Vo februári 1956 Stalinov nástupca ostro odsúdil predchodcu. „O tom, že otec na XX. zjazde komunistickej strany vystúpil proti kultu osobnosti, som sa dozvedela až na komsomolskej schôdzi,“ povedala pre Pravdu.
Ako prežíval váš otec rozchod so stalinizmom?
Muselo to byť preňho nepredstaviteľne ťažké. Bol žiakom Stalina. Roky s ním bol úzko spätý. Také puto sa nedá pretrhnúť zo dňa na deň. Po Stalinovej smrti otec takmer tri roky postupoval – Leninovými slovami povedané – krok vpred a dva kroky vzad. Napokon však zvíťazila jeho ľudskosť a svedomie, kvality, ktoré si nejakým zázrakom dokázal zachovať aj pri Stalinovi. Rozchod so stalinizmom bol preňho o to ťažší, že stále bol presvedčeným komunistom a zo socializmu chcel vyťažiť všetko, čo sa dá.
Vedeli ste vo februári 1956, že Nikita Sergejevič sa na XX. zjazde strany chystá odhaliť kult osobnosti?
Šokovalo ma to, ako všetkých ostatných. Celý Sovietsky zväz zostal zaskočený.
Doma ste sa s otcom nezhovárali o politike?
Samozrejme, o politike hovoril. Ale o veciach, ktoré boli tajné, nikdy. A jeho prejav na XX. zjazde bol v Sovietskom zväze prísne tajný až do čias Gorbačova, keď ho po 33 rokoch konečne po prvý raz zverejnili.
Ako ste sa dozvedeli, že Nikita Sergejevič si dovolil poprieť Stalinovu neomylnosť?
Ako všetci. List ústredného výboru strany sa čítal na uzavretých straníckych schôdzach. Ja som nebola členkou strany, preto som si to vypočula na komsomolskom zhromaždení. Vtedy som študovala na univerzite na biologickej fakulte. Na schôdzu prišiel nejaký človek z obvodného výboru strany. Priniesol so sebou list, prečítal ho, zložil, dal späť do aktovky a zobral so sebou. Tak som sa o tom dozvedela.
Ako ste to prijali?
Bol to pre mňa obrovský šok, ako pre všetkých ostatných. V Sovietskom zväze v tých časoch bolo len veľmi málo ľudí, ktorí sa rozchádzali s oficiálnym nekritickým hodnotením Stalinovej osobnosti. Ja som medzi nich nepatrila. Bola som vychovávaná k tomu, aby som si ho vážila. Takže to bol pre mňa úder. Vyrovnala som sa s ním však ľahšie ako ostatní. Milióny ľudí aj obetí represií, ktorí sedeli za mrežami, alebo im popravili príbuzných, sa často do smrti nedokázali so Stalinom rozísť. Spomínam si na starú priateľku mojich rodičov, dlhoročnú členku strany, s ktorou sa zblížili ešte v dvadsiatych rokoch v Donbase. Prežila sedemnásť rokov v pracovných táboroch. Otec bol už na dôchodku, keď prišla k našim na návštevu a strašne sa s nimi pohádala. „O Stalinovi mi nič zlé nehovorte. Nebudem to počúvať, ja tomu neverím,“ opakovala. Takých ľudí bolo veľmi veľa. Ja som to mala jednoduchšie. Otcovi som verila viac ako Stalinovi. Prijala som to ako akt spravodlivosti.
Dovtedy ste však mali bližšie k Stalinovi ako milióny iných…
Čo znamená bližšie? Videla som ho dva razy v živote. Raz v divadle a druhý raz, keď ma otec vzal na Stalinovu daču. Osobne sme sa nikdy nezhovárali.
A s jeho dcérou Svetlanou?
So Svetlanou som sa, prirodzene, poznala. Chodili sme do rovnakej školy. Lenže ona bola odo mňa, myslím, o päť rokov staršia, a pre dvanásť- a sedemnásťročné dievča je to veľký rozdiel. O represiách, ako iste chápete, sme sa nezhovárali. Jednoducho sme o nich nič nevedeli.
