Syn slávneho generála Heliodora Píku, ktorého československý komunistický režim popravil v roku 1949, počas druhej svetovej vojny pôsobil v britskom kráľovskom letectve (RAF). Je medzi pozvanými vojnovými veteránmi, s ktorými sa kráľovná Alžbeta II. stretne na Slovensku.
Uvidíte sa s panovníčkou po prvý raz?
Nie. Spomínam si na ňu ešte ako na princeznú Alžbetu z obdobia, keď som bol počas vojny v Británii. Mala vtedy šestnásť rokov. Ako vodička útvaru pomocných technických služieb anglickej armády navštívila jednu leteckú základňu RAF. Besedovala s vojakmi a zahrala si s nami šípky.
Ako vyzerala?
Veľmi pekne. Pôvabné hnedovlasé dievča s vynikajúcou postavou v zelenej uniforme. A pred niekoľkými rokmi som sa stretol s kráľovniným synom, princom Charlesom.
Kde to bolo?
V Bratislave, keď následník trónu v novembri 2000 navštívil Slovensko. Videli sme sa v rezidencii britského veľvyslanca. Charles pôsobil nenútene, vojnových veteránov nepočúval z povinnosti, ale zjavne ho príbehy zaujímali. Poďakoval som sa mu, že nám Británia počas vojny umožnila nájsť si druhý domov.
Ako ste sa do Anglicka dostali?
Odchod z vlasti zapríčinilo rozbitie a obsadenie Československa. Na 15. marec 1939 si presne spomínam. Bol sychravý deň, mal som obavu z prvej hodiny, ktorou bola ťažká latinčina. V škole, ktorú som navštevoval v Prahe, bola to 6. trieda reálneho gymnázia, nám ráno povedali, že pre mimoriadne udalosti sa bude vyučovať až zajtra. Išli sme na Václavské námestie, pozorovali sme príchod nemeckých okupantov – bol to otrasný zážitok. Ľudia plakali, zatínali päste.
Váš otec bol vtedy vysokým dôstojníkom v generálnom štábe.
Onedlho odišiel do Rumunska, kde do roku 1937 pôsobil ako vojenský pridelenec a potom, keď sa spojil s exilovým prezidentom Edvardom Benešom, začal organizovať odboj na Balkáne. Vybavoval pasy a peniaze našim utečencom, ktorých posielal loďami z Konstance do Francúzska.
Ako pokračoval váš osud?
Pomocou odbojovej organizácie československej armády Obrana národa sa mi s matkou podarilo dostať do zahraničia a spojiť sa s otcom v Bukurešti, kde sme zotrvali do februára 1940. Vyhovel môjmu naliehaniu zapojiť sa do boja proti nacistom a vypravil ma s mamou do Francúzska.
Narukovali ste?
V Marseille pred komisiou Cudzineckej légie zistili, že mám sedemnásť rokov, čiže chýbal mi rok. Nevzali ma preto. S mamou sme odišli do Paríža, kde sme bývali len tri týždne, lebo sa už blížili nemecké vojská. Evakuovali nás do mestečka pri španielskych hraniciach. Pred postupujúcou nemeckou armádou som sa 19. júna 1940 dostal na loď, ktorá mala prepraviť československých letcov do Anglicka. Bola to nebezpečná plavba, lebo kapitán sa musel vyhýbať námorným mínam. Táto cesta z Bordeaux do Falmouthu trvala dva dni; spali sme na uhlí nákladnej lode.
Čo nasledovalo?
Spočiatku som umýval dlážku v barakoch, zakuroval v kancelárii. Chcel som však bojovať. Podal som si žiadosť o zaradenie medzi letecký personál. Spolu s ostatnými československými letcami ma prijali do RAF a zaradili k 310. stíhacej peruti v Duxforde k pomocnej službe. V marci 1940 som sa dostal do kurzu pre navigátorov, lenže pri lekárskej prehliadke mi zistili vrodenú očnú chybu – poruchu vnímavosti farieb, nezlučiteľnú s výkonom leteckej služby, a odoslali ma späť k útvaru 310. perute.
Ako ste sa vyrovnali so sklamaním?
