sa zbúral aj v priestoroch uvažovaného predĺženia pešej zóny. Sú tu teda určité miesta, kde v minulosti budovy stáli a dajú sa zastavať. Vidím však, že ľudia to vnímajú negatívne, pretože je tam nejaká zeleň a majú pocit, že im ju berieme. Ľudia sú rozmanití. Niektorí to chápu, niektorí to však nepochopia nikdy. Skôr sa bavme o tom, že ak sa nám podarí návrat k pôvodným uličným čiaram, príde tam rozmanitosť a kvalitný verejný priestor, prestane byť témou, že ľudia prišli o zeleň. To však neznamená, že zeleň tam bude chýbať. Ten prerod si je dobré aj odskúšať.
Foto: Archív Mesta Nitra
Akým spôsobom?
Hovorí sa tomu taktický urbanizmus. Príkladom je projekt predĺženia pešej zóny, kde mesto najskôr zrealizovalo parklet. Podnikom ponúklo možnosť umiestniť terasu na existujúcu cestu. Viem, že je to stále veľkou časťou ľudí vnímané kontroverzne..
Protestujú hlavne motoristi…
Tým, že sme ich naučili, že auto je v meste to najdôležitejšie, takmer všetci sú tu vodiči. Je málo tých, ktorí v meste pobývajú. Vidím však, že sa ten priestor pomaličky ale predsa len rozbieha. Keď si tam sadnem, zažívam presne to, čo sa mi zdá úplne prirodzené v zahraničí.
Popri zeleni má Nitra výhodu aj vodného prvku v podobe rieky a jej prítokov. Je podľa vás dostatočne zakomponovaná v mestskom priestore alebo sú tam rezervy?
Je to pomerne veľká téma, na ktorú sa dá pozerať aj cez históriu. Rieka pôvodne tvorila hranicu mesta, no postupom času sme ju „dostali“ do centra. Ideál je, aby sme boli mestom nie pri rieke, ale na rieke. To by sme mohli dosiahnuť tým, že by sme vytvorili akúsi živú zelenú nábrežnú os. Čiastočne sa to zlepšuje rekreačnými aktivitami, ktoré sa k rieke umiestňujú. Ako napríklad projekt skateparku. Rieka by mohla prepojiť mesto cez viaceré zastávky v podobe parkov. Máme tu botanickú záhradu, pozostatky vodných plôch sa nachádzajú aj na okraji výstaviska. Tie body tu máme, chýba však ich prepojenie. Toto by bolo zmysluplné využitie nábrežia.
Voda je jedným z dôležitých prvkov aj pokiaľ ide o novodobé výzvy v podobe riešenia dopadov zmeny klímy. Ako teraz vyzerá Nitra počas leta?
Leto je o voľnejšom oddychovom trávení času, aj preto je park počas celého leta „atakovaný“ ľuďmi. Z toho dôvodu si myslím, že zelená nábrežná os by to mohla podporiť. Veľa ľudí je však mimo mesta a život je skôr v útlme. Rozprúdiť ho však dokážu večerné akcie mesta. Môže to byť v symbióze.
Jeden z ďalších trendov, ku ktorým pristupujú najmä väčšie mestá, je utlmovanie či vytláčanie dopravy z centier. V Nitre sa o tom hovorí najmä v súvislosti s predĺžením pešej zóny. Viete si predstaviť ďalšie lokality, kde by mohlo dôjsť k obmedzeniu dopravy?
Najvážnejšími adeptmi sú centrá horného a dolného mesta. Utlmenie dopravy by však malo byť aj všade tam, kde ľudia bývajú. Na sídliskách by malo byť prioritnejšie vytvorenie skutočných obytných ulíc, a tým zmeniť ich charakter veľkého parkoviska. Utlmenie dopravy v centre však nemôže nastať z jedného dňa na druhý. Bude to zrejme prebiehať v postupnom režime. Možno práve formou taktického urbanizmu, kde si odskúšame, či ľudia dokážu zmenu navnímať a správať sa iným spôsobom. Nemusí ísť len o typickú pešiu zónu bez dopravy. Vzniknúť môže aj hybrid, teda pešia zóna s regulovanou dopravou.
Čo ak sa ukáže, že ľudia sa s tým zžiť nevedia. Asi sa na to nedá prizerať, lebo inak by k žiadnym zmenám nedošlo..
Taktický urbanizmus skôr pripravuje podhubie, umožňuje rýchlu realizáciu určitých úprav. Vnímam to ako prostriedok na overenie, doplnenie a spresnenie toho, čo chceme v nejakej lokalite realizovať. V konečnom výsledku to môže byť ešte lepšie. Aby sme v prípade predĺženia pešej zóny pripravili kvalitný projekt, musíme pripraviť kvalitnú súťaž a vybrať dobrý návrh. Samozrejme, treba mať na to aj peniaze. To môže v optimistickom variante trvať päť rokov. Je to dosť dlhá doba na to, aby sme sa o tom iba rozprávali. Podobne sa môžeme rozprávať o využití priestoru na Pribinovom námestí. Sú tu úvahy o možnej zástavbe, pretože toto námestie nemalo v minulosti takýto veľkolepý tvar. Keďže však ide o mestskú pamiatkovú rezerváciu, treba nájsť súlad s pamiatkarmi.
Mesto sa zaoberalo križovatkou pri obchodnom centre Mlyny, ktorá je na hranici svojej kapacity. Vyplynulo to z kapacitného posúdenia križovatiek, ktoré si dalo vypracovať v súvislosti s predĺžením pešej zóny. Spor je ohľadom vybudovania ďalšieho odbočovacieho pruhu. Objavil sa aj architektonický návrh v podobe vybudovania nadchodu pre peších. Aké by bolo ideálne riešenie?
Náš najväčší problém je, že cesta nepatrí mestu ale štátu. Môj názor je, že vozidlám by sme už nemali viac ustupovať. Ak križovatku dokážeme ešte viac spriechodniť, dopravu tam lákame. Jedna cesta je postupne vytlačiť vozidlá znepríjemňovaním prechodu cez mesto. Musí to ísť v ruka v ruke s tým, že im musíme ponúknuť niečo iné. Riešenie by aj bolo, no náklady sú vysoké. Napriek tomu si myslím, že nájdeme riešenie. Možno nebude ideálne, ale bude smerovať k tomu, aby sa zápchy nevytvárali v danej križovatke, ale odsunieme ich mimo centra. Jeden z nápadov je využiť na to svetelnú signalizáciu. Čas prejazdu teda bude ten istý, len státie presunieme mimo centra. Predovšetkým však musíme tlačiť na štát, aby sa vysporiadal s cestou, ktorú má u nás v „kuchyni“ a on tie riešenie má.
Máte namysli pretrasovanie dopravy?
Dalo by sa to presmerovať na náš južný obchvat, i keď sú s tým spojenú určité problémy. Máme to však odskúšané počas uzávierky cesty a to pretrasovanie fungovalo. Ľudia, ktorí bývajú pri križovatke, nám povedali, že to bola neuveriteľná zmena. Išlo pritom o jednoduchú zmenu organizácie dopravy, ktorá bola vynútená inými okolnosťami.