Váš otec však o nich zrejme musel vedieť?
Aj nebohý historik Alexandr Jakovlev mi povedal: „Rada Nikitična, dúfam, že sa nenahneváte, ale váš otec o tom všetkom musel vedieť.“ Chápem, že nemohol byť bez viny. Stalin mal takú metódu – všetkých zviazať kolektívnou zodpovednosťou. Trval na tom, aby na dokumente odsudzujúcom „nepriateľov ľudu“ bolo čo najviac podpisov. V každom prípade však mám pocit, že Nikitu Sergejeviča, môjho otca, od aktívnejšej, alebo, ak chcete, najaktívnejšej účasti uchránil jeho stranícky osud. Z Ukrajiny odišiel v roku 1929, keď sa tam práve začínalo surové kynoženie roľníctva. Vďaka dvojročným štúdiám v Moskve ho to najhoršie minulo. Boju s trockizmom sa síce nevyhol, ale vtedy ešte nebol na veľmi vysokých postoch, šéfoval iba obvodným výborom strany. Aj tak neskôr trpel výčitkami svedomia. Pamätám sa, ako po rokoch hovoril: „Veď ja som sedel v tej Stĺpovej sále, keď odsúdili Bucharina. Všetci sa priznávali a ja som tomu veril.“ Do skutočne vysokej funkcie sa dostal, až keď ho v roku 1938 zvolili za člena politbyra a poslali na Ukrajinu ako tajomníka tamojšej straníckej organizácie.
Vašu rodinu na Ukrajine ubytovali v dome, kde pred vami býval stranícky funkcionár, ktorý sa s celou rodinou stal obeťou represií. O tom ste nevedeli?
Odkiaľ som to mala vedieť?! Vedela som, že tam býval Kosior, ale kto to bol, aký bol jeho osud, to som nevedela. Až oveľa neskôr som sa dozvedela, že v mojej lavici predo mnou sedával Kosiorov syn, ktorý tiež zmizol bez stopy.
Vášmu otcovi však bol zrejme známy osud jeho predchodcu?
Nepochybne áno. Otec však prišiel na Ukrajinu až po čistkách. Úrady tam boli doslova pusté. Na ľudoprázdnych chodbách mali kroky čudnú ozvenu. Potom vypukla vojna a otec sa znova ocitol mimo tohto kruhu. Na fronte bol od prvého dňa vojny až do posledného. Nechcem ho ospravedlňovať, určite mal svoj podiel viny. Myslím si však, že o všetkom, čo sa dialo, vedel možno menej ako my dnes, keď sú už archívy otvorené.
Represie sa dotkli aj vašej rodiny. Za čo zatkli manželku vášho brata, vojenského pilota Leonida. Je pravda, že to bolo preto, že Stalin považoval tých, ktorí padli do zajatia, za zradcov?
Tento mýtus vznikol v posledných desiatich rokoch. Neexistuje však jediný dôkaz, potvrdzujúci, že Leonid padol do zajatia. Zahynul v boji a posmrtne ho vyznamenali.
Za čo potom zatkli jeho ženu?
Obvinenie zrejme formálne súviselo so stykom s cudzincami. Počas vojny sme žili v Kujbyševe, kam boli evakuované nielen ústredné sovietske úrady, ale aj veľvyslanectvá. Bolo tam veľa cudzincov a ona mala nejakých priateľov na francúzskej ambasáde. Až po rokoch som sa dozvedela aj o ďalšom možnom dôvode. Leonidova manželka je pôvodom Nemka, hoci jej predkovia už dávno splynuli s ruským prostredím. A Nemcov, aj z ikstého kolena, po vypuknutí vojny bez opýtania posielali do vyhnanstva. Napokon, existoval aj príkaz Stalina, že ak bol vojak nezvestný, tak všetkých jeho príbuzných, ženu aj deti treba poslať do vyhnanstva. Čo rozhodlo, to neviem. Myslím si však, že hlavnú rolu zohralo to, že Berija (šéf Stalinovej štátnej bezpečnosti) chcel mať nejaký kompromitujúci spis na každého vysokého funkcionára vrátane členov politbyra.