Dozvedel som sa, že otec sa stal náčelníkom československej vojenskej misie v Moskve, žiadal som o presun do Sovietskeho zväzu. Už sa blížilo vypuknutie jeho vojny s Nemeckom, tak som chcel bojovať na východe vo vznikajúcej československej jednotke v Buzuluku. Nedostal som však sovietske víza. Prečo, to doteraz neviem. Zostal som v Anglicku, chodil som do vojenskej školy a potom som mal na starosti výcvik vojakov. Po vojne som sa do vlasti vrátil v anglickej hodnosti nadporučíka.
Koľko času trvalo odlúčenie od otca?
Päť rokov. Bolo to stretnutie v povojnovej eufórii, čo však dlho netrvalo, lebo v roku 1948 prišiel februárový prevrat.
Kedy ste zistili, že môže byť zle?
Vo februári 1948, keď zatýkali prvých dôstojníkov. Pýtal som sa otca, či by nebolo rozumné opustiť krajinu, ako to robili viacerí vysokopostavení ľudia v armáde. Chcel zostať. Onedlho ho ako zástupcu náčelníka generálneho štábu poslali na dovolenku. Otec tento čas využil, aby si dal vybrať žlčník v pražskej vojenskej nemocnici. Potom už preňho nastali ťažké časy v Československu.
Ako?
Na návšteve v nemocnici som zbadal, že dvere izby strážia dvaja muži v civile. Najprv si hovorím, aké skvelé, že takto ho chránia na lôžku. Lenže otec mi povedal, že sú tam na iný účel… Napriek chmúrnym predpokladom odmietal úvahu o emigrácii. Hovoril mi: „Milan, nikam neodídem, ja svoju pravdu dokážem doma.“
Komunistický režim mu to však neumožnil.
Keď sa zotavoval po operácii v nemocnici, pri jednej návšteve koncom apríla 1948 som našiel prázdnu posteľ. Nikto nepovedal, čo sa stalo. Nehnevajte sa, nič nebudeme hovoriť, opakovali zdravotníci. Neskôr som sa dozvedel, že ho odviedli na takzvané úradné rokovanie.
Čo bolo potom?
O otcovi som nevedel nič viac; až jedného dňa, v polovici mája 1948, ako som slúžil v Prahe na vojenskom súde, mi prednosta súdu oznámil, že musím odísť.
Prečo?
Hovorí mi, že dnes priviezli môjho otca do väzby a mňa prekladajú na ministerstvo obrany. Otcovi nepovolili návštevy, ale mohli sme mu aspoň posielať knihy a časopisy. Neskôr som však slobodu stratil aj ja.
Ako?
V novembri 1948 ma odviedli z ministerstva do budovy generálneho štábu na piate poschodie. Po rokoch som sa dozvedel, že ma pritom stretlo obrovské šťastie, lebo stadiaľ zhadzovali dôstojníkov a potom udávali ako príčinu smrti samovraždu. Obvinili ma, že som chystal útek svojho otca do zahraničia. Je pravda, že sa so mnou spojil bývalý príslušník britského letectva Václav Mika, ktorý hovoril, že Píku treba dostať z väznice na Pankráci. Otec však ešte na slobode opakoval, že očistiť svoje meno chce jedine doma. Tri dni po schôdzke s Mikom ma zatkli. Či to bola provokácia, dodnes neviem.
Kam vás zobrali z generálneho štábu?
Za mreže do väzenia Štátneho súdu v Prahe na Pankráci, kde bol aj otec. Paradoxne to boli v tom období najšťastnejšie chvíle, lebo konečne som ho mohol vidieť. Najprv som však vôbec netušil, že sa uvidíme. Počas vychádzok na dvore väznice pod dozorom bacharov som mal povelmi precvičovať väzňov. Jedného dňa sa naše oči stretli – otec sa pozeral zo svojej cely na prízemí cez okienko na dvor. Hlavu nahor, zhlboka dýchať – tieto povely som adresoval nielen trestancom, povzbudzoval som nimi svojho otca.
Ako dopadlo vaše obvinenie?
Prepustili ma pre nedostatok dôkazov. Po rokoch som sa dozvedel, že komunistické vedenie si povedalo, že hlavnú úlohu sa odsúdením generála Píku už podarilo splniť, mladého Píku teda môžeme prepustiť, aby si Západ nemyslel, že sa pomstíme aj na rodine. To bolo vo februári 1949, mesiac po tom, čo nad otcom vyniesli rozsudok smrti. Je to zarážajúce, veď s Klementom Gottwaldom a s celou politickou emigráciou československých komunistov sa dobre poznal, hoci v Moskve existovali názorové spory, tak sa stretávali; napríklad s Gottwaldom hrával karty.
