Ako váš otec Nikita Chruščov prežíval štart kozmickej éry?
Štvrtého októbra 1957 bol v Kyjeve. V Marijinskom paláci, kde je dnes sídlo prezidenta Juščenka, sa večer rozprával s miestnymi funkcionármi. Sedel som tam v rohu miestnosti. Nikita Sergejevič obyčajne chodil spávať skoro, ale tentoraz sa do postele neponáhľal. Čakal, kým mu šéfkonštuktér Sergej Koroľov z kazašského Ťuratamu, dnešného Bajkonuru, potvrdí štart Sputniku. Zrazu sa vo dverách vynorila hlava tajomníka. „Súdruh Chruščov, máte telefón,“ povedal. Otec vyšiel. Po desiatich minútach sa vrátil a s úsmevom povedal:, ,Súdruhovia, musím vám oznámiť dobrú správu: Vypustili sme Sputnik." Miestni Ukrajinci nie veľmi chápali o čo ide, chceli pokračovať v predchádzajúcej diskusii, otca už však nič iné nezaujímalo. Okolo jednej v noci opäť vošiel tajomník a požiadal, či môže zapnúť rozhlasový prijímač. Pustil rádio, vypočuli sme si, ako Sputnik vydáva svoj signál „píp-píp“, rozišli sme sa a išli spať.
Išli ste spať bez oslavy?
Bolo už neskoro. Pre otca to bol jeden zo série úspechov. Za posledné roky zaznamenal Sovietsky zväz viac prvenstiev. Spustili sme prvú jadrovú elektráreň, dali do prevádzky prvé dopravné prúdové lietadlo… Chruščov to považoval za normálne. Veď on sám sľuboval, že dobehneme a predbehneme Ameriku. Aj v moskovskej Pravde sa piateho októbra o Sputniku objavila iba strohá správa agentúry TASS. Neboli nijaké oslavné ódy.
Amerika zaznamenala Sputnik oveľa búrlivejšie. Prečo?
Bol to pre nich psychologický šok a trpká urážka. „My sme tu pupok planéty, a tam nás nejakí Rusi predbehli“ – s tým sa ťažko vyrovnávali. Navyše si po prvý raz plne uvedomili svoju zraniteľnosť. A to bol skoro taký otras ako neskôr 11. september 2001. Je to krajina, ktorá vždy žila zaštítená dvoma oceánmi. A zrazu ľuďom nad hlavami každú hodinu a pol prelietava nejaké čudo, ktorého pípanie si hociktorý rádioamatér môže naladiť na krátkych vlnách, pričom domáca protivzdušná obrana nemá šancu zasiahnuť. Američania skôr ako my pochopili, že nič už nebude také, ako bolo predtým. A ako prví začali oslavovať úspech Sovietskeho zväzu. Všetky americké noviny boli plné Sputnika. Chruščov sa toho chopil. Už ďalší deň – 6. októbra – boli aj sovietske noviny plné palcových titulkov a celostránkových oslavných článkov o Sputniku. Bol to zrazu obrovský sviatok. Ja si tu v Amerike dodnes zo všetkých uťahujem: „Patrí vám vďaka za to, že ste sa ako prví postarali o šírenie slávy Sovietskeho zväzu.“
Chápal váš otec, že sa práve niečo veľké začína?
Uvedomoval si, že je to niečo významné. Podporoval to. Mal prehľad o tom, čo sa robí v oblasti rakiet, takisto ako v letectve, v stavebníctve, metalurgii… Ale nik z nás si nevedel presne predstaviť, čo to tá kozmická éra je. Dnes už vieme, že to sú aj komunikácie, televízia, navigácia. Ale vtedy len Isaac Asimov, fantasta, si dovolil napísať ako družica spája telefónne hovory, a všetci mávli rukou, že je to sci-fi. Kozmická éra sa vtedy ešte nikomu v Sovietskom zväze nejavila ako kozmická éra. Keď Kolumbus objavil Ameriku – tiež si nemyslel, že objavil Ameriku a že to bude mať také ďalekosiahle dôsledky. Prirodzene, Sputnik bol obrovská udalosť, začal novú éru, všetkým je to teraz jasné. Ale jasné je to až teraz.
Kedy váš otec rozhodol, že Sputnik poletí?