Myslíte si, že Leonidovu ženu zatvorili preto, aby Chruščova držali v hrsti?
Nepochybujem o tom. Podobne dopadli aj príbuzní iných vysokých funkcionárov. S mnohými zaobchádzali horšie ako s Leonidovou ženou. Ju aspoň nemučili.
Ako dlho bola zavretá?
Zatkli ju v roku 1943 a pustili až po Stalinovej smrti v roku 1954. Bola vo vyhnanstve kdesi v Kazachstane. Pracovala ako geologička.
Čo sa stalo s dcérou vášho brata po zatknutí švagrinej?
Osvojili si ju moji rodičia. Hoci úradne Juliu neadoptovali, vychovávali ju ako vlastnú dcéru. Nevedela, čo sa stalo s jej skutočnými rodičmi, bola vtedy ešte veľmi malá. Mojich rodičov, čiže svojich starých rodičov, považovala za mamu a otca, a tak ich aj oslovovala.
Akým otcom bol Nikita Sergejevič?
Bol vynikajúcim otcom, hoci na to vôbec nemal čas. Vídali sme ho len skoro ráno, keď odchádzal do práce. Vracal sa veľmi neskoro. Bol však veľmi pozorný. Od detstva som mala vášnivo rada zvieratká. Keď išiel z Kyjeva služobne do Moskvy, nosil mi odtiaľ papagáje, králiky, kvetinky. Na nás deti nebol nikdy prísny.
A mama?
Mama bola prísna. Pochádzala z veľmi chudobnej ukrajinskej rodiny, vlastnou usilovnosťou však získala lepšie vzdelanie ako otec. Bola straníckou pracovníčkou telom aj dušou so všetkou askézou, ktorá vtedy k tomu patrila. Zoznámili sa v Donbase, kde na straníckej škole prednášala politickú ekonómiu. Úradne sa nikdy nevzali. Svadba sa v tých časoch považovala za formalitu. Zostalo jej tak rodné priezvisko Kucharčuková. Na prvú dámu, ako si svet pamätá napríklad Raisu Gorbačovovú, sa nikdy nehrala. Vtedy boli iné časy.
Na pamätnú prvú návštevu Spojených štátov však v roku 1959 išla s vaším otcom a vzali dokonca aj vás, svoje deti. Ako si na to spomínate?
Bolo to neskutočné. Myslela som si, že otec žartuje, keď mi navrhol: „Chceš, vezmem ťa so sebou.“ S tým nápadom prišiel jeho blízky spolupracovník Anastas Mikojan, ktorý bol už predtým niekoľko ráz v Amerike. „Nikita, radím ti, vezmi so sebou rodinu,“ povedal mu. „Nevieš si predstaviť, ako málo o nás Američania vedia. Myslia si, že sme čerti a rastú nám rohy a chvost. Musíš im ukázať, že máš normálnu rodinu, vzdelanú ženu, syna a dcéru, ktorí vedia aj po anglicky!“ Našu cestu schvaľovalo najvyššie stranícke vedenie. Napriek tomu, keď otca odvolávali, aj toto proti nemu vytiahli. Vraj sa správal ako iránsky šach, ktorý so sebou ťahá celú rodinnú perepúť.
Spomenuli ste svojho mladšieho brata Sergeja, ktorý je dnes americkým občanom. Čo by na to povedal Nikita Sergejevič, keby sa toho dožil?
O ničom takom sa mu ani snívať nemohlo. Otec by asi nebol šťastný, hovoriť však zaňho nechcem. Naše časy sú, žiaľ, také, že všetkých rozmetalo po celom svete. Je to bratova voľba a ja ju nekomentujem. Hoci je ďaleko, kontakty udržiavame. Napísal niekoľko kníh, aj teraz píše jednu zaujímavú o Chruščovových reformách.