Až do popravy ho držali na Pankráci?
Nie. V marci ho premiestnili do plzenskej trestnice na Bory. Hovoril som si, aké šťastie, je to dobré znamenie. Rodí sa iskra nádeje, veď tam väzňov nepopravujú, je to basa z čias Márie Terézie, ktorá slúži len na výkon trestu, nijaká smrť. Veril som, že žiadosť o udelenie milosti dopadne úspešne. Stalo sa však to najhoršie.
Kedy ste sa dopočuli, že pred smrťou neunikne?
Deň pred popravou som mal telefonát z kancelárie jeho právneho zástupcu, ktorého mu pridelili z úradnej vôle. „Prezident republiky Gottwald zamietol udelenie milosti, vášho otca zajtra o šiestej hodine ráno popravia,“ znela strašná veta. Čo teraz? Veď bol pondelok päť hodín večer a v utorok otca čakala smrť.
Čo ste skúsili ešte urobiť pre záchranu života?
Požiadal som francúzskeho veľvyslanca, aby Gottwaldovi poslal demarš; otec ako niekdajší francúzsky legionár mal vynikajúce meno. Rozhodnutie o poprave sa však už zmeniť nedalo… Predovšetkým som chcel otca ešte naposledy vidieť. Boli to preteky s časom. Auto som vtedy nemal; známych, ktorí sa aj dobre poznali s oteckom, som prosil o odvoz do Plzne, ale tí, čo mali automobil, sa báli, zrazu sa všetci odvrátili.
Napokon sa vám do Plzne podarilo dostať.
Áno, pomohol mi spolužiak Jarda Pražák, odviezol ma s manželkou do Plzne na Bory. Videl som otca, ako píše list na rozlúčku, ktorý mi ako jediný odovzdali bez cenzúry. Zostali sme spolu až do rána, keď ho odviedli na popravu.
Ako vyzerali posledné hodiny?
Bol som zúfalý. Plakal som, ale utešoval ma a dodával mi odvahu. Nebol zlomený, cesta na smrť akoby bola preňho prechádzka. Prosil ma, aby som očistil jeho meno a postaral sa o mamičku, ktorá v živote veľa vytrpela.
Kde bola vaša matka, keď ste došli do Plzne?
Po februári 1948 ju vysťahovali z pražského bytu, odišla bývať k sestre na Moravu. Večer pred popravou som sa s ňou už nedokázal spojiť. Mamička pritom začala žiť pokojnejšie po správe, že z Pankráca, kde sa vykonávali popravy, otca presunuli do Plzne. Dúfala, že trest smrti mu zmenia na žalár, že si odsedí niekoľko rokov a zase budú spolu šťastní.
Kto jej oznámil jeho smrť?
Ani ja, ani úrady. Ráno na ňu kričia susedia: „Pani Píková, už ste počuli, že vám popravili manžela?“
Vráťme sa ešte k rozlúčke.
Boli sme s otcom takmer šesť hodín – do poslednej chvíle skoro ráno, keď sa otvorili dvere a prikázali nám odísť. Poslednú noc s ním ma prekvapila manželka: keď ešte na slobode nadobudol prvé najhoršie predtuchy, prosil ju, aby v takom prípade priniesla fľašu šampanského. Vzala ju so sebou, nevedel som o tom. Aj sme si teda pripili na šťastnú budúcnosť národa. Žiadal ma, aby som očistil jeho meno, ale aby som nehľadal pomstu. Zdôrazňoval, že o chvíľu bude stáť pred Stvoriteľom, že Boh ho rozsúdi… Žiaľ, otca sme nemohli pochovať.
Prečo?
Nevydali nám telo, tvrdili, že je to pre ochranu verejného poriadku. Neskôr som zistil, že keď mŕtvolu poslali do plzenského anatomického ústavu na pitvu, vlasteneckí lekári ju nevykonali, ale telo zabalzamovali a uložili tak, aby jedného dňa po zmene pomerov mohol byť dôstojný pohreb. Koncom päťdesiatych rokov minulého storočia, keď sa ohlásila inšpekcia, sa jeden mladý lekár zľakol, čo by sa stalo, ak objavia telo generála Píku. Dal ho spopolniť, nezazlievam mu to, konal v strachu – v obave z následkov pre mnohých ľudí… Presné miesto nepoznám, ale určite popol rozsypali na plzenskom cintoríne, kde má otecko pamätník, ktorý dala postaviť česká armáda a mesto Plzeň.
