Ako ste prežili druhú vojnu?
Keď vypuklo Povstanie a nacisti ho prišli potlačiť, potrebovali sme uniknúť do bezpečia. Predtým ako Nemci prenikli do Nového Mesta, matka, sestra a ja sme nasadli do sanitky Červeného kríža a vydali sa smerom do Banskej Bystrice, ktorá sa v tom čase nachádzala pod kontrolou povstalcov. Spoliehali sme sa, že vozidlo nevzbudí podozrenie; tým viac, že ľudia utekali na sever a my na opačnú stranu. Cestu nám však zahatala streľba esesákov, ktorí bojovali proti partizánom. Pri nemeckej paľbe mi pred mojimi očami zahynula mamička aj štvorročná sestrička.
Čo sa stalo s vami?
Zachránili ma partizáni. Vzali ma so sebou do hôr. Týždeň som sa s nimi presúval lesmi. Čo najskôr ma potrebovali dostať do vyhriatej skrýše. Nešlo ani tak o to, že som utrpel zranenia pri esesáckom útoku. Partizáni rýchlo pochopili, že ako sedemročný chlapec nemám veľkú šancu prežiť v chladnom počasí, v takých náročných podmienkach studeného októbra.
Kam vás Nemci postrelili?
Mal som veľké šťastie v najväčšom nešťastí, keď som videl umrieť najbližších. Dve guľky mi prevŕtali nohu. Chlapci v tom veku majú ešte tenké končatiny, preto guľky nezostali v mäse, ale vyleteli cez nohu von. Opak by bol horší. Mal som milimetrové šťastie, že nijaká guľka mi nezasiahla kosti.
Komu vás partizáni zverili do opatery?
Zobrali ma do osady Buly pri Donovaloch. Zaklopali na dvere prvého domu v dedine. Prichýlili ma k sebe jedni manželia. Najprv ma umyli, lebo vedeli, čo znamená pre chlapca prežiť týždeň v lese. Vtedy zistili, že som zranený. Znovu sa na mňa usmialo šťastie. V tej istej osade sa skrýval jeden židovský očný lekár. Samozrejme, že nemohol byť odborníkom na zranenia, s akým som prišiel ja, ale ako človek s medicínskym vzdelaním ovládal základné veci, aby sa mi priestrel nohy nestal osudným.
Rodina, ktorá vám poskytla úkryt, si istotne uvedomovala, čo by pre ňu znamenalo odhalenie.
Áno, zachovali sa hrdinsky. Veď vedľajší dom esesáci vypálili, keď zistili, že v ňom tiež jedni dedinčania skrývajú Žida. Na okolí žilo niekoľko rodín, u ktorých Židia prežili vojnu. Tí ľudia sa riadili kresťanskou zásadou, že iným treba pomáhať; aká irónia, keď si uvedomíte, že Jozef Tiso bol katolícky kňaz.
Ako ste žili s ľuďmi, ktorí vás zachránili?
Bola to jednoduchá rodina. Otec bol obuvník. Boli v podstate nevzdelaní, ale pritom inteligentní. Hneď na začiatku mi povedali: Nevoláš sa Gideon Frieder, tvoje meno je Janko Suchý. Bežné slovenské, aby sa neprezradil môj pôvod. Navyše mal som rovný nos, blond vlasy a modré oči, čiže nijaké črty, ktoré by napovedali, že som Žid. Dôvtipne vymysleli, odkiaľ pochádzam a prečo u nich žijem.
O čo presne išlo?
Vystupoval som ako Janko Suchý, ktorý stratil obidvoch rodičov. Moji záchrancovia vraveli, že ma zobrali k sebe ako sirotu, ktorej partizáni zastrelili aj matku, aj otca. Táto nepravdivá historka v kombinácii s mojím nežidovským výzorom vyznela ako skvelá poistka pred možným odhalením ozajstnej totožnosti.
Niektorí Židia ešte pred prijatím protižidovských zákonov na Slovensku vytušili, že nadídu ťažké časy a stihli emigrovať. Vaša rodina vtedy neuvažovala, že utečie do bezpečia?
Otec nedokázal opustiť svojich ľudí – stal sa totiž vrchným rabínom v Novom Meste. Cítil zodpovednosť za osudy iných Židov, táto väzba mu vnútorne nedovolila odísť niekam za hranice. Mnohým pomohol.
Akým spôsobom?
Mal dobré styky na ministerstve vnútra; zvlášť so šéfom štrnástej správy, ktorý bol zodpovedný za židovské záležitosti. Otec mu pomáhal s napísaním jednej knihy. Aj vyšla, pod menom tohto riaditeľa. Tento kontakt otec využil, aby mnohých Židov zachránil pred transportmi.
Pocítili ste ako dieťa v Novom Meste antisemitizmus na vlastnej koži?
Keď som začal chodiť do prvého ročníka židovskej školy, pritrafilo sa mi, že iné deti mi bránili v ceste. Rovesníci sa snažili znemožniť, aby som prešiel úsek, ktorý bol najkratší, nútili ma ísť obchádzkou; napádali ma. Ty smradľavý Žid – pokrikovali na mňa. Nechápal som, kde sa to v nich berie, ale asi to počuli doma.