Vráťme sa k americkej ceste. Pamätníci spomínajú, že váš otec vraj v sídle OSN búchal topánkou do stola. Ako to bolo?
Ak mám byť úprimná, vtedy som tomu nevenovala pozornosť. Taký bol, jednoducho, jeho temperament. Keď som však naposledy asi pred desiatimi rokmi bola v Amerike, na exkurzii v sídle OSN som zistila, že epizóda s topánkou je tam už považovaná priam za súčasť dejín svetovej organizácie. V ten deň Andrej Gromyko (dlhoročný šéf sovietskej diplomacie) otca upozornil: „Nikita Sergejevič, keď nás začnú kritizovať, zdvihneme sa a opustíme sálu.“ Otec sa rozčúlil: „To máme odísť?! A načo sme potom prišli? Nič také, budeme protestovať!“ Viem si ho živo predstaviť. Často nám rozprával o jednom poslancovi medzirevolučnej Dumy, istom Badajevovi, boľševikovi, po ktorom neskôr pomenovali slávny pivovar. Tento Badajev bol pologramotný, prejav si sám nevedel pripraviť, Lenin si ho však vážil ako majstra obštrukcií. Keď zaznelo niečo proti boľševikom, kričal, pískal, dupal nohami. Nuž, a keď v OSN nejaký delegát spustil urážlivé výroky na adresu Sovietskeho zväzu, otec začal búchať do stola päsťou, potom hodinkami, tie mu podľa všetkého spadli, a tak sa vyzul a búchal topánkou. Tak mi to hovoril môj muž, ktorý bol v novinárskom sprievode. Na vlastné oči to však nevidel. Ako väčšina novinárov aj on sedel počas menej dôležitých prejavov v bare. A keď dobehol na galériu, bolo už po škandále.
Meno Nikitu Sergejeviča sa stále v dobrom spomína na severnom Kaukaze. Máte z toho radosť, že národy, ktoré Stalin vysídlil z ich starej vlasti, nezabudli, že práve váš otec im povolil návrat?
Potešilo ma, keď mi nedávno ingušský prezident oznámil, že po otcovi nazvali ulicu a na jar mu odhalia pamätník. V dobrom naňho spomínajú aj Čečenci a Kalmyci. Ale aj pri rehabilitácii prenasledovaných národov postupoval polovičato. Napríklad vysídleným krymským Tatárom sa neodvážil povoliť návrat. Zrejme rátal s tým, že musí uplynúť nejaký čas, kým sa bude môcť spraviť ďalší krok. Lenže, žiaľ, tí, čo prišli po ňom, už robili kroky len opačným smerom.
Medzi Rusmi dnes o Chruščovovi nepočuť veľa dobrého. V súvislosti s napätím medzi Kyjevom a Moskvou mu mnohí vyčítajú, že daroval Krym Ukrajine.
A komu vyčítajú všetko ostatné, čo sme stratili?! Prišli o hlavu a plačú za vlasmi! Otcovi v tých časoch nemohlo ani v najhoršom sne napadnúť, že sa raz Sovietsky zväz rozpadne a Krym od Ruska bude deliť štátna hranica. On uvažoval v rozmeroch jednotného štátu.
A prečo vlastne pričlenil Krym k Ukrajine?