Začiatkom roka 1956. Ale Sputnik nebol prvoradý. Prvoradá bola raketa. Sovietsky zväz žil v ohrození, s pocitom že ho Amerika napadne. V Kongrese diskutovali o tom, či na porážku Sovietskeho zväzu treba zničiť päťdesiat miest, alebo bude stačiť tridsať. Generál LeMay, veliteľ strategického letectva, sústavne bombardoval prezidentov Trumana, Eisenhowera i Kennedyho návrhmi, že kým nie je neskoro, treba zničiť Sovietsky zväz. V jednom liste napísal, že považuje za správne obetovať hoci aj sto miliónov sovietskych životov, aby sa ubránila Amerika a demokracia. Šéfovia Bieleho domu tieto plány zamietali, ale čo by bolo, keby sa našiel jeden, ktorý by ich nezavrhol? Žili sme v strachu, a preto dnes dobre rozumiem Iráncom, ktorí žijú v rovnakom strachu, či ich budú bombardovať, alebo nie. Cieľom Sovietskeho zväzu bolo získať kapacitu na odvetný úder a predísť tak útoku. A to znamenalo – mať jadrovú hlavicu s raketou. A tak sa začalo pracovať na rakete.
Prečo sa Moskva neorientovala na strategické letectvo, tak ako USA?
Američania mohli doletieť do Sovietskeho zväzu, mali základne v Iráne aj v Európe. Sovietsky zväz ich na trase do Ameriky nemal. Tupolev to vysvetľoval v Kremli, že môže skonštruovať lietadlo, ktoré doletí do Ameriky, ale určite ho zostrelia, pretože nebude mať dostatočnú výšku . A môže spraviť lietadlo, na ktoré nedosiahne protivzdušná obrana, ale do Ameriky nedoletí. Preto sa po skúške vodíkovej bomby všetko stavilo na zostrojenie balistickej rakety.
Sputnik bol teda vedľajším produktom zbrojných pretekov?
Áno, a pomohlo mu to, že Andrej Sacharov, otec sovietskej vodíkovej bomby, sa dopustil omylu pri kalkuláciách. Keď mal vyrátať, aká ťažká bude bojová hlavica, vyšlo mu, že 6,5 tony. Američania rátali s ľahšou hlavicou, a preto vyvinuli trojnásobne menšie medzikontinentálne rakety ako my. Naša raketa však mohla na obežnú dráhu vynášať veľkú hmotnosť, a to bola šanca pre Sputnik. Do zostrojenia rakety R7 sa pustil Koroľov spolu vynikajúcim konštruktérom Michailom Tichonravovom. Ten dávno sníval o vypustení umelej družice Zeme a keď vývoj rakety pokročil, navrhol pustiť sa do Sputnika. Vláda v januári 1956 súhlasila, a vo februári som už model videl na vlastné oči. Nikita Sergejevič ma vzal so sebou do konštrukčnej kancelárie Koroľova. Vo veľkom montážnom hangáre nám najskôr predviedol raketu R7, ktorá stála uprostred. Potom nás odviedol do rohu, do malej miestnôstky za závesom, a nad modelom Sputnika sa Chruščova spýtal, či povolí urýchliť jeho vývoj. Otca to zaujalo, ale ako človek, zodpovedný za bezpečnosť krajiny, sa opýtal, či to nespomalí vojenský program. Koroľov ho ubezpečil, že nie, a on súhlasil. Dohodli sa, že po druhom úspešnom teste rakety, treťou raketou, vypustia Sputnik.
So skúškami rakety R7 však údajne nešlo všetko hladko.
Začalo sa s nimi v máji 1957, a tak ako to býva, na úspech si bolo treba počkať. Štyri rakety nevyštartovali a Koroľov začal byť nervózny. Američania totiž ohlásili, že vypustia umelú družicu Zeme v rámci Medzinárodného geofyzikálneho roka. V auguste napokon vyletela prvá raketa a v septembri ďalšia. Problém však bol so Sputnikom. Podľa pôvodných plánov mal byť veľký a zložitý, plný rôznych vedeckých prístrojov. Výskumné ústavy však nedodržiavali termíny, a tak sa Koroľov rozhodol, že sa bude spoliehať len na vlastné sily. V júli prišiel s projektom Prostého Sputnika. Tak ho nazval. Bola to len neveľká guľa s dvoma rádiovými stanicami. Koroľov prinútil svojich ľudí, aby pracovali vo dne, v noci. Išlo mu o to, aby bol Sputnik vypustený do 6. októbra, keď mala zasadať komisia pre medzinárodný geofyzikálny rok. Mal strach totiž, že práve tam Američania oznámia štart svojho prvého satelitu.
Neobával sa, že sa svet Prostému Sputniku vysmeje? Veď v podstate to bola len jednoduchá guľa, ktorá robila píp-píp a merala teplotu…
Také niečo ho netrápilo. To je ako keby ste ma predbehli v behu na sto metrov, a ja by som vám povedal, že v skutočnosti som múdrejší ako vy. To nikoho nezaujíma, pretože vy ste šampión. Koroľov chcel predbehnúť Američanov, a to sa mu podarilo. Napokon, prvý americký satelit nebol o nič múdrejší, ako sovietsky. Dokonca bol desaťnásobne menší. Tá zložitá družica – Sputnik 3, s veľkým množstvom vedeckých prístrojov, bola napokon vypustená v máji 1958.