Ako vás otec po skončení vojny vypátral?
Ešte počas vojny sa dozvedel, že jeho manželka prišla o život. Od židovského partizána Henryka Herzoga, ktorý bol so mnou týždeň v horách a potom ma odovzdal do rúk záchrancom, otec zároveň zistil, kde sa nachádzam. Stále si pamätám na jeho prvú vetu, keď sme sa po dlhom čase zvítali. Ahoj, Giduško – boli jeho prvé slová. Aj on si vytrpel – v septembri 1944 ho zatkli a poslali do väzenia v Seredi.
Otázka, ktorá istotne zabolí, ale čo sa stalo s telom vašej matky?
Partizáni v noci zišli z lesa a pochovali ju i moju sestru. Otec ich dal po skončení vojny exhumovať a uložiť na židovský cintorín v Bratislave. Onedlho umrel a spočinul vedľa nich. Posledné miesto odpočinku to však nebolo.
Čo nasledovalo?
Otcov brat Emanuel sa vysťahoval do Izraela a zobral so sebou aj časť jeho knižnej pozostalosti. Obsahovala aj Bibliu. Listoval raz v nej a našiel jeho rukou písanú kázeň. Papier bol vložený na strane, kde sa spomínalo, ako Židia preniesli telo Jozefa, ktorý umrel v Egypte. Emanuel Frieder to pochopil ako znamenie, že brat Gideon má mať hrob navždy v Izraeli. Podarilo sa mu od československých úradov získať povolenie na exhumáciu a prevoz rakiev, ktoré dal uložiť do zeme v Netanji. Tam spočinuli obaja moji rodičia aj sestra.
Udržiavali ste kontakt s manželmi z osady Buly, ktorí vás zachránili?
V roku 1947 som odišiel do Izraela, kde som sa usadil; do USA som sa odsťahoval stadiaľ neskôr, keď som dostal zaujímavú pracovnú ponuku. V Izraeli som sa po skončení vysokej školy zamestnal na ministerstve obrany. Bola to doba, keď mi povedali, že nesmiem kontaktovať nikoho z komunistických štátov. Opak by mal za následok nielen vyhadzov z práce, ale možno aj väzenie. Keď sa systém vo východnej Európe zrútil, vybral som sa na stredné Slovensko.
Našli ste dočasných náhradných rodičov?
Zaklopal som na dvere domčeka, v ktorom som prežil vojnu, ale dozvedel som sa, že už umreli a ich dcéra sa v obci len občas zastaví, lebo býva inde. Nechal som svoju vizitku s prosbou, aby sa ozvala chlapcovi zachránenému počas vojny.
Dostali ste odpoveď?
Prešli tri mesiace, a nič. Uplynuli štyri, stále bez ohlasu. Piaty mesiac od mojej návštevy mi prišiel list. Keď som ho čítal, tiekli mi slzy.
Čo v ňom bolo napísané?
Odpoveď prišla od ich dcéry, ktorá ma nemohla poznať, keďže ja som z Donovál odišiel v apríli 1945. Písala mi, že nebohí rodičia jej neraz o mne rozprávali. Rozplakal som sa pri jej vete, čo jej matka a otec hovorili, keby ma niekedy stretla. Správaj sa k nemu ako k svojmu vlastnému bratovi, pretože my sme ho vychovávali ako nášho syna. Úplne ma to dojalo.
Navštívili ste ju potom?
Áno, vycestoval som na Slovensko. A zase som zažil čarokrásny dôkaz lásky mojich záchrancov. Na konci roku 1945 som im napísal kratučký list, v ktorom som zaželal šťastné Vianoce a dobrý Nový rok. Ten kúsok papiera odo mňa opatrovali až do smrti. List zverili dcére so slovami, aby ho chránila celý život. Nádherné.
Skúsili ste sa nejako odvďačiť?
Isteže. Otázku finančnej pomoci by som však nechcel rozoberať. O výpomoc nestála, hoci je vdova, ktorá prekonala porážku a má deti tiež so zdravotnými problémami a ešte poberá nízky invalidný dôchodok. Viete, ako krásne mi to odôvodnila?
Ako?
Gideon, prosím, nijaká pomoc od teba, povedala. Odvolal som sa na jej list, že predsa brat a sestra si majú pomáhať. Odvetila, že to nemôže prijať. Vysvetlenie bolo dojemné: Gideon, naozaj sa to nedá, uvedom si, že moji rodičia ťa zachránili z čistej kresťanskej lásky. Nerobili to pre peniaze. Keby som si ich od teba vzala, vymazala by som všetky matkine a otcove spomienky na teba, lebo oni ťa prijali za syna. K týmto slovám môžem dodať, že dodnes zakaždým s rozbúšeným srdcom spomínam na nich ako na svetlo…, ako na svetlo, ktoré sa predo mnou zjavilo uprostred najväčšej tmy.