Tá myšlienka v ňom dozrela priamo pred mojimi očami. Mal veľmi rád Krym, vždy v septembri tam chodieval na dovolenku. Často bral so sebou aj mňa. Bol neposedný, nedokázal sa vyvaľovať na pláži a pozerať na more. Na tretí deň hovorí: „Poďme, prejdeme sa po stepnom Kryme!“ Sadli sme do amerického terénneho auta, pozostatku vojnovej pomoci, a vyrazili sme. Z detstva som si Krym pamätala ako rozkvitnutý sad. Teraz bol pustý a vyprahnutý. Namiesto vysídlených Tatárov sa na poliach plahočili kolonisti z centrálneho Ruska. Otec sa rád rozprával s obyčajnými ľuďmi. Keď sme zastavili, všetci sa okolo neho zhŕkli. „Nikita Sergejevič, zle sa nám vodí, zemiaky tu nerastú,“ sťažovali sa. A tam zemiaky skutočne nerastú. To je iná klíma, iná pôda. Tam treba pestovať vinohrad, kukuricu. Otec bol taký rozrušený, že sa na daču nevrátil a letel priamo do Kyjeva na poradu o poľnohospodárstve. Tam navrhol, že Krym by mal pripadnúť Ukrajine, lebo Ukrajinci vedia, čo a ako pestovať v južných oblastiach a ako sa má zavlažovať.
Spomenuli ste kukuricu. Mnohí kritici vášmu otcovi vyčítali, že ňou bol taký posadnutý, že ju chcel pestovať aj za polárnym kruhom…
Sú to hlúposti, ktoré si naňho vymysleli neprajníci. Nikdy nikomu nehovoril, že ju treba siať na severe. Kukuricu dobre poznal z rodnej Ukrajiny. Mal ju rád, v našom dome sa často podávala na stôl. Po ceste do Spojených štátov, kde videl nedozerné lány kukurice a celý priemysel postavený na tejto plodine, presadzoval, aby sa v Sovietskom zväze venovala tomuto osvedčenému krmivu pre dobytok pozornosť, ktorú si zaslúži. Keď ho v roku 1964 odvolávali, vytiahli proti nemu aj kukuricu.
Hovorili ste, že prijať odhalenie Stalinovho kultu vám pomohlo to, že ste verili otcovi. Uverili ste mu aj vtedy, keď na XXII. zjazde strany v roku 1961 vyhlásil, že už vtedajšie pokolenie sovietskych ľudí bude žiť v komunizme?
Úprimne povedané, nie veľmi som sa o to zaujímala. Celý život som pracovala vo vedeckom časopise Nauka i žizň. Zaoberala som sa biológiou, medicínou a prírodou. Filozofia nebola mojím odborom. Ani otec nebol nijaký teoretik marxizmu, nemal na to vzdelanie. Keď sa nad jeho vyhlásením spätne zamyslím, mám pocit, že komunizmus bol preňho dobrý život pre ľudí: byty, zdravotná starostlivosť, škôlky…
V bývalých sovietskych republikách stále stoja pamätníky týchto predstáv o dobrom živote. Štvorposchodovým bytovkám ľudia dodnes hovoria „chruščovky“.
Áno, tak výsmešne ich volajú. Ľudia, ktorí dovtedy bývali v barakoch a pivniciach, boli pritom od šťastia celí bez seba, keď im pridelili dvojizbový byt v tej „betónovej škatuli“. Spustila sa prvá masívna výstavba v dejinách Sovietskeho zväzu. Milióny ľudí získali reálnu šancu, že budú mať svoju strechu nad hlavou. To bola podľa mňa skutočná revolúcia.
A podľa vášho otca skutočný komunizmus?
To nie. Bol si plne vedomý všetkých nedostatkov týchto panelových domov. Ale hovoril – aj v tom sa prejavovala jeho naivita – že to staviame na dvadsať rokov. A o dvadsať rokov, bože môj, to už každému palác postavíme! To som od neho počula na vlastné uši.
Prečo sa všetky paneláky v časoch Chruščova stavali do výšky štyroch poschodí?
Aj pritom som zhodou okolností bola, keď na dači s poradcom pre výstavbu otec celú nedeľu presedel nad papiermi s ceruzkou v ruke. Dnes to už znie komicky, ale oni rátali, na koľko vyjde každé poschodie. Čím vyšší dom, tým menej sa minie na komunikácie. Pri piatich poschodiach však už treba výťah a čerpadlo na dodávky vody. Vyšlo im, že štyri poschodia budú najhospodárnejšie.