Heliodor Píka sa stal prvým a jediným popraveným generálom v Československu v politických procesoch po februári 1948. Je zvláštne, že režim zúčtoval s viacerými, ktorí tiež počas druhej vojny boli v Moskve. Nazdávate sa, že nešlo o náhodu?
Otca sa určite chceli zbaviť ako nepohodlného svedka. Nevie, kedy nastal tento zlom. Veď otec si tykal s Gottwaldom, ktorý ešte ako povojnový predseda vlády hovoril, že ak bude pracovať tak dobre ako v Moskve, zostane vo vysokej funkcii. „Nebudeme nikomu stínať hlavy,“ tvrdil Gottwald. Generál Píka dokonca reprezentoval Československo na parížskej mierovej konferencii v roku 1946.
Dopátrali ste sa, aký mal Gottwald naozaj postoj k odstráneniu vášho otca?
V šesťdesiatych rokoch minulého storočia som o tom hovoril s neskorším prezidentom, generálom Ludvíkom Svobodom. Spomínal, že Gottwalda uspokojil pocit, že verejnosť sa dozvedela o odsúdení a že proces splnil mediálny účel. Generál Svoboda si chcel overiť sovietske stanovisko k Píkovmu prípadu, a preto sa stretol s veľvyslaneckým radcom Čičajevom. Ten na Svobodovu otázku, či „Sovieti žiadajú Píkovu hlavu“, odpovedal: „Nie, nemáme záujem na Píkovom potrestaní, Moskva pozná obsah jeho depeší československej vláde v Londýne.“ Teda, že vie o ňom všetko… Otec napríklad už v roku 1941 varoval Beneša pred sovietizáciou východnej Európy. Napriek tomu Čičajev povedal Svobodovi vetu: „Eto vaše delo.“ Čiže: Je to vaša vec.
Gottwald však napokon milosť nepodpísal.
Svoboda mi hovoril, že o niekoľko dní po schôdzke s Čičajevom, o ktorej informoval Gottwalda, bol opäť s prezidentom a ten mu oznámil: „Ludvíku, tak toho Píku sme prehrali.“ Svoboda sa čudoval: „Ale pán prezident, vy ste predsa prezidentom, vy rozhodujete.“ Gottwald odpovedal: „Kdeže. V politbyre som ako prvý medzi rovnými a musím sa podriadiť. Píka musí odísť…“
Ako konkrétne mohol byť nepohodlný pre Moskvu?
Poznal sa s Josifom Stalinom, so šéfom jeho tajnej služby Lavrentijom Berijom. Práve tohto muža môj otec presviedčal, až napokon dosiahol úspešný ohlas, aby Sovieti prepustili tisíce našich ľudí z gulagov, čo pochádzali najmä z Podkarpatskej Rusi.
Ak Gottwald dostal od Moskvy najprv informáciu, že Píku po rozsudku smrti netreba popraviť a neskôr zistil opak, napovedá to, že aj v sovietskom vedení boli odlišné názory na tento proces?
Zrejme áno. Veď na jednej strane sú slová Čičajeva, na opačnej zase iný sovietsky agent Chazanov prikazoval prokurátorovi Karlovi Vašovi, aby si československé úrady robili svoju robotu tak, aby generála Píku nepustili za hranice, lebo vie priveľa.
Po otcovej smrti ste sa usadili v Bratislave, kde žijete doteraz. Prečo táto voľba?
V Prahe som stratil priateľov, existenciu, bol som degradovaný, vylúčený zo štúdia na Karlovej univerzite a mali ma poslať do uránových baní v Jáchymove, ľudia sa mi obracali chrbtom. Na Slovensku som našiel nový domov. Všade hovorievam, že vlastne Slováci mi zachránili život. Prijali ma tu, hoci som bol príslušník západného odboja pod anglickým velením RAF a mal som prívlastok syn zradcovského generála. Neskôr som mohol študovať ekonómiu na univerzite v Bratislave. Opakujem, že to, ako ma prijali na Slovensku, by som Čechách nezažil. Som spokojný tu, kde žijem s druhou manželkou, na Slovensku zostanem až do konca života.