Koroľova ste dobre osobne poznali. Aký to bol človek?
Bol to typ vojvodcu, ako maršal Žukov, nesmierne priebojný, hotový tank. Nepatril k najväčším vedcom ani konštruktérom. Ale bol geniálny organizátor, manažér. Dokonale ovládal umenie riadiť veľký kolektív. Sputnik to nebola len tá vyleštená hliníková guľka – ale desiatky závodov, tisíce ľudí plus štátna byrokracia. A on dokázal všetkých dať dohromady, aby ťahali za jeden povraz. Veľkým šťastím bolo, že tento geniálny organizátor vytvoril tandem s geniálnym vedcom a konštruktérom Michailom Tichonravovom. Koroľovovou silnou stránkou bolo, že na seba neváhal prevziať všetku zodpovednosť. Keď sa začalo pracovať na projekte letov na Mesiac, všetci len zvažovali, či je tam povrch dosť tvrdý na pristátie, alebo sa modul utopí v dvanástich metroch prachu. Keď po nekonečných neplodných diskusiách dostal túto otázku Koroľov, vzal papier a napísal: „Mesiac je tvrdý! Podpis – S. Koroľov.“ Samozrejme, riskoval. Ale keby to nespravil, jednoducho by sa práce nikdy nezačali.
Zaslúži si Koroľov označenie Otec Sputnika?
Jednoznačne. Bez neho by nič nebolo. Koroľov začal kozmickú éru tak, ako Krištof Kolumbus objavil Ameriku.
Prečo potom za Sputnik nedostal Nobelovu cenu? Veď sa o jeho nominácii hovorilo, či nie?
Nobelov výbor po svojich kanáloch odkázal, že keď zverejníme mená jedného alebo dvoch ľudí, ktorí sa najviac zaslúžili o vypustenie Sputnika, tak takmer isto dostanú Nobelovu cenu. Chruščov nad tým dlho rozmýšľal a napokon odmietol. „Na Sputniku pracoval celý sovietsky ľud,“ odkázal svetu.
Prečo to spravil?
Pretože poznal ľudí. Keď vypustili Sputnik, všetci členovia Rady hlavných konštruktérov dostali Leninovu cenu. Všetkým im postavili navlas rovnaké chaty. A nikto nebol dotknutý. Keby Nobelovu cenu, ako sa nazdával Chruščov, dali iba Koroľovovi, tak by sa na tom mohla rozpadnúť práca celého kolektívu. Konštruktéri sú žiarliví ako herečky. Koroľovovi by to zrátali: „Nuž, čo Serioža, ty si náš nobelovský laureát, tak si pekne sprav všetko sám.“ Otec nechcel riskovať. Valentin Gluško, kľúčový človek pri vývoji motora rakiet, sa napríklad rozišiel s Koroľovom po tom, čo sa vzájomne pourážali. Gluško povedal, že jeho motory vynesú do vesmíru hocijaké železo a Koroľov sa ohradil, že jeho raketa nie je nijaké železo a pracovať s ním ďalej nebude.
Vy ste pracovali v konštrukčnej kancelárii Vladimira Čelomeja. Nemali ste chuť prestúpiť ku Koroľovovi. Nelákala vás sláva, ktorá sprevádzala jeho projekty?
Koroľov mi to ponúkol, ale ja som to nebral veľmi vážne. Pracovať s Čelomejom bolo oveľa vzrušujúcejšie. Bol to veľký vedec, ktorému sa v hlave rodilo nepredstaviteľné množstvo geniálnych nápadov. Dalo sa od neho veľa naučiť. Od Koroľova sa až tak veľa naučiť nedalo. S ním sa dalo spolupracovať a deliť si slávu. Sláva však obyčajne pripadne jednému. V Koroľovovovej projekčnej kancelárii pracovalo sedemtisíc ľudí. A kto dnes pozná ich mená?
Sovietsky zväz si až do polovice šesťdesiatych rokov udržiaval náskok vo vesmírnych pretekoch pred USA. Čomu za to vďačí?
Sacharovov omyl, vďaka ktorému mohli naše rakety vynášať na obežnú dráhu veľkú hmotnosť, dal Sovietskemu zväzu prevahu. Američania nás len dobiehali. Pre Sovietsky zväz bolo ľahšie vyslať človeka do vesmíru či vypustiť automatickú sondu na Mesiac.
Na Mesiaci však Američania napokon Sovietsky zväz predbehli. Pre Koroľova Mesiac nebol výzvou?