Prekvapilo vás, keď 14. októbra 1964 Nikitu Sergejeviča odvolali z funkcie?
Bolo to pre mňa absolútne nečakané. V práci mi neskôr kolegovia hovorili: Ako si to mohla nevedieť, veď celá Moskva o inom nehovorila. Mňa však na to nik vopred nepripravil. Ani predčasný návrat otca z Picundy mi nebol podozrivý. Aj predtým sa stávalo, že pre nejaké zasadania pobyt pri mori prerušil. Ráno okolo deviatej mi však zavolal domov a hovorí: „Hotovo, idú ma odvolať.“ Oznámil mi to ešte pred odchodom do Kremľa, aby som upozornila svojho muža, ktorý bol šéfredaktorom Izvestií a členom ústredného výboru strany. „Zavolaj Aľjošovi do redakcie, lebo jeho sa to určite hneď dotkne,“ prikázal mi. A mal pravdu, Aľjošu odvolali hádam ešte skôr ako otca.
Ako ste to prežívali?
S Aľjošom sme išli na Leninské hory, kde rodičia bývali spolu s rodinou môjho brata Sergeja. Mama bola vtedy na liečení v Karlových Varoch. Otec zo zasadania prišiel v jednom aute s Mikojanom. Mlčky popri nás prešiel. A Atanas Ivanovič prehodil len jednu vetu: „Chruščov zabudol, že aj v socializme existuje boj o moc.“
Vaša mama sa to dozvedela v Československu?
Áno, z rádia. Počula to spolu s Brežnevovou ženou, s ktorou boli spolu na liečení. A mama vo svojej naivite jej k povýšeniu Leonida Iľjiča zablahoželala a dodala: „Nuž, Viktoria Petrovna, odteraz vy mňa budete pozývať do lóže vo Veľkom divadle.“ Vážnosť situácie zrejme pochopila až po tom, čo za ňou prišiel prezident Novotný, ktorý s otcom a mamou udržiaval veľmi dobré vzťahy. Dostala záchvat radikulitídy a celý mesiac nemohla vstať z postele. Bolo to ťažké aj pre ňu aj pre otca. Napokon ju lekári postavili na nohy. Na letisko ju vyprevadil Novotný, rozlúčil sa a Nikitu Sergejeviča, ku ktorému sa už vtedy málokto hlásil, dal pozdravovať.
Čím sa zaoberal Nikita Sergejevič na dôchodku?
Veľa čítal, najmä klasiku – Tolstého, Nekrasova, Čechova. Moja neter, Julia Leonidovna mu priniesla aj Pasternakov román Doktor Živago. Prečítal a povedal: „Smutná kniha, ale nie je v nej nič škodlivé. Nebol dôvod robiť okolo nej taký škandál.“ Zamestnávalo ho nahrávanie memoárov na magnetofón. Najväčšiu radosť mu však v posledných rokoch prinášala práca v záhrade. Pridelili mu daču s veľkým pozemkom. Nechali mu aj nejakú obsluhu: ochrankárov, ktorí boli vlastne dozorcami, kuchárku, upratovačku a záhradníka. Toho mal Nikita Sergejevič najradšej. Postavili si spolu skleník a pestovali krásne obrovské paradajky.
Nebol sklamaný, že sa ho tak veľa priateľov a kolegov zrieklo?
Chápal reálnu situáciu. Cenil si návštevy básnika Žeňu Jevtušenka, dramatika Šatrova, filmového dokumentaristu Romana Karmena a ešte niekoľkých nezávislých umelcov a odvážnejších vedcov. Bývalí kolegovia ho nesklamali, lebo ich veľmi dobre poznal a nič od nich nečakal. Ja som ich napríklad preceňovala, on nie. Vopred predpovedal, že úrady sa postarajú, aby sa jeho pohreb nestal verejnou udalosťou. „Boja sa ma,“ hovorieval. Keď v septembri 1971 zomrel, Pravda namiesto nekrológu priniesla štvorriadkový oznam o skone „dôchodcu“ Chruščova.