Keď prezident Kennedy v roku 1961 ohlásil program letu človeka na Mesiac, Koroľov prišiel za Chruščovom a žiadal, aby sme na Mesiac leteli aj my. Chruščov mu odpovedal, že Kennedy míňa svoje peniaze a my svoje. Prioritou pre Chruščova bolo nie to, kto pristane na Mesiaci, ale zlepšenie života ľudí – rozvoj poľnohospodárstva, výstavba bytov. Preto, keď Koroľov začal dobiedzať, Chruščov mu odpovedal: „Povedzte, koľko to bude stáť.“ Koroľov priznal, že nevie. „Tak choďte a vráťte sa, až keď to zrátate.“ Chruščov, ktorý vždy obracal v ruke každú kopejku a chápal, že zdroje sú obmedzené, nepovolil plne rozvinúť projekt mesačnej rakety. V roku 1964 Koroľov napokon získal povolenie začať práce. Chruščova zvrhli a k moci prišiel Brežnev, ktorý peniaze nepočítal a nazdával sa, že nie je nič jednoduchšie, ako tlačiť bankovky. Koroľov však začiatkom roku 1966 zomrel, a nenahradil ho taký človek – tank, ktorý by projekt ďalej pretláčal. Tieto preteky sme prehrali. Američania pristáli na Mesiaci. Nejaký veľký reálny význam to však nemalo. Priviezli mesačnú horninu a o niekoľko mesiacov neskôr podstatne lacnejšia automatická sovietska raketa priviezla rovnakú horninu. Ale pre Američanov bolo veľmi dôležité povedať, že sú prví: Predbehli sme Sovietsky zväz! A boli ochotní za to zaplatiť.
Človek stúpil na Mesiac iba dvanásť rokov po prvom Sputniku. Po dobytí Mesiaca prešlo veľa rokov a podobný výrazný úspech už nevidno. Prečo?
Nemáte pravdu, že neboli úspechy. Dnes pozeráme cez družice televízne programy, používame satelitný telefón, družice robia špionážne snímky, fotografujú požiare, lieta teleskop Hubble, z vyslaných sond sme sa veľa dozvedeli o vzdialených planétach. Iná vec je, že niet viac takých spektakulárnych úspechov v letoch s ľudskou posádkou. Ale aká je rola človeka vo vesmíre, keď už máme vyspelé počítačové technológie? Ľudia lietajú na Medzinárodnú vesmírnu stanicu, ale posielajú sa tam aj turisti, pretože poriadne nevieme, čo tam máme robiť. Dnes sa už hovorí o výstavbe stanice na Mesiaci alebo vyslaní človeka na Mars. Osobne v tom nevidím veľký zmysel. Keď Američania poslali Rover na Mars, tak ho takmer pol roka brázdil, fotografoval, pozoroval. Človek je však veľmi nedokonalý stroj, aby sa vydával na také dlhé putovanie. Potrebuje stravu, kyslík a všetko to spracúva, s prepáčením, na exkrementy. Ku každému človeku potrebujete obrovské množstvo zásob, aby ste ho udržali pri živote. Keď priletí človek na Mars, povedzme, že tam pobudne dva týždne a nič viac neuvidí, ako to, čo už poznáme zo záberov Roveru. Kozmonauti budú musieť súrne letieť späť, pretože automat Rover sa tam môže plaziť, až kým sa nepokazí, ale človeka treba vrátiť. Preto si myslím, že pri súčasných technológiách sa úloha človeka vo vesmíre bude ďalej znižovať.
Hovoríte veľmi pragmaticky. Vášho otca pritom mnohí považovali za veľkého kozmického romantika…
Skutočne bol romantik. Vzrušovalo ho všetko nové. Bol zvedavý. Zaujímal sa nielen o rakety, ale aj o všetky ostatné technológie, ktoré sa mu javili ako perspektívne – v chémii, metalurgii, strojárstve. Bol romantik, ale aj pragmatik. Mal veľkú zodpovednosť. Ak ste romantik a nechápete svoju zodpovednosť, rýchlo dovediete krajinu ku krachu, ako sa to neskôr stalo Sovietskemu zväzu. Takže jedna vec je byť romantik a druhá vec, keď vám prinesú účet. Môžete celý svoj plat minúť na kvety pre manželku. Ale keď to budete robiť pravidelne, tak vás žena z domu vyženie.
Sergej Chruščov (72), syn Nikitu Chruščova, sovietskeho vodcu z prelomu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia. Bol úspešným raketovým konštruktérom, oceneným mnohými vyznamenaniami vrátane Leninovho radu. Od roku 1991 žije v USA, kde prednáša na univerzite. Od roku 1999 je americkým